2019 10 VerejnoprávnosťFeministický KapitálAnketa: Odkiaľ vyrastá slovenský feminizmus

Michaela Kučová10. októbra 20191697

Zdanlivo jednoduchá otázka: čo, alebo kto významne ovplyvnil feminizmus na Slovensku? Každá a každý máme vlastné odpovede, či už podľa svojich záujmových preferencií, alebo na základe toho, čo nám utkvelo v pamäti. Čím viac sa však ponárame do feministických vôd, tým sa stávajú menej jednoznačnými. Vyvstávajú opodstatnené komplexnejšie otázky o tom, čomu a komu možno pripisovať feministickú identitu. Tie a tí, ktorí sa týmto otázkam venovali pred nami, nezanechali ľahko čitateľný odkaz, cesta slovenského feminizmu nie je lineárna. Ak sa dnes hlásime k feminizmu, čo to vlastne znamená v historickom kontexte? Ako sa môžeme aspoň pokúsiť o istú kontinuitu? Ženské hnutie devätnásteho storočia s požiadavkami na právo voliť či nedržať v učiteľskom stave celibát, je nášmu životu už vzdialené. Emancipácia žien v Československu priniesla nesporné výhody, no jej ideologické vynútenie predstavuje značnú kontroverziu. Feminizmus sa u nás nikdy veľmi nenosil a aj mnohé osobnosti, ktorých pôsobenie dnes čítame ako feministické, konali nepoučene a intuitívne. Veľa aktivít v novšej histórii ostáva často polozabudnutých, nepoznaných mladšou generáciou feministiek a feministov, ktorí a ktoré sa v deväťdesiatych rokoch ešte len narodili. 

Reflexia rodovej rovnosti medzi mojimi rovesníkmi a mladšími generáciami sa pritom zdá byť už takmer samozrejmá. V tejto samozrejmosti sa však netreba zabudnúť obzrieť, spoznať a oceniť pôsobenie ľudí, ktorí tu boli pred nami. Aj tu platí, že bez poučenia svojou históriou sme odsúdení na jej opakovanie. Komplexnosť pri dohľadávaní feministických prejavov v našich dejinách by nás nemala odradiť, ale naopak povzbudiť v (seba)spytovaní feministických pozícií. Nemusíme s naším feministickým dedičstvom súhlasiť, prijímať ho či kanonizovať, ale nazdávam sa, že poznať ho je určite potrebné. Predstavuje možnosť využitia jeho odkazu ako zdroja sily, povzbudenia, prehodnotenia či inšpirácie pre naše vlastné postoje a konanie. 

Z týchto dôvodov som sa obrátila na ľudí, ktorí sa témou feminizmu zaoberajú, praktikujú ho, či skrz jeho prizmu reflektujú širšie spoločenské fenomény. Položila som im jedinú otázku: Kto alebo čo je podľa ich názoru zásadnou osobnosťou, dielom či udalosťou vo vzťahu k formovaniu feminizmu na Slovensku? V nasledujúcich odpovediach nájdete výber z feministického diania v jednotlivých umeleckých oblastiach, v aktivizme a vzdelávaní, ale aj momenty, ktoré rezonujú vo vyslovene osobnom ponímaní feminizmu. Žiadna z nich nie je vyčerpávajúca, no bude mi veľkým potešením, keď ich využijete ako východiskové body pre vlastné bádanie a hľadanie svojho feminizmu.

Derek Rebro, literárny kritik a šéfredaktor časopisu Glosolália

Napriek tomu, alebo možno práve preto, že je Slovensko v každej oblasti rodovo relatívne zaspatá krajina a feminizmy sú tu viac než potrebné aj v súčasnosti, feministických osobností a aktivít u nás, našťastie, tak málo nie je – spomeniem teda zákonite iba niektoré, zamerajúc sa na obdobie po roku 1989 (nerád, no nutne vynechávajúc iné). V oblasti vzdelávania zohráva/lo veľkú úlohu Centrum rodových štúdií na FiF UK v Bratislave (s osobnosťami ako Zuzana Kiczková, Etela Farkašová a Mariana Szapuová) či prešovský ESFEM (Katarína Minarovičová, Monika Bosá a i.). Za veľa múdrych a umelecky hodnotných kníh, článkov, prekladov a vzdelávacích či kultúrnych aktivít prepletených – s historickými aj aktuálnymi, zahraničnými i slovenskými – feminizmami vďačíme ASPEKTu (Jane Cvikovej, Jane Juráňovej, ale aj Zuzane Maďarovej a ďalším). V literárnej vede sú v rámci rodovo orientovaných výstupov dôležité okrem spomínaných aj texty Stanislavy Repar či Andrey Bokníkovej. Veľa roboty nielen v boji proti rodovo podmienenému násiliu dlhodobo denne vykonáva viacero (feministických, „queer“ a i.) neziskových organizácií, odborníčok a odborníkov v oblasti práva, sociológie, politológie, psychologického poradenstva atď., jednoducho ľudí, ktorí nás posúvajú k rodovo rovnému štandardu. Všetkým menovaným, i nespomenutým, aj touto cestou ďakujem.

Jana Jablonická Zezulová, analytička

Spisovateľka Hana Gregorová je slovenskej verejnosti síce známa, ale domnievam sa, že je málo reflektovaná a doceňovaná ako inšpirácia či vzor. Pre mňa je Hana dôležitá, lebo v čase pred vznikom prvej republiky dokázala v konzervatívnom slovenskom prostredí presadzovať moderné feministické myslenie, za ktoré si vyslúžila označenie „radikálka” (a to patrilo k tým slušnejším), pritom to, o čom písala, bolo skôr bytostne „radikálne ľudské”. Zároveň istým spôsobom dokázala prekročiť nacionalistický rámec svojho uvažovania pri udržiavaní kontaktov so spolkom Feministické združenie (Feministák Egyesülete), ktoré v Uhorsku presadzovalo volebné právo pre ženy. 

Keď si prečítate akúkoľvek Gregorovej úvahu, mnohé z jej myšlienok by ste pre reflexiu doby zužitkovali aj dnes. Preto dúfam a verím, že sa čoskoro objaví ako súčasť kánonu slovenských stálic nielen na hodinách slovenčiny a povinnej literatúry (žiaľ, toto stále nefunguje), ale hlavne ako podnet ku zaujímavým kritickým diskusiám a inšpirácia pre „projekty zmeny” pre mladých ľudí.

Lenka Kukurová, kurátorka a aktivistka

Najväčší vplyv na presadzovanie feministického pohľadu v spoločenskej rovine mali podľa môjho názoru poprevratové feministické organizácie a ich publikačné a verejné aktivity (v roku 1991 bolo v Prahe založené Gender Studies, v roku 1992 v Bratislave združenie Aspekt). Vďaka nim sa u nás diskusie o témach súvisiacich s feminizmom objavili pomerne rýchlo po novembrovom prevrate. Československý rozmer diskusie o feminizme bol pre začiatok deväťdesiatych rokov kľúčový a vďaka živému kontaktu oboch prostredí je dodnes dôležitý. Feminizmus sa stretával s častými útokmi zo strany väčšinovej spoločnosti, pomerne skoro sa však objavili aj problémy jeho depolitizácie „zvnútra“ akademickej scény. Obzvlášť problematickým faktorom v slovenskej i v českej feministickej teórii deväťdesiatych rokov bol výskyt termínu „postfeminizmus“. Tento pojem v našom prostredí neevokoval tretiu fázu feminizmu, ale jeho prekonanie (prípadne zavrhnutie). Kým v amerických dejinách umenia mohol znamenať vyhranenie sa voči rodovo binárnemu či esencialistickému feministickému prístupu, v našom prostredí (kde sa feminizmus ešte väčšinovo nepresadil) slúžil pojem s predponou „post“ na vymedzenie sa proti „militantným feministkám“. Vnímanie feminizmu ako spoločensko-politickej kritiky je u nás stále neukončeným procesom.

Na presadzovaní feminizmu v rámci kritickej praxe sa u nás podieľali stovky žien a mužov, a keďže sa jedná aj o spoločenské hnutie, ktoré je založené na širokej spolupráci, je ťažké vyzdvihnúť konkrétne osobnosti. Pre mňa osobne zohrala dôležitú úlohu punková a hardcorová subkultúra, v ktorej boli feministické otázky otvárané prostredníctvom zahraničných, často ženských kapiel. V roku 2000 začal v Čechách vychádzať feministický riot grrrl zin Bloody Marry, dostupný aj na Slovensku na rozličných koncertoch a akciách. Zin, ktorý nepravidelne vychádzal približne desať rokov, sa kritike súčasnej spoločnosti venoval z radikálnych ľavicových pozícií, ale aj s veľkou dávkou humoru. V oblasti teórie súčasného umenia boli pre mňa dôležitou inšpiráciou knihy teoretičky Martiny Pachmanovej Věrnost v pohybu a Neviditelná žena, ktoré približovali americkú feministickú teóriu v oblasti vizuálneho umenia.

Apolónia Sejková, predsedníčka OZ MyMamy

Pre mňa je rozhodne takouto osobnosťou pani prof. Anna Tokárová r. Nezdobová, ktorá v rámci bývalej katedry Výchovy a vzdelávania dospelých UPJŠ (dnes Prešovskej univerzity) podporovala myšlienky feminizmu na akademickej pôde vidieckej univerzity. Aj po vzniku samostatnej katedry, neskôr Inštitútu sociálnej práce na PU, ktoré zakladala, bola iniciátorkou zaradenia feministických tém do kurikula. Odkaz Anny Tokárovej je v súčasnosti prehliadaný a odchádza do stratena spolu s jej následovateľkami, ktoré postupne Inštitút opúšťajú práve z dôvodu, že myšlienky, názory a podpora témy feminizmu tam v súčasnosti absentujú. Príspevok pani profesorky do života mnohých z nás, jej žiačok, je nespochybniteľný. Jej podpora pre hľadanie ciest a vytvárania podmienok rodovej rovnosti vo všetkých sférach života sa objavovala explicitne i implicitne v jej prácach, v prednáškach i v rozhovoroch s ňou. Myslím si, že nie som sama, ktorej Anka Tokárová veľmi chýba.

Jana Geržová, kritička umenia a šéfredaktorka časopisu Profil

Jana Želibská už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vytvorila provokujúce inštalácie, ktorým dominovali veľké torzá ženských aktov so zdôrazneným pohlavím. Žáner pop artom sprofanovaného aktu si zvolila, aby deklarovala, že odmieta byť pasívnym objektom mužského pohľadu, ale súčasne neprijíma ani úlohu obete. Nadviazala tak na Meret Oppenheim, skvelú surrealistickú výtvarníčku, ku ktorej sa v sedemdesiatych rokoch hlásili umelkyne druhej vlny feminizmu, hoci sa sama za feministku nepovažovala. Potenciálny feminizmus Márie Bartuszovej sa začal diskutovať ex post, predovšetkým po jej zaradení na  prestížnu medzinárodnú výstavu Documenta 12 (2007). Aj keď tvorila výlučne abstraktne, jej oválne organické formy často odkazujú k téme materstva či dokonca erotiky. 

Programová feministka Anča Daučíková ktorá po osemdesiatom deviatom dokázala bez ujmy na svojom presvedčení ustáť útoky na feminizmus a neheterosexuálne identity. K  nepočetnému feministickému jadru patrí mladšia Eva Filová, pre ktorú je „feminizmus životným postojom“. Modelovým feministickým dielom je pre mňa fotomontáž  Milan Rastislav Štefánik ako Anča Daučíková (2007) Martina Piačeka. Autor mýtizovanú postavu generála prezliekol za umelkyňu, v tom čase prorektorku pre zahraničné vzťahy na VŠVU a toto opačné garde vypovedá o jeho kritickom postoji k patriarchálnej konštrukcii slovenských dejín. Významná je aj výstava Paradigma žena z roku 1996 kurátorky Kataríny Rusnákovej. Ďalšie výstavy prepisujúce dejiny feministického kurátorstva prišli až o viac ako desaťročie neskôr (Chlap, hrdina, duch, stroj, 2006, Anetta Mona Chişa, Lucia Tkáčová; Holé baby. Necenzurované akty moderných majstrov, 2010, Jana Cviková, Jana Juráňová, Petra Hanáková, Eva Filová).

Ivana Hucíková, dokumentaristka

Osobne je pre mňa ako dokumentaristku zásadná slovenská režisérka Eva Štefankovičová a jej film z roku 1989 Vedľajšie zamestnanie: matka. Minulý rok ma kamarátka prekvapila otázkou, kto bola vlastne prvá slovenská filmová režisérka. Po dlhom premýšľaní a oslovení mnohých kamarátov, ktorí sa venujú filmovej vede, sme spoločne zhodnotili, že to musí byť jedine Eva Štefankovičová. Nešlo mi totižto do hlavy, že by sa na Slovensku v pozícii režisérky celovečerného filmu ocitla žena až tak neskoro. Táto úvaha mi prirodzene pripomenula aj jej film Vedľajšie zamestnanie: matka, ktorý nám na VŠMU na hodinách dramaturgie premietala Ingrid Mayerová. V tom čase ho do programu zaradil aj bratislavský filmový festival, takže som si ho opäť po rokoch mohla pozrieť.

Vedľajšie zamestnanie: matka je spoločenskou štúdiou života žien v socialistickom Československu. Film jedinečným spôsobom reflektuje emancipáciu a začlenenie žien do pracovného procesu a nebojí sa venovať  ani náročnejším otázkam, ktoré boli dovtedy v spoločnosti skôr tabuizované. Veľmi otvoreným spôsobom hovorí o témach ako rodina, nedocenená emocionálna starostlivosť matiek o deti alebo systémová propaganda v podobe štátnych jaslí a škôlok, ktoré mali už od útleho veku vychovávať moderných, socialisticky zmýšľajúcich ľudí. Najsilnejšími scénami pre mňa dodnes zostávajú osobné príbehy žien pred kamerou. Unavených, osamelých, vystresovaných žien. Bolo viac než zaujímavé sledovať film starý skoro tridsať rokov a uvedomovať si, ako sa mnohé veci, ktoré opisuje zmenili len čiastočne, prípadne skoro vôbec. Pre mňa preto tento film jednoznačne patrí k málo známym a nedoceneným klenotom domácej dokumentárnej tvorby s veľmi silným feministickým odkazom a reflexiou nielen vtedajšej, ale aj dnešnej spoločnosti.

Nóra Ružičková, poetka a výtvarníčka

Nepôjdem až tak ďaleko do histórie. Za kľúčové pre formovanie feministického myslenia na Slovensku po roku 1989 pokladám aktivity feministickej organizácie Aspekt a jej dvoch spoluzakladateliek a hlavných reprezentantiek Jany Cvikovej a Jany Juráňovej. Ony tu odviedli veľký kus dobrej práce a boli schopné aktivizovať, zapojiť a inšpirovať množstvo ďalších bádateliek, pedagogičiek a umelkýň.

Rada by som v týchto súvislostiach zmienila aj historičku umenia Máriu Oriškovú a výtvarníčku Anču Daučíkovú v role pedagogičiek. Ako študentka a doktorandka som mala tú česť, že som na Vysokej škole výtvarných umení mohla absolvovať ich predmety a konzultovať s nimi svoje práce. Obe vo svojej učiteľskej praxi feministické myslenie využívali a uplatňovali, a keďže to boli/sú skvelé učiteľky, dokázali preň nadchnúť viaceré generácie študentiek a študentov umenia.

Michal Vašečka, sociológ

Necítim sa byť odborníkom v oblasti rodových štúdií. Patrím do generácie slovenských mužov, ktorá bola, bohužiaľ, ovplyvnená rodovými predsudkami. Takým tým trápnym rurálno-rustikálnym „chlapáctvom“ a rôznymi typmi necitlivosti voči ženám, ktoré boli väčšinovo spoločnosťou akceptované. Začiatkom deväťdesiatych rokov do môjho života zasiahli dve Jany: Juráňová a Cviková. Práve ich považujem za kľúčové osobnosti moderného slovenského feminizmu, pretože ich práca v Aspekte mala fundamentálny, až iniciačný význam pre zmenu Slovenska na citlivejšiu a menej primitívnu krajinu. 

Mal som možnosť porovnávať ich prácu s českými kolegyňami a som presvedčený, že Juráňová a Cviková boli ďalej. Neviem posúdiť, či nemali dôveru k akademickému prostrediu na Slovensku, alebo jednoducho boli obidve prirodzene pripravené byť publicistkami a spisovateľkami, ale považujem za šťastné, že sa nerozhodli pre čisto akademickú kariéru. Takto mali možnosť sa prihovárať širokému okruhu tých, ktoré a ktorí začali na Slovensku mentálne žiť v spoločnosti neskorej moderny. Ja osobne som im vďačný, myslím si, že aj mňa začali civilizovať a spolu s expertkami z New School v New Yorku mnohé z toho starého mňa, aspoň dúfam, zmenili.

Andrea Bokníková, literárna vedkyňa

Rada by som sa zamerala na osobnosti a udalosti v prvej polovici dvadsiateho storočia, keďže práve uvedené obdobie bolo v centre môjho záujmu pri príprave čítanky Potopené duše (ASPEKT, 2017). Ak sa sústredím na to, ktoré autorky presadzovali svoje ženské sebavyjadrenie a zároveň prinášali svojský básnický štýl, napadá mi viacero mien. Dotknem sa iba niekoľkých, lebo pri ich vzájomnom porovnaní sa ukazuje zvláštny paradox. Poetky, ktoré sa v článkoch či esejach priamo vyjadrovali o aktuálnej problematike spätej s rodom a vystupovali za spravodlivé, slobodnejšie spoločenské uplatnenie žien, písali skôr tradičnejšiu poéziu, ako Šára Buganová, Zora Jesenská a Viera Markovičová-Záturecká. Vedome sa v nej vracali k literárnym tradíciám a v básňach osobito pretvárali prvky folklóru, romantizmu, symbolizmu a výtvarného, prípadne hudobného impresionizmu. 

Na druhej strane, takmer v tom istom čase tvorili poetky ako Viola Štepanovičová, Elena Kamenická, Sláva Manicová a Bela Dunajská, ktoré síce články ani eseje nepísali a o postavení žien v spoločnosti a umení sa v tomto zmysle programovo nevyjadrovali, ale vo svojej poézii stvárňovali ženské postavy aktuálnym spôsobom aj s tým, že predkladali rodové problémy. Vstupovali v nej do polemiky s tradičným obrazom ženy ako objektu. Uskutočňovali ju nekonvenčne hovoriacimi či konajúcimi hrdinkami a v ich výpovediach badať avantgardné postupy s príznakmi poetizmu i surrealizmu. Badať u nich i stopy konštruktivizmu, pravda, neraz zakomponované do klasických veršových útvarov.

Pokiaľ ide o významné udalosti prvej polovice dvadsiateho storočia, pokladám za ne publikovanie zbierok nielen známejšej Maše Haľamovej, ale napr. aj Eleny Kamenickej a Bely Dunajskej. Priniesli špecifické podoby sebavyjadrenia, len mená posledných dvoch spomenutých boli vymazané z povedomia verejnosti aj preto, lebo neskoršia doba zameraniu ich tvorby nepriala. Kamenickej vyhrotený pesimizmus s tónmi rozhorčenia a rezignovaného i očistného ticha, navyše so spirituálnym nádychom (v zbierke Čierne stretnutie) neladil s oficiálne vnucovanou predstavou „svetlých zajtrajškov“. Dunajská svoju pozornosť upriamila na protirečivé účinky vášne v spojení s citom, pričom ženu zobrazila na tie časy veľmi odvážne, ako osobu v premenách nehy, humorného nadhľadu, vzdoru i hnevu, alebo rozjímajúcu na Azúrovom pobreží (v zbierke Akú ju nevidíte). Jej intímno-erotická problematika nevyhovovala norme budovateľskej literatúry, ktorú politický režim požadoval od roku 1948 a anonymný recenzent ju neprávom označil za „pornografiu“. 

Pritom Dunajskej zbierka predtým získala druhé miesto v súťaži nakladateľstva Tranoscius a Jesenská, vtedajšia redaktorka časopisu Živena, z nej s priazňou publikovala blok básní, hoci sama písala celkom inú poéziu. Ťažko teda povedať, či pre možnosti ženského sebavyjadrenia urobila viac Jesenská svojou esejou O obmedzení ženského štúdia, v ktorej presvedčivo argumentovala spoločenskú potrebu vzdelanosti žien a zasadila sa za prirodzené zvýšenie ich počtu na vysokých školách, alebo Dunajská svojou hrdinkou zdôrazňujúcou to, ako sa vidí sama, nie ako ju chcú vidieť druhí.

Ľubica Kobová, filozofka

Prítomnosť feminizmu na Slovensku vnímam silnejšie vo forme intelektuálneho názoru, než v podobe širšieho aktivistického hnutia, preto vyberám aj kultúrno-intelektuálnu udalosť. Ak dejiny naviac nie sú univerzálne a lineárne, tak minulé udalosti sú neúplné. Alebo povedané inak – to, čo tu odhaľujeme, nie sú ani tak „korene slovenského feminizmu“, ale skôr odrezky, ktoré čakajú na svoje opätovné zakorenenie. Takým odrezkom je preloženie a vydanie Druhého pohlavia Simone de Beauvoir v roku 1967. Prekladateľkou rozsiahleho výberu z originálu bola Viera Millerová. Na Slovensku preklad nevyvolal takú diskusiu ako český preklad o rok neskôr. Ako sa kniha, ktorá vyšla v náklade desať tisíc výtlačkov, čítala? Veľa o tom nevieme. „Keď v štyridsiatke náhle odhalíte nejaký aspekt sveta, ktorý priamo bije do očí, a ktorý človek predtým nevidel, je to zvláštne a stimulujúce“, vysvetľovala motiváciu pre Druhé pohlavie Beauvoir. To odhalenie, tá udalosť, na mnohé a mnohých z nás stále čaká.

Autorka je kultúrna organizátorka a publicistka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia