Berlinale ako nástroj na presadzovanie štátnej politiky Nemecka

Adam Straka20. mája 2024251
Foto: Alexander Janetzko, Berlinale 2017

Už vopred bolo avizované, že 74. ročník Berlinale v roku 2024 bude záverom jednej etapy – pôsobenie manažérskej dvojice v podobe výkonnej riaditeľky Mariette Rissenbeek a umeleckého riaditeľa Carla Chatriana sa iba po štyroch ročníkoch práce skončilo na základe rozhodnutia ministerstva kultúry.

Popri tejto zmene však 74. ročník symbolicky ukončil aj inú, pre mnohých ešte významnejšiu etapu, a to obdobie, kedy sa berlínsky festival navonok profiloval ako slobodný priestor na demokratické a politicky angažované vyjadrovanie a pomenúvanie porušovania ľudských práv všade vo svete. Obe udalosti tak významne narušili dlho budovaný symbolický kapitál festivalu a odhalili skutočné záujmy, ktoré súčasné Berlinale sleduje. A to sú predovšetkým diplomatické záujmy nemeckého politického establišmentu a medzinárodného filmového trhu zameraného na monetizáciu diel.

Kto je vlastne Medzinárodný filmový festival Berlinale?

Táto otázka sprevádzala viaceré momenty, ktoré 74. ročníku predchádzali. Už samotné rozhodnutie ministerstva kultúry nepokračovať v nastolenom trende zavedenom (už bývalou) dvojicou Rissenbeek a Chatrian naznačovalo silný vplyv štátu na festival. Dôvody tohto kroku by sme mohli nájsť v Chatrianovom príklone k uvádzaniu nezávislej tvorby okrajových kinematografií na úkor divácky atraktívnejších diel s väčším trhovým potenciálom. Rozviazanie zmluvy s vedením vyvolalo širokú nesúhlasnú odozvu medzinárodného filmového prostredia, no zároveň odhalilo silný vplyv veľkých filmových spoločností či medzinárodných sales agentov zastupujúcich vysokorozpočtové diela etablovaných autorov a autoriek, pre ktorých záujmy bola takto nastavená obsahová stratégia nevyhovujúca.

To, že Berlinale je predovšetkým štátnou inštitúciou, sa ešte viac ukázalo v ďalšej rovine. Už pred festivalom sa naštrbila idea vnútornej jednoty, keď sa podľa časopisu Deadline kriticky ozvali zamestnanci a zamestnankyne festivalu proti vedeniu, ktoré na otvárací ceremoniál pozvalo aj predstaviteľov krajne pravicovej strany AFD. Zamestnanectvo počas niekoľkodňového sporu vedeniu adresovalo list so žiadosťou o zrušenie pozvania, pod ktorý sa podpísalo viac ako 200 ľudí z profesionálneho filmového prostredia. Hlavným argumentom Rissenbeek a Chatriana bolo podľa viacerých zdrojov časopisu Deadline „vládne nariadenie“, podľa ktorého museli na ceremoniál pozvať každého demokraticky zvoleného člena parlamentu. Výsledkom listu bolo napokon odvolanie pozvania, ktoré festival adresoval členom AFD. Týmto incidentom sa však odhalil nesúlad vnútri organizačného tímu, ktorý sa následne naplno prejavil pri téme izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Z kontroverzného momentu spojeného s otváracím ceremoniálom PR oddelenie festivalu ešte úspešne vyťažilo pri podpore imidžu festivalu ako demokratického a angažovaného priestoru, k čomu im pomohli početné politické gestá celebrít na červenom koberci, ktoré zaplnili sociálne siete. Avšak pri analýze obsahu, ktorý zdieľali oficiálne účty festivalu, niektorí nachádzali vedomé ignorovanie či dokonca vymazávanie pro-palestínskych odkazov. S kritickou odozvou sa stretla aj narýchlo zorganizovaná spolupráca festivalu s iniciatívou TinyHouse Project, ktorej cieľom bolo „iniciovať dialóg o blízkovýchodnom konflikte“. Projekt TinyHouse v Berlíne funguje už niekoľko mesiacov. Do priestoru domčeka sa zmestí šesť ľudí, ktorí majú možnosť o konflikte diskutovať so sociálnym podnikateľom Shaiom Hoffmanom a Ahmadom Dakhnousom, Palestínčanom a spoluzakladateľom projektu Connect! Syrian Diaspora. V kontexte stále prebiehajúcej humanitárnej katastrofy v Gaze však vyznelo sústredenie natoľko dôležitej témy do malého priestoru ako relativizácia či dokonca kontrolované umlčiavanie a zamedzovanie otvoreniu témy na širšej platforme.

Spolu s vágnym vyjadrením o konflikte, ktoré na svojej stránke zverejnil festival ešte v januári, išlo o ďalší dôkaz neschopnosti pomenovať prebiehajúcu humanitárnu krízu v pásme Gazy. To opäť prinútilo skupinu zamestnancov konať vo vlastnom mene a zverejniť otvorenú výzvu na okamžité prímerie v Gaze. V liste zverejnenom na instagramovom účte Berlinale Workers Voice konkrétne pomenúvajú aj problémy, ktorým inštitúcie v kultúrnom sektore v Nemecku čelia. Bol to práve tento list, ktorým sa prvýkrát explicitne pomenovala prekérna pozícia vedenia festivalu a vysoká miera politického vplyvu na oficiálnu komunikáciu. Aj napriek tomu ostáva faktom, že to boli práve finálne rozhodnutia vedenia festivalu, ktoré nezastupovali názory veľkej časti svojho zamestnanectva. V ich potrebe ozvať sa museli vystupovať pod vlastným menom ako jednotlivci a jednotlivkyne a vystaviť sa tak potenciálnej hrozbe súdnych sporov, ktoré sú v Nemecku pri kritike izraelského vládneho režimu čoraz bežnejšie.

74. ročník Berlinale v kontexte nemeckého vyrovnania sa s nacistickým odkazom

Síce je téma izraelsko-palestínskeho konfliktu aktívne či pasívne vytláčaná z verejných diskurzov v mnohých krajinách, podoba jej cenzurovania na „najpolitickejšom“ a „najangažovanejšom“ filmovom festivale sveta zarazila mnohých jeho návštevníkov a návštevníčky. Nemecko je vo vzťahu k štátu Izrael v špecifickom postavení. Odkaz holokaustu a ustálených pozícií vinníka a obete je v politických, ale i mediálnych diskurzoch dominantný pri témach spájaných s Izraelom. Že ide o jeden z dôsledkov pomerne znepokojivého spôsobu vyrovnania sa s vlastnou minulosťou, píše časopis Jewish Current v článku z roku 2023. Podľa autorstva sú tieto kroky zo strany Nemecka hlavne sebestredným vykupovaním sa zo zločinov s cieľom znovu etablovať svoju geopolitickú pozíciu. Jedným z pragmatických cieľov projektu Vergangenheitsbewältigung (nemecký výraz pre proces vyrovnávania sa s nacistickou minulosťou) bolo ukázať západným partnerom, že sa nové zreformované Nemecko posunulo. Proces sa „úspešne“ zavŕšil v roku 2005, kedy bol v znamení prekonania minulosti postavený Pamätník obetiam holokaustu. Po tomto momente, ako sarkasticky poznamenal historik Enzo Traverso v časopise Jacobin, je Nemecko „konečne pripravené prevziať vedenie EÚ, pretože okrem hospodárskej hegemónie má všetko vysporiadané aj z hľadiska ľudských práv. Dnes sa [spomienka na holokaust] stala znakom novej politickej normativity: trhovej spoločnosti, liberálnej demokracie a (selektívnej) ochrany ľudských práv.“

Z holokaustu sa tak stala posvätná trauma, na ktorú sa nemôže siahať, ako tvrdí vo svojej eseji s názvom Nemecký katechizmus Dirk Moses. Nemecko v súčasnosti obhajuje svoju skúsenosť pri uzurpovaní si silného hodnotového mandátu; no nie v širokom zmysle proti rasizmu a násiliu ako takému, ale špecificky ako záväzku smerom ku konkrétnemu židovskému politickému zoskupeniu, k štátu Izrael. O to znepokojivejšie je sledovanie dlhodobých krokov nielen pri racionalizovaní násilia páchaného v Palestíne, ale aj aktívneho potláčania apelov na dodržiavanie základných ľudských práv v tomto regióne. V roku 2019 prišiel Bundestag s rezolúciou, podľa ktorej je BDS movement (globálna kampaň, ktorá sa cez bojkot, odpredaj či sankcie voči izraelským spoločnostiam snaží vytvárať tlak na izraelskú vládu) antisemitský, čoho dôsledkom bolo ukončovanie pracovných pomerov, rušenie spoločenských akcií či viaceré obvinenia z antisemitských výrokov.

Znepokojivá vnútroštátna politika Nemecka sa však nikdy neprejavila v takej bezprostrednej podobe na medzinárodnej kultúrnej scéne, ako práve na 74. ročníku Berlinale. Rozkol medzi tímom a vedením (ktoré do veľkej miery muselo plniť nariadenia ministerstva kultúry) iba predznamenal najväčšiu udalosť, ktorá sa spojila so záverečným ceremoniálom. V súťažnej sekcii Panorama získal ocenenie za najlepší film izraelsko-palestínsky titul No Other Land. Režiséri Yuval Abraham, žid, a Basel Adra, Palestínčan, pri preberaní ceny vyzvali na mier a ukončenie prebiehajúceho vraždenia civilistov v pásme Gazy. V reakcii na slová ocenených sa ozvala ministerka kultúry či primátor Berlína, ktorí považovali vyhlásenia židovského a palestínskeho režiséra za antisemitské.

Režiséri Yuval Abraham a Basel Adra pri preberaní ceny vyzvali na mier a ukončenie prebiehajúceho vraždenia civilistov v pásme Gazy. Foto: Dirk Michael Deckbar, Berlinale 2024.

Vzhľadom k otázke, kto vlastne bol 74. ročník Berlinale, sa spomedzi množstva následných reakcií (ktoré zmonitoroval časopis A2larm) záverom textu sústredím na posledné slovo samotného Carla Chatriana. V liste, ktorý zverejnil spolu s programovým riaditeľom Markom Peransom na sociálnych sieťach časopisu Cinema Scope, je síce dôležité všímať si ich spôsob (ne)pomenovania prebiehajúcich vojnových zločinov zo strany Izraela v pásme Gazy, no ich komentár je prínosný hlavne smerom k zodpovedaniu skutočného charakteru národných kultúrnych inštitúcií ako nástrojov štátnej politiky: „Keďže vieme, že naše zázemie nám neumožňuje úplne pochopiť zložitosť ľudských pocitov a názorov, vždy sme sa stotožňovali s rozhodnutiami festivalu, aj keď neboli úplne naše a niekedy nesmerovali k tomu, čo by mal medzinárodný filmový festival predstavovať. Posledné dni nás však upozornili na veľké nebezpečenstvo, ktorému Berlinale, podobne ako iné inštitúcie v Nemecku, čelí. Preto sme sa rozhodli ozvať. […] Bez ohľadu na naše individuálne politické presvedčenie alebo vieru by sme všetci mali mať na pamäti, že sloboda prejavu je podstatnou súčasťou toho, čo definuje demokraciu. Slávnostné udeľovanie cien v sobotu 24. februára sa stalo terčom násilia do takej miery, že niektorí ľudia majú pocit ohrozenia svojho života. To je neprijateľné.“ Vyjadrenie umeleckého riaditeľa festivalu a jeho spôsob zverejnenia na sociálnych sieťach časopisu Cinema Scope je zároveň v absurdnom kontraste s oficiálnou tlačovou správou festivalu, ktorá priamo preberá rétoriku nemeckého politického establišmentu a obviňuje ocenených filmárov z antisemitizmu.

Či uplynulý ročník festivalu jeho medzinárodnej reputácii a budúcnosti uškodí, alebo nie, je nateraz otázne. Z jednej časti medzinárodného sektora sa síce začína skloňovať bojkot, no zmena vo vedení a cieľ prezentovať diela svetoznámych autorov a autoriek s vyšším diváckym potenciálom budú určite dostatočnou motiváciou pre publikum i vplyvné filmové subjekty, aby festival naďalej podporovali. A to, že festival v oficiálnej komunikácii nebol schopný pomenovať vojnové zločiny Izraelu a že obvineniami z antisemitizmu ohrozil svojich vlastných hostí, môže byť za účelom ochrániť systém finančnej i symbolickej monetizácie diel rýchlo zabudnuté. Obzvlášť v súčasnom nemeckom kontexte, v ktorom sú kritické postoje voči nemeckej podpore izraelského režimu čoraz intenzívnejšie a radikálnejšie potláčané.

Autor je doktorand na Katedre filmových štúdií na FTF VŠMU v Bratislave a filmový distribútor vo FILM EXPANDED Distribution Company

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: