2020 12 RozprávkaLiterárny KapitálNormostranový KapitálPosledný pustovník stratený naraz v dvoch svetoch

Laura Kovácsová11. decembra 2020505

Z antropológie vieme, že ľudia sú sociálne tvory, ktoré majú skôr tendenciu spolupracovať, spájať sa a vzájomne sa o seba starať; a naopak, jeden z najstarších spôsobov, ako človeka potrestať, je nútená izolácia, ktorá môže doslova spôsobovať bolesť. Prečo sa teda niektorí ľudia odoberajú do úplného ústrania? Skutočný príbeh Chrisa Knighta, ktorý vo svojich dvadsiatich rokoch dobrovoľne odišiel do mainskej divočiny, opísal americký novinár Michael Finkel v knihe Posledný pustovník.

Na tento príbeh sa môžeme pozerať ako očami Chrisa, tak aj Michaela. Viem pochopiť tú urputnú a trpezlivú snahu novinára dostať sa k človeku, akým je práve Chris. Michael sa sám vybral do lesa, aj keď na to nebol uspôsobený, a snažil sa pozrieť na svet z perspektívy pustovníka. Pri čítaní som musela premýšľať, koľko času som reálne strávila osamote ja (vrátane vynechania sociálnych médií), a aké pocity to vo mne vyvoláva. Jasné, každý človek je nastavený nejako inak. Chris Knight sa však odobral od ľudí takmer na tri dekády a otvorene hovorí o tom, že k ľudskej blízkosti pociťuje až nechuť. Z čoho vychádza ten odpor k ľudskému?

To je jedna z najpálčivejších otázok, ku ktorým som sa počas čítania neustále vracala a ktoré mi kniha nedokázala zodpovedať. Ľudí považujem primárne za tvorivé bytosti, ktoré by obzvlášť v krízovej situácii mali vedieť reagovať pružne a solidárne. Kniha na mňa preto pôsobila zvláštne. Na jednej strane som bola zvedavá na dobrodružstvo a rozjímanie samotára, ktoré sa však vôbec nekonalo, na rozdiel od známych prípadov Alexandra Supertrampa v knihe Into the Wild či Davida Thoreaua, ktorí sa od sveta doslova odstrihli.

Rozumiem Chrisovi, no chýba mi u neho hlbšie zdôvodnenie, prečo sa takto rozhodol. Chris naďalej využíval výdobytky ľudstva, vrátane high-tech oblečenia či outdoorových pomôcok, ktoré mu pomohli prežiť neľútostné zimy v Maine. Čítal si tam knihy a časopisy, počúval rádio. Kradol si z chatiek vo svojom rádiuse zásoby jedla, plynové bomby či čelovky. Nebol ani typ ako napríklad Unabomber, ktorý ako primitivista hlásal nenávisť k technológiám, v ktorých videl úpadok ľudstva. Chris len cielene odišiel, aby mal slobodu lesa a všetok čas pre seba. Chápal cykly prírody, nechápal cykly spoločnosti. S tým sa dá – obzvlášť dnes – úplne stotožniť. Doba je tekutá, extrémne rýchla, rozmáhajú sa úzkosti, stres, depresie, a najmä osamotenie. Vidieť v čase ekologickej, sociálnej, politickej i ekonomickej krízy v existujúcom usporiadaní spoločnosti optimistickú budúcnosť je takpovediac nemožné. Ani mne takáto doba nevyhovuje. Kým však bude spoločnosť fungovať na neudržateľných princípoch, kým nebudeme mať kontrolu nad vlastnými životmi a možnosť uspokojovať svoje základné potreby, ktorých napĺňanie sa čoraz viac privatizuje, nenávisť k ľuďom a neschopnosť začleniť sa budú len vrstviť frustráciu a skľúčenosť. Myslím si, že označiť Chrisa len ako pustovníka-zlodeja by bolo príliš skratkovité a odrádzajúce od hlbšej analýzy toho, prečo sa takýto jav môže udiať. No na základe Finkelovej knihy sa javí, že o žiadne analyzovanie svojho rozhodovania ani sám Chris nestál.

Michael Finkel: Posledný pustovník. Z anglického originálu The Stranger in the Woods: The Extraordinary Story of the Last True Hermit preložil Martin Kubuš. Absynt, 2020.

Laura Kovácsová

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia