Architektúra patriarchátu: Kto dizajnuje Bratislavu?

Lenka Hanulová9. apríla 2021521

Rovnako ako inde vo svete, aj na Slovensku sa neustále zvyšujú počty ľudí žijúcich v mestách. Urbanistická štúdia OSN predpokladá, že sa do roku 2050 zvýši počet ľudí žijúcich v mestách z päťdesiatpäť percent na šesťdesiatosem.

Okrem ekonomických vplyvov na trh práce, o ktorých sa často diskutuje, bude mať tento obrat vplyv aj na momentálne menej vnímanú sféru života: samotnú zmenu fyzického priestoru mesta. Otázka, ako by malo mesto vyzerať, ako vyzerá dnes a aké funkcie by malo spĺňať v budúcnosti, je preto urgentnejšia ako kedykoľvek predtým. Profitujú zo spoločných priestorov mesta všetci rovnako? Nie, a tento fakt môžeme na Slovensku najintenzívnejšie pozorovať v hlavnom meste.

Kto by nechcel pracovať v kancelárii?

Kancelárie v novopostavených budovách v Bratislave sú úchvatné miesta. Moderné, vybavené najnovšími technológiami, majú terasy na najvyšších poschodiach, možno aj záhradu na streche. Kancelárie majú moderný interiér, veľkolepé zasadačky, recepciu, ktorá sa pýši umeleckým dielom na stene za sekretárkou, priestranné toalety. Presklené pracovné „hub-y“ pripomínajú najmodernejšie knižnice na univerzitách v Londýne. Ideálny je tiež vlastný bar, miesto na oddych, a pravdaže, výhľad na mesto. V okolí budov sú reštaurácie, kde sa zamestnanci a zamestnankyne rýchlo naobedujú, pričom potraviny a lekárne majú na dosah ruky, ak by si náhodou potrebovali vybaviť iné veci. Nech všetko pohodlne stihnú. Človek by pravdepodobne klamal, ak by tvrdil, že si prácu v takých priestoroch nevie predstaviť.

Pracovať v štátnej nemocnici je z pohľadu pracovného prostredia úplne iný zážitok. Plesne, opadaná omietka, hrdzavé okná sú ešte len začiatok. Človek má už ako pacient chuť utiecť hneď po príchode, no málokto si predstaví, aké je to, prežiť v takom priestore celý svoj pracovný čas a profesionálny život. Rovnaké je to aj na iných štátnych pracoviskách. V školách sa štyri až päť učiteliek tlačí v jedinom kabinete, ktorého vybavenie je staré desiatky rokov, vrátane počítačov, či iného IT príslušenstva. Študenti na prácu, na rozdiel od spomínaného Londýna, môžu využívať jedinú univerzitnú knižnicu v hlavnom meste. Neziskové organizácie bežne sídlia v prerobených bytoch, pretože to je jediné, čo si môžu dovoliť.

Okrem existencie zjavných nerovností v komforte a kvalite pracovného prostredia niektorých profesií je dôležité pozorovať aj to, kto pracuje a žije v akých priestoroch. V nemocniciach, školách, škôlkach, domovoch dôchodcov trávia čas najmä pracujúce ženy, deti, pacienti a seniori a seniorky, o ktorých sa tu starajú. V honosných kanceláriách veľkých firiem a bánk prevažujú muži. Existuje množstvo aspektov, ako tento fenomén vysvetliť: je to náhoda? Je to výsledok kapitalistického ekonomického usporiadania, ktoré uprednostňuje biznis nad spoločenským záujmom? Alebo je to aj problém architektúry ako disciplíny, ktorá často, aj keď nie vždy úmyselne, buduje pre potreby mužov? Fyzické prostredie je produktom sveta v ktorom žijeme, a súčasná patriarchálna spoločnosť je svetom mužov, ktorý preniká do nášho každodenného života. Prečo by mala byť architektúra výnimkou?

Developeri stavajú pre manažérov

Príklad s modernými kanceláriami dokonale ilustruje jednu časť problému. Kancelárie stavané pre mužov sú stavané mužmi. V prvom rade sú za tento disproporčný stav zodpovední developeri. Milota Sidorová vo vysielaní relácie rádia FM Živé mesto, ktorá sa venovala práve ženám v architektúre, upozornila, že na Slovensku je veľmi málo projektov, ktoré nie sú súkromné a sú dotované mestom. Keďže architektonické projekty nie sú komunálne, nestaviame pre ľudí a podľa ich rôznorodých potrieb. Mesto prispôsobujeme najmä požiadavkám developerov. V prvom rade ide teda o ich potreby. Tie sú väčšinou veľmi ekonomické a zahŕňajú ekonomický profit. Prenajímateľnosť a predajnosť stavby je väčšinou najdôležitejším kritériom, ktoré ide na úkor kvality aj účelu stavby.

Príkladov nájdeme v Bratislave veľa. Človek sa ani nevie rozhodnúť, ktorá výstavba rezonuje sebeckosťou investorov najviac. Za zmienku stojí superluxusná Vydrica, v ktorej sa cena prenajímaných bytov vyšplhala na približne 184 000 eur za jednoizbový byt s rozlohou 22,6 metrov štvorcových a bez balkóna. Kvôli dobrej lokalite a výhľadu na rieku boli byty za tieto šialené sumy predané ešte skôr, než sa začalo stavať. Presne tomuto sa hovorí dobrá investícia: s minimálnym riskom niekoľkonásobný zisk. Komplex si po Zuckermandli a River Parku uzurpuje aj zvyšok mestského výhľadu na Dunaj a v tomto prípade dokonca kvôli výstavbe zanikol aj legendárny hudobný undergroundový Subclub. Z promenády, ktorá je vykresľovaná ako budúce kultúrne centrum mesta, sa môže až hrozivo ľahko stať nadštandardná občianska vybavenosť rezidentov štyristopäťdesiatich luxusných bytov. Len o niekoľko metrov ďalej je prázdna plocha po zbúranom PKO, ktorú developer už odkúpil za smiešne jedno euro. Aj tento priestor sa čoskoro zmení na kancelársko-apartmánový raj v projekte Riverpark 2.

Miesta, ktoré by mali slúžiť verejným potrebám a mohli by svojím rázom a výhľadom definovať mesto, slúžia záujmom developerov. Mohli by sme sa pýtať, ako tieto budovy prospievajú, alebo neprospievajú mestu, ale podstatnejšie je, kto konkrétne profituje z týchto stavieb? Z dôvodu ekonomického usporiadania našej spoločnosti sú to opäť muži, ktorí sú a budú hlavnými konzumentmi týchto luxusných priestorov. Byty a kancelárie si môžu dovoliť ľudia a firmy, ktorí a ktoré na to majú financie. Vieme z mnohých výskumov, že ženy sú z hľadiska platových nerovností chudobnejšie a vieme, že na vysokých postoch v nadnárodných firmách nájdeme skôr mužov. Navyše samotné funkcie, ktoré takéto stavby spĺňajú, sú automaticky dizajnované pre mužské potreby a profesie.

Dobrým príkladom mužskej architektúry je komplex River Park. Väčšinu priestorov tvoria kancelárie, ktoré sú v prenájme korporátnych firiem. Modesta Real Estate, ktorá má na starosti prenájom priestorov, sama v sprievodnom popise charakterizuje komplex slovami: „Sídlo firmy je vaša vizitka. S kanceláriou v River Parku získate nielen najprestížnejšiu adresu v meste, ale aj vstupenku do sveta biznisu najvyššej kategórie.“ Svet biznisu je pritom zatiaľ, a veľmi jasne, svet mužov, ktorý v Bratislave sídli na historicky významnom a centrálnom mieste, riečnej promenáde, ktorá by v architektonicky tolerantnejšom meste mohla a mala slúžiť všetkým.

Rovnako je to s budovami ako Istropolis, Twin City či Panorama City. Napriek tomu, že tieto projekty developeri verejnosti prezentujú ako verejnoprospešné, nie vždy to tak reálne skončí. Aj Istropolis, ktorý pred pár mesiacmi predstavil projekt ako nové epicentrum mestského života a ruchu, je vystavaný na mieste, kde by podľa štúdie územného plánovania stáť nemal, pretože poloha je pre mestskú infraštruktúru nevýhodná a škodlivá. Pre niekoho však napriek tomu výhodná bola a výhodnou zostáva.

Mestám chýbajú architektky 

Niekedy nám maskulínnosť architektúry potvrdzujú aj obyčajné každodenné príklady, ktoré na prvý pohľad môžu byť banálne. V nákupných centrách, na letiskách či v kluboch sa takmer vždy pred ženskými toaletami tvoria rady. Prečo je problém postaviť ich priestrannejšie? Podobne je to s verejnými toaletami v meste, ktoré sú dnes už takmer zabudnutým konceptom. Hygienické zariadenia v mestách využívajú najčastejšie ženy, deti, zdravotne znevýhodnení či starší ľudia, ktorých potreby sa nedajú vybaviť pri najbližšom strome. Žiadať v reštauráciách, či baroch o láskavosť nie je veľmi príjemná, a už vôbec nie dôstojná aktivita, a musí ju absolvovať iba istá časť populácie. Obraz dovedie do dokonalosti informácia z oficiálnej stránky mesta Bratislava, že jediné verejné toalety s bezbariérovým prístupom v meste sú na Uršulínskej ulici.

Tieto príklady poukazujú na ďalšiu úroveň problému, ktorá súvisí s rolou architekta. Nie každá stavba je nutne výsledkom svojvôle investora a ani motivácia architektov nemusí byť výhradne finančná. Predsa však priestory mesta nie sú dizajnované tak, aby slúžili všetkým. Úlohou architekta je myslieť práve na potreby ostatných, no s empatiou je to náročnejšie, ak máme myslieť na cudzie potreby, ktoré sami necítime. Dialóg s cieľovými skupinami navyše zväčša neexistuje. A ten chýba nielen kvôli tomu, že vzťah medzi verejnosťou a architektmi takmer neexistuje, ale aj preto, že v rámci disciplíny chýba diverzita názorov. V odboroch, ako architektúra a konštrukcia málokedy nájdeme ženu, napriek tomu, že by sa tam, práve na rozdiel od iných záujmových skupín, nachádzať mohla a istú diverzitu by priniesla.

Architektúre a konštrukcii dominujú muži. Celosvetové, ale aj lokálne štúdie uvádzajú, že ženy tvoria len okolo dvadsaťpäť percent všetkých architektov. Na Slovensku nemáme k tejto téme spoľahlivé dáta, môžeme sa preto opierať jedine o české čísla: podľa nich ženy tvoria len šestnásť percent akreditovaných architektov. Ak by sme sa v dátach zamerali len na vyššie pracovné pozície, a do úvahy by sme nebrali záhradné architektky, čísla by boli ešte alarmujúcejšie. Je to problém, pretože aj keby boli ekonomické podmienky a záujmy finančných skupín celkom komunitné, architekti majú s potrebami a perspektívami ostatných skupín nedostatočný kontakt. V tom prípade je len prirodzené, že čerpajú najmä z vlastnej mužskej skúsenosti.

Radostná nevedomosť

Nielen väčšina architektov, ale ani samotné obyvateľky a obyvatelia mesta si nedostatky mestského dizajnu v prospech mužov neuvedomujú, a ak áno, prijímajú ich ako automatickú súčasť bremena, ktoré so sebou život v meste prináša. Príkladom sú mestské chodníky .Okrem toho, že väčšina z nich je v Bratislave v katastrofálnom stave, nie je ich ani dosť. Chodci sa nevedia dostať na miesta, na ktoré sa potrebujú nutne premiestniť. Napríklad ženy s kočíkmi a ženy, ktoré idú z nákupu domov. Taktiež tým trpia deti, ktoré by vďaka chodníkom nemuseli cestou zo školy behať po vozovke. Starší a zdravotne znevýhodnení ľudia sa často (najmä v zime) pre neudržiavané chodníky radšej ani nevyberú na prechádzku. Je náhoda, že všetky tieto nedostatky, ktoré v intenzívnej miere škodia iba určitým skupinám obyvateľov a obyvateliek, majú takmer nulový priestor v spoločenskej debate?

Zanedbávané sú aj rezidenčné oblasti, ihriská a parky, kde sa všetky vyššie spomínané skupiny zdržiavajú najčastejšie. Mestská hromadná doprava, ktorou sa cez deň dokázateľne prevážajú najmä ženy, deti a starší ľudia, pokrýva dostatočne iba vybrané časti mesta. Výstavba ciest pre autá a parkovísk je v plnom prúde. V meste chýbajú lavičky pre chorých a starších, ktorí by si na prechádzke mestom mohli sadnúť a oddýchnuť si. Možno sa niekomu zdajú byť spomínané problémy len drobnými technikáliami, no nekopí sa ich v jednom meste podozrivo veľa? Ako to, že ani architekti, ani obyvatelia, ani vedenie mesta sa doteraz (česť snahám Metropolitného inštitútu v Bratislave a magistrátu v posledných rokoch) o zmenu spomínaných nedostatkov nesnažili?

Jedna z odpovedí je pomerne smutná: nikto sa nesťažuje. Ľudia žijú v istom zaužívanom systéme a svoju nespokojnosť považujú za jeho prirodzenú súčasť. Obyvateľky a obyvatelia si zvykli na všeobecne prijatú tézu, že mesto je zrýchlený, všeobsiahly priestor, kde sa koncentrujú, a preto z neho profitujú, najmä produktívni, mladí, vzdelaní a nezávislí ľudia. A vôbec nie je náhodou, že týmto kategóriám úspechu najčastejšie vyhovejú muži. Takéto vnímanie mesta sa stalo konvenciou, ktorú nikto nemá potrebu zmeniť. Vytváranie takýchto konvencií je však dôsledkom existencie pravidiel hry, ktorými sa všetci riadime. Tieto pravidlá sú patriarchálne. Tak podprahovo, automaticky a nevedome, že takmer neexistuje úsilie o zmenu, ktorú vlastne nepoznáme, nevieme predpokladať ako bude vyzerať a nevieme ju ani pomenovať.

Netreba však zabúdať, že pravidlá a konvencie často obmedzujú naše očakávania a usmerňujú naše chápanie skutočnosti. Najhoršie však je, že často zabúdajú na naše aktuálne potreby. Environmentalistka Leslie Kern vo svojej knihe Feministické mesto píše, že považovať rod za jedinú hlavnú kategóriu, podľa ktorej by sa mala posudzovať rovnosť, je zavádzajúce. Rovnosť by mala byť zabezpečená pre všetkých. A aj keď sa dosahuje ťažko, ako to vidíme vo všetkých sférach života, mali by sme sa o ňu snažiť všetkými možnými spôsobmi, hoci aj umelo. V mestách sú zastúpené všetky skupiny obyvateľstva a počet komunít a ľudí sa bude iba zvyšovať. Vo fyzickom priestore sa pohybujeme všetci a mali by sme z neho všetci získavať rovnako. Aby bola budúcnosť mesta svetlá, musí byť Bratislava nadizajnovaná optimálne: budovaná inkluzívne, s citom pre potreby všetkých.

Autorka je rodená Bratislavčanka, čerstvá absolventka štúdia v Londýne a fanúšička architektúry a urbanizmu

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: