Úvahy nad Goethem

Filozofia vyrastá z mytológie a je v nej naďalej zakorenená. Hranica medzi mytológiou a filozofiou bola vždy skôr priepustná než pevná a z určitého pohľadu možno majú viac spoločného než odlišného: obe postupujú systematicky, obe sa snažia pochopiť svet, jeho vznik a jeho smerovanie. A obe postupujú cestou klasifikácie a pomenovávania, prostredníctvom ktorého sa snažia vytrhnúť svetu jeho tajomstvá a zmocniť sa ich. Filozofia je dodnes zdrojom nových pojmov a často pracuje so svojským žargónom. V mytológii je zas prax pomenovávania otvorenejšia a priamočiarejšia v tom, že zvykne rozdávať vlastné mená.

Vzťah medzi filozofiou a mytológiou nespočíva ani tak v rozdiele medzi bezuzdnou imagináciou a strohou, chladnou racionalitou, ako skôr v tom, ako pracuje s jazykom. Mytológia vďaka preferencii vlastných mien priamo systematicky konštruuje svet božstiev, ktorý sa plne prekrýva so svetom skutočným. Nie je tu žiadne sprostredkovanie, bohovia priamo žijú vo svete, ich životy sú prírodnými dejinami, teogónia je kozmogóniou. Filozofia nastupuje v momente, keď si ľudia reflexívne začínajú uvedomovať sprostredkujúcu povahu jazyka, jeho symbolickú štruktúru, a teda to, že nikdy nie je priamo pri veciach. Rozdiel medzi mytológiou a filozofiou tak najjednoduchšie spozorujeme v estetických aspektoch jazyka: mytológia je sebavedomá, priamočiara, strhujúca, zatiaľ čo filozofia našľapuje opatrnejšie, zastavuje sa, a niekedy sa tak obsesívne točí okolo určitého termínu, že menej odolný čitateľ vypína myseľ a odpája sa.

V roku 1795 Goethe čítal v časopise Hóry (Die Horen) sériu článkov Friedricha Schillera s názvom Listy o estetickej výchove. Ten v nich najprv podrobil ostrej kritike osvietenské jednostranné zameranie sa na racionalitu a abstraktné morálne idey. Teror Francúzskej revolúcie Schiller interpretuje ako priamy dôsledok tohto osvietenského tunelového videnia (romantický básnik Heinrich Heine sa o mnoho rokov neskôr vyjadrí ešte nevyberanejšie, keď označí Kanta za „arci-ničiteľa z ríše ideí, ktorý v terorizme prekonal aj Robespierra“). Osvietenstvo podľa Schillera zabudlo vziať do úvahy vášeň a cit – resp. ak ich bralo do úvahy, tak mylne len ako negatívne, znečisťujúce prvky. Kľúčové je však práve cibriť cit popri cvičení mysle. A na cibrenie citu slúži umenie.

Schiller však neostal len pri kritike, ale pokúsil sa – krkolomne – ponúknuť aj alternatívnu politickú koncepciu. Výsledkom bolo učenie o troch štádiách vývoja: v dynamickom právnom stave sa poriadok vynucuje silou; v etickom štádiu sa ľudia sami riadia abstraktnými morálnymi zákonmi; no až v estetickom štádiu sa dosahuje dokonale harmonický stav, keď sú vášne plne v súlade s rozumom, povinnosť plne v súlade so slobodu, a nie je žiaden rozpor medzi tým, čo jednotlivec chce a čo je správne. Revolúcia sa snaží dosiahnuť dokonalý stav priskoro, silou, a preto nevyhnutne zlyhá. Úlohou štátu by malo byť to, aby prostredníctvom umenia cibril cit občanov a vychoval ich tak, aby sa dosiahlo estetické, harmonické štádium ľudskej existencie.

Schillerove Listy sa stretli so zmätením až nepriateľstvom. Goethe bol však presvedčený, že problémom neboli myšlienky v nich obsiahnuté. Skôr onen filozofický jazyk, ťažkopádne tápajúci v pojmovej hmle, bol hrubo nedostačujúci. V tom istom roku tak v Hórach vyšiel krátky Goetheho text jednoducho nazvaný len Das Märchen, teda „Rozprávka“. Inšpirovaná bola Schillerovou filozofiou, ale vyjadrovať sa snažila v jazyku mytológie.

Rozprávka bola prijatá vrelo a hneď sa spustili spory o jej výklad. Goethe diskusiu pozoroval, no svoju interpretáciu neposkytol. Napriek tomu je reputácia o jej tajomnosti a mnohovýznamovosti trochu prehnaná. Interpretácia jednotlivých symbolov, s ktorou prišiel Rudolf Steiner a ktorú slovenská prekladateľka Patrícia Elexová reprodukuje vo výbornom doslove k novému prekladu Rozprávky, je v zásade logická, prijateľná a dnes aj vo všeobecnosti uznávaná.

V Rozprávke nachádzame dve ríše oddelené riekou, pričom jedna ríša symbolizuje oblasť rozumu a druhá oblasť vášní. Z ríše rozumu sa do ríše vášní dá prejsť kedykoľvek, no späť je cesta možná len ráno, na pravé poludnie a večer. Ráno a večer sa dá prejsť po tieni, ktorý vrhá obor. Obor samotný je slabý, „jeho ruky nezdvihnú ani steblo slamy, jeho plecia by neuniesli ani otiepku ryže. Jeho tieň však zmôže mnohé, ba všetko, pretože je najmocnejší pri východe a pri západe slnka“. Obor symbolizuje revolúciu, a kým je človek ešte neprebratý, alebo keď je už vysilený, môže mu na čas ukázať cestu. V konečnom dôsledku je však bezmocný.

Na pravé poludnie, keď jasné svetlo vybičuje pozornosť a myslenie, je možné prejsť do ríše rozumu po chrbte zeleného hada, ktorý na chvíľu vytvorí most medzi oboma ríšami. Práve had je v podstate hlavnou postavou príbehu. A kým dej Rozprávky prebieha, ako to v mytológii býva, v tieni neodvratného proroctva, had je jedinou postavou, ktorá v príbehu skutočne vykoná voľbu; a zároveň motív jeho voľby ostane nevypovedaný. Had pozná najdôležitejšie tajomstvo príbehu, no čitateľ sa ho nedozvie, pretože had len „čosi sykne“ starcovi do ucha.

Had sa na začiatku príbehu živí kúskami zlata, ktoré rozhadzujú bludičky navrátivšie sa z ríše rozumu – nesúrodými kusmi poznania, ktoré však hada predsa len, aj takouto náhodou, dovedú k sebapoznaniu. Keď ku koncu príbehu milenec krásnej Ľalie, ktorá býva v ríši rozumu, skamenie po jej dotyku – pretože bez premostenia oboch ríš je jej dotyk smrtiaci –, had sa rozhodne „obetovať sa, skôr než budem obetovaný“. Had sa po svojej obete premení na most, ktorý obe ríše prepojí natrvalo, a tým vytvorí práve onen stav, keď vášne nie sú v rozpore s rozumom. Z obra sa stane len smiešna socha v strede námestia – revolúcie viac netreba.

Hadova obeta je jediný moment, ktorý sa vzpiera symbolickej interpretácii. V tom je aj Goetheho zámer: kým zvyšok Rozprávky sa dá pochopiť, zmysel hadovej obety musí čitateľ vycítiť. Rozprávka je hádankou, ale v konečnom dôsledku chce práve vycibriť cit, aby tak došlo k premosteniu priamo v čitateľovej osobnosti.

Bohužiaľ, v Goetheho mytologickom preklade Schillerových filozofických listov niečo škrípe. Na prvý pohľad sa zdá, že len využíva vzťah medzi filozofiou a mytológiou, ktorý je obojsmerný. V skutočnosti sa však prúdenie uvažovania nedá takto obrátiť. Totiž reflexia, ktorá kedysi dávno, v dobách vzniku gréckej polis, vyjavila sprostredkujúcu povahu jazyka a symbolickosť mýtov, neprišla z nebies, ale z konfrontácie s druhými – s inými kultúrami, ktoré mysleli inak. Na okrajoch oných, dovtedy tradičných, hermeticky uzavretých spoločností, vznikli, ako poznamenal Marx, peniaze; a zároveň sa začali spochybňovať mýty ako inštitúcie. Respektíve, ony sa ako inštitúcie vyjavili, a to ich nielenže okamžite spochybnilo, ale aj zvýraznilo, že v skutočnosti tieto spoločnosti neboli natoľko homogénne, ako sa zdali.

Goetheho pokus o mytologický preklad je tak vlastne pokusom o navrátenie istej nevinnosti, ktorá sa už dávno nenávratne stratila. Revolúcie je možné samozrejme kritizovať, ale fakt, že rozmetali mýty, je možné len uznať. Môžeme písať alegórie, no akékoľvek nové mýty budú pôsobiť umelo, nepresvedčivo a – presne ako je to v Rozprávke – napokon aj tak len ako súbory symbolov, ktoré jednoducho treba rozšifrovať. Priamočiarosť mýtov sa nedá zopakovať. Goethe nemôže politické boje a revolúcie bez všetkého skrotiť ani v rozprávkach, nech už napíše čokoľvek.

To však paradoxne neznamená, že Goethe vo svojom pokuse zlyhal – práve naopak. Zmätenosť Goetheho „filozofickej rozprávky“ v otázke vlastnej identity a toho, ako má pôsobiť – či priamo, či ako materiál pre ďalšie analýzy – v podstate v umeleckej podobe verne reprodukuje Schillerovo blúznenie o harmonickom estetickom štádiu. Efektívne a so zručnosťou majstra spisovateľa podáva Schillerovu filozofiu v celom jej zlyhaní. Avšak kým vo filozofii nás argumentačné nedostatky iritujú a neradi ich odpúšťame (naopak, nič nám neposkytuje väčšiu radosť ako odhalenie trhliny vo výklade, vďaka ktorej ho môžeme škodoradostne zboriť celý), v umení zlyhanie nielenže tolerujeme, ale dokonca ho za to aj vyzdvihujeme. Dobré umenie nikdy nevypovie všetko, čo chcel autor povedať, ale zato vypovie – často aj napriek autorovi – mnohé navyše.

Autor je filozof

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *