Nastal čas začať brať euroskepticizmus vážne

Oliver Cipov5. júna 2024357

Aktuálne prieskumy a projekcie naznačujú historický úspech politických zoskupení mimo tzv. veľkej koalície, tvorenej stranami európskeho mainstreamu, v nadchádzajúcich voľbách do Európskeho parlamentu. Úspešným výsledkom by euroskeptické strany, najmä tie pravicové, potvrdili trend posledných dvoch dekád, počas ktorých sa im podarilo zdvojnásobiť svoju podporu. Proeurópskemu spektru chýba stratégia, ako tento trend zvrátiť.  

V slovenských reáliách sú voľby do Európskeho parlamentu treťoradou záležitosťou. Od vstupu do EÚ bola účasť v každých voľbách na Slovensku suverénne najnižšia spomedzi všetkých štátov Únie. Tento fakt sa odzrkadľuje aj v tohtoročnej kampani, ktorá  opäť nebola schopná priniesť komplexnejší náhľad na európsku problematiku a otvoriť konštruktívnu diskusiu o politikách a budúcom smerovaní Únie. Verejná debata tak naďalej pozostáva z prázdnych vyhlásení o európskom alebo suverénnom a národnom Slovensku.

Je jednoduché poukazovať na deštruktívne heslá o zlom Bruseli, ktorý si uzurpuje kontrolu nad našou suverenitou, diktujúc občanom národných štátov, ako majú žiť a identifikovať toto „strašenie“ ako dôvod narastajúceho euroskepticizmu v populácii. No slovenské členstvo v EÚ nemôže byť exkluzívne založené na posolstve o našom ukotvení v „západnom civilizačnom okruhu“ (nech tento vágny koncept už znamená čokoľvek) a vyzdvihovaní benefitov vychádzajúcich z voľného pohybu a prístupu k eurofondom.

Pokiaľ chce proeurópska časť spoločnosti zamedziť ďalšiemu nárastu pravicového euroskepticizmu a s ním spojeným poklesom už aj tak obmedzenej akcieschopnosti EÚ, musí ho začať brať vážne. To nevyhnutne obnáša reflektovanie problémov spojených so súčasným fungovaním Únie, ktoré vytvárajú priestor pre nespokojnosť európskych občanov a občianok.

História a fenomén euroskepticizmu

Nárast euroskepticizmu je často spájaný s prijatím Maastrichtskej zmluvy. Aj keď euroskepticizmus nepochybne existoval v rôznych formách už od vzniku európskeho projektu, práve zmena zmlúv začiatkom 90. rokov vytvorila priestor pre masovú kritiku európskej integrácie. Maastrichtská zmluva zásadným spôsobom rozšírila kompetencie EÚ a transformovala primárne ekonomické spoločenstvo na politickú úniu.

Práve vďaka obmedzeným kompetenciám a technickému charakteru politík pred-maastrichtského obdobia bola Únia primárne projektom elít, ktoré dokázali prijímať rozhodnutia bez potreby explicitného súhlasu širokej verejnosti. V literatúre je tento vzťah medzi európskym elektorátom a elitami charakterizovaný ako permisívny konsenzus. S prehlbujúcou sa integráciou a hmatateľnejším dosahom rozhodnutí prijímaných v Bruseli na každodenný život sa apatia určitej časti spoločnosti premenila na frustráciu, z ktorej ťažia euroskeptické hnutia naprieč Európou.

V súčasnosti neexistuje všeobecne akceptovaná definícia euroskepticizmu. No s istotou sa dá povedať, že nie každá forma kritiky EÚ je euroskepticizmom. Kritika Únie sa nemôže obmedzovať len na špecifické politiky alebo rozhodovacie mechanizmy, aby sa dala považovať za euroskepticizmus. Musí ísť o všeobecnejší nesúhlas so súčasným fungovaním Únie ako celku alebo úplné odmietnutie idey európskej integrácie. Stupeň kritiky je aj deliacou líniou verejne zaužívanej vnútornej kvalifikácie euroskepticizmu, ktorá vychádza z výskumu Aleksa Szczerbiaka a Paula Taggarta. Autori v ňom rozlišujúci medzi tzv. mäkkým a tvrdým euroskepticizmom. Práve „tvrdý“ euroskepticizmus sa vyznačoval túžbou po zániku Únie a po obnovení národnej suverenity mimo integračných štruktúr.

V po-brexitovom svete je však takýto program na úplnom okraji euroskeptického diskurzu. Ani tie najradikálnejšie pravicové strany ako Národné zhromaždenie Marine Le Pen, holandská Strana slobody či Bratia Talianska už nežiadajú referendum o vystúpení z EÚ. Táto zmena postojov odráža nielen neochotu niesť politické a ekonomické náklady spojené s odchodom, ale čiastočne vychádza zo zodpovednosti spojenej s úspechom vo voľbách a s podielom na moci, čo núti strany krajnej pravice ku konštruktívnejšiemu prístupu k európskej politike.

S dramatickým úpadkom „tvrdého“ euroskepticizmu naprieč Európou by aj slovenská proeurópska scéna mala upustiť od konštruktov ohrozenia európskej budúcnosti Slovenska v prípade úspechu Smeru alebo krajnej pravice. Napriek postupnému odklonu od jadra a adopcii orbánovských naratívov v prípade Smeru nič nenasvedčuje tomu, že by zo Slovenska chceli urobiť ruskú Guberniu mimo európskeho spoločenstva. Dokonca aj neo-fašistická Republika, ktorú pre jej radikalizmus odmietli prijať iné krajne pravicové strany do svojej frakcie v Európskom parlamente, sa hlási k zásadnej reforme EÚ a nie vystúpeniu z nej.

Reformy, ktoré „mäkkí“ euroskeptici požadujú, sa dajú zhrnúť do niekoľkých okruhov. V prvom rade vnímajú Európsku úniu ako zoskupenie, ktorému chýba demokratická legitimita a v ktorom o živote občanov a občianok rozhoduje nikým nevolený byrokratický aparát. Riešenie vidia v decentralizácii rozhodovacích mechanizmov, s líderskou pozíciou vlád členských štátov, ktoré odvodzujú svoju legitimitu z výsledkov v národných voľbách. Nedostatok demokratickej legitimity je pre nich úzko spojený s otázkou suverenity. Kompetencie európskych inštitúcií sú podľa nich prehnane rozsiahle, čím narúšajú schopnosť štátov rozhodovať o svojom politickom fungovaní a hodnotách, ktoré sa Únia snaží nahradiť hodnotami liberálnymi. Obmedzenú akcieschopnosť na národnej úrovni taktiež vnímajú ako príčinu, pre ktorú nebola EÚ schopná zvládnuť sériu kríz, ktorým čelila za posledných pätnásť rokov. Prílišné zasahovanie Únie sa týka aj ekonomických otázok. Exemplárnou ukážkou tejto formy euroskepticizmu je „eurorealizmus“ Richarda Sulíka a strany SaS. Tá zachraňuje slobodný trh pred prehnanými socialistickými reguláciami Bruselu už od roku 2014 po boku viacerých radikálne pravicových a neo-fašistických zoskupení vo frakcii európskych konzervatívcov a reformistov.

Aj keď zvyšok politického spektra nemusí súhlasiť s riešeniami, ktoré euroskeptické strany navrhujú, nemal by prehliadať reálne problémy, na ktoré poukazujú. Najmä ak reprezentujú pocity značnej časti európskej verejnosti.

Návrat dému do európskej demokracie 

Európska únia je jedinečným politickým projektom, ktorého štruktúra sa vymyká štandardným politologickým klasifikáciám medzinárodných organizácií a štátov, čím si vyslúžila prívlastok sui generis. Unikátny charakter Únie vychádza z jej postupného historického vývoja, počas ktorého členské štáty skrz zmeny zmlúv vytvorili entitu, ktorá kombinuje prvky vnútroštátnych a medzištátnych politických procesov a rozhodovacích mechanizmov.

Vzťah medzi politickým rozhodnutím a občanmi je kľúčovým aspektom demokratickej legitimity. Tento vzťah môže mať dvojaký charakter. Vstupná legitimita (input legitimacy) pozostáva z aktívnej participácie občanov a občianok na vládnutí, najčastejšie prostredníctvom volieb. Výstupná legitimita (output legitimacy) sa odvíja od spoločenskej akceptácie politických rozhodnutí, či sú vnímané ako efektívne a prospešné. Ako už bolo spomenuté, akcelerácia presunu kompetencií na európsku úroveň po roku 1993 je úzko spätá s nárastom kritického vnímania Únie. Kým výstupná legitimita postačovala v prípade technicky orientovaných regulácií trhových vzťahov medzi členskými  štátmi, nové kompetencie v politicky citlivejších oblastiach, akými sú napríklad bezpečnosť či menová politika, neboli sprevádzané mechanizmami, ktoré by zaručili dostatočný priestor pre občiansku participáciu.

V súčasnosti teda existuje priepasť medzi európskym démom a tvorbou politík Únie. V Bruseli prebieha politické rozhodovanie bez politiky a v členských štátoch sa robí politika bez politického rozhodovania. Tento nesúlad sa manifestuje najmä počas kríz, keď sa namiesto štrukturálnych riešení preferuje rozhodovanie na úrovni národných lídrov a líderiek za zatvorenými dverami Európskej rady. Výsledkom sú politické rozhodnutia, ktoré sú často nepostačujúce, netransparentné a prichádzajú neskoro. Tým sa vytvára priestor pre politickú kampaň euroskeptických strán, ktoré verejnosti prisľubujú riešenia cez návrat kompetencií na národnú úroveň.

Nespokojnosť európskych občanov a občianok so súčasným stavom inštitúcií a politík Únie sa okrem výsledkov volieb odzrkadľuje aj vo výskumoch verejnej mienky. Zatiaľ čo väčšina naďalej podporuje zachovanie Únie, až dve tretiny európskej populácie si vedia predstaviť istú formu reformy, najčastejšie cez posilnenie kompetencií Európskeho parlamentu. Reforma by sa mala týkať aj spôsobu, akým sa formuje Európska komisia. V minulosti bol pokus o zavedenie procesu tzv. spitzenkandidaten, keď frakcie Európskeho parlamentu predstavili svoje kandidátky a kandidátov, ktorí by sa v prípade volebného úspechu stali novými lídrami Európskej komisie. Pri tvorbe tohto procesu sa vychádzalo z predpokladu, že by pomohol vytvoriť most medzi národnou a európskou úrovňou a vniesť politický boj do politického rozhodovania. Avšak tento proces nemal podporu v zmluvách EÚ a úplne skolaboval po posledných voľbách, keď sa novou predsedníčkou komisie stala vtedajšia nemecká ministerka, Ursula Von der Leyen. Jej nominácia vzišla čisto z dohody v rámci Európskej rady, po ktorej zasadnutí jej vtedajší predseda Tusk poznamenal, že „proces spitzenkandidaten nikdy nebol pre európskych lídrov právne záväzný“.

Dnešná podoba demokratickej participácie a rozhodovacích procesov je zjavne nepostačujúca. Pokiaľ chcú proeurópske sily zamedziť ďalšiemu nárastu euroskeptickej pravice, musia hľadať spôsoby, ako vtiahnuť európsky démos do európskej demokracie.

Európska integrácia nielen pre privilegovaných 

Výhody slovenského členstva v EÚ sa často redukujú na prístup k štyrom slobodám, ktoré prináša jednotný trh, a to k voľnému pohybu tovaru, služieb, kapitálu a osôb. Vďaka nadobudnutiu európskeho občianstva Slováci a Slovenky získali právo voľne cestovať, pracovať v zahraničí alebo študovať na elitných európskych univerzitách. Čo sa však opomína, je fakt, že využívanie týchto benefitov je formou privilégia, ktoré nie je rovnako prístupné pre všetky sociálne skupiny. Možnosť uplatniť si dané práva sa odvíja od foriem kapitálu, ktorými daný Európan alebo Európanka disponujú. Tým je v prvom rade kapitál finančný, keďže presťahovať sa do iného členského štátu si vyžaduje nemalé materiálne zdroje. Úlohu zohráva aj vzdelanie, najmä v oblasti jazykovej znalosti. Ľudia z vyšších príjmových skupín a mestského prostredia disponujú vyšším sociálnym kapitálom, ktorý im uľahčuje nadviazanie profesných a súkromných kontaktov, zväčša nevyhnutných pre uplatnenie sa na európskom trhu práce. Samotné akcentovanie benefitov voľného pohybu ako spôsob politickej mobilizácie euroskepticky ladeného obyvateľstva je teda nepostačujúce, keďže tieto výhody nedokážu naplno využívať.

Únia taktiež neposkytuje dostatočné prostriedky na znižovanie existujúcich sociálnych rozdielov, čím by umožnila prístup k výhodám európskeho občianstva. Napriek existencii kohéznej politiky materiálne zisky vyplývajúce z členstva v EÚ nie sú rovnomerne rozložené medzi centrami ekonomickej aktivity a perifériou. Ekonomická integrácia síce preukázateľne prispela k rastu naprieč Európou, ale z jednotného trhu disproporčne benefitujú tie regióny, ktoré boli historicky najbohatšie, či už vďaka svojej geografickej polohe, prístupu ku kapitálu, veľkosti domáceho trhu, alebo kvôli už vopred nadobudnutej úrovne ekonomického rozvoja. Najviac tak prosperujú škandinávske krajiny, Benelux, Nemecko a Rakúsko. Na regionálnej úrovni sú to primárne veľké mestá a priemyselné oblasti naprieč členskými štátmi. V prípade Slovenska ide najmä o Bratislavu a jej okolie, zatiaľ čo regióny na strednom a východnom Slovensku benefitujú násobne menej.

Súčasný stav ekonomickej integrácie reflektuje historické udalosti, ktoré formovali budovanie jednotného trhu. Kľúčovým pre jeho dokončenie bol Jednotný európsky akt, ratifikovaný v roku 1987,  ktorého cieľom bolo odstránenie pretrvávajúcich prekážok voľného obchodu. Kľúčovú rolu v tomto procese zohrala britská premiérka Margaret Thatcherová. Neprekvapivo sa teda ciele Jednotného európskeho aktu niesli v duchu silnejúceho neliberálneho konsenzu 80. rokov, a to s primárnym zameraním na trhovú liberalizáciu, pričom harmonizácia pravidiel bola dosiahnutá skôr znižovaním než zvyšovaním spoločných štandardov. Iniciatíve taktiež chýbal komplexnejší sociálny rozmer, ktorý by popri trhových opatreniach vytvoril porovnateľné mechanizmy na väčšiu ochranu pracujúcich a európskych občanov ohrozených chudobou.

Potrebujeme Úniu, ktorá existuje pre ľudí 

Rastúci pravicový euroskepticizmus nemožno redukovať len na odmietavý postoj k idei Európskej integrácie. Tento nárast je totiž symptómom verejnej nespokojnosti s politickým a inštitucionálnym vývojom Únie za posledných tridsať rokov. Časť spoločnosti, ktorej záleží na budúcnosti Európskej únie a Slovenska v nej, musí začať brať túto nespokojnosť vážne a upustiť od negatívnej mobilizácie založenej na strachu z rozpadu Únie alebo o samotnú budúcnosť Slovenska pod vplyvom Ruskej federácie.

Je potrebné hľadať alternatívu, ktorá vnesie politický boj do politického rozhodovania v Bruseli a dá priestor európskym občanom a občiankam aktívne participovať na politickom rozhodovaní. Alternatívu, v rámci ktorej budú benefity európskeho spoločenstva prístupné všetkým a neostanú len privilégiom ekonomických a spoločenských elít. Po týchto voľbách sa euroskeptickým stranám s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí získať väčšinu a obrátiť smerovanie Únie k postupnej dezintegrácii. Bez ponuky konkrétnej vízie európskej budúcnosti to o päť rokov už nemusí stačiť.

Autor je študentom európskych štúdií na Katolíckej univerzite v Leuvene.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

V rámci projektu Perspectives si k téme eurovolieb a Európskej únie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Peter Tkačenko: Dávajme si pozor, čo si želáme (JÁDU)
Tomáš Kriššák: Čo nám hovorí situácia v informačnom priestore? (JÁDU)
Oleksandr Kurylenko: Medzi Moskvou a euroskepticizmom. Ukrajina a Európskej voľby (JÁDU)
Yelizaveta Landenberger: Na fronte v informačnej vojne. Gagauzsko v Moldavskej republike (JÁDU)
Martin Svárovský: Nadcházející volby do Evropského parlamentu a naše bezpečnost (revue Prostor)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: