#09 sprevádzajú diela vo výbere Jany Kapelovej

What if vzdelávací systém doesn’t work?

…

„Prehrešky proti biologickým zákonom sa na našich školách stali, žiaľ, každodenným pravidlom a vyučovací proces tak znamená námahu, pot, frustráciu a mizerné výsledky.“ Veta z obálky knihy nemeckého biochemika Frederica Vestra Myslet, učit se… a zapomínat? výstižne pomenúva pochybenie súčasného vzdelávacieho systému, ktorý je nastavený proti našej ľudskej prirodzenosti – učeniu sa. Učenie sa prirodzene spája s príjemnými pocitmi, avšak nám sa tento mechanizmus na prežitie podarilo spojiť so stresom.

Ľudská myseľ má schopnosť prispôsobiť sa. Ak sa s niečím stretávame často, stáva sa to pre nás normálnym a nemáme potrebu to meniť. Jedným z dôsledkov je aj to, aké ťažké je priznať si, že niečo v našom živote a nadväzne v živote našich detí nebolo správne. Zotrvávame preto radšej pri úspešných mémoch, replikujeme „učenie je mučenie“ či Leninovo zvolanie: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa!“

Zatiaľ najväčšia vzdelávacia reforma z roku 1774 vedie spoločnosť k disciplíne, submisivite, podliehaniu autoritám, nekritickému mysleniu, individualizmu a súťaživosti – naďalej vychováva poslušných poddaných Márie Terézie. Ako veľmi sa už náš svet vzdialil – s masmédiami a internetom – tomuto modelu? Skutočne potrebujeme ešte transmisívnu výuku, kde zdržiavať sa vyhľadávaním informácií či dopracovávaním sa k poznaniu vlastným postupom, pokusmi a omylmi nemalo význam, keďže bol kantor, ktorý „všetko vedel“ a bez straty času mohol sprostredkovať informácie nevediacim?

V školách a rodinách si negenetickou cestou odovzdávame základné prvky a návyky kultúry – mémy. Replikujúce sa častice kultúrnej informácie, myšlienkové toky, komunikačné návyky, náboženstvo, politické ideológie alebo módne trendy.

Populárne virtuálne mémy v rôznych jazykoch, ktoré sme zozbierali na internete pre toto číslo Kapitálu, reflektujú pocity ich autorov a autoriek počas hodín strávených v škole, nezmyselnosť a neefektivitu vzdelávacieho systému, podvádzanie, deformáciu, nudu, snahu o únik, školu prirovnávajú k väzeniu. Všeobecne známe situácie a emócie zobrazujú s výraznou kreativitou.

Smejeme sa už 244 rokov a popritom sa tešíme na piatok – akýsi odchod do dôchodku v malom. V nedeľu večer nás zalieva pot pri pomyslení na pondelkové ráno. Frustrácia z nezmyselne stráveného času v škole sa prenáša ďalej do nášho vnímania zamestnania. 69 % z nás „robí, kde robí“ a vnímame to ako nutné zlo, predávame svoj čas – keďže nám práca prináša peniaze i bez osobného naplnenia.

Čo ak by naša spoločnosť skúsila sto rokov staré alternatívy ako Montessori, Waldorf, Summerhill či mladšie Sudbury Valley? Čo keby vychovávala svoje deti v slobodnom prostredí, prihliadala na ich vnútorné motivácie, dovolila im podieľať sa na jej chode a na rozhodovaní o ňom? Čo keby rešpektovala ich individualitu? Zmenila by sa, zmenili by sa mémy – tie kultúrne i virtuálne?

Jana Kapelová