Ako pred sto rokmi stvorila Nová kultúra novú Čínu

Jakub Dovčík8. júla 2019925

Spisovatelia, profesori a nespokojní študenti zmenili to, s čím nepohli generáli či princovia.

Začiatkom júna tohto roku sledoval celý svet s napätím obrovské protesty v Hongkongu, špeciálnom administratívnom regióne Číny. Ulice zaplnili až dva milióny protestujúcich proti kontroverznému zákonu o vydávaní obvinených ľudí do krajín, s ktorými nemá Hongkong o takomto procese uzatvorenú zmluvu.

Šiesteho júna sa tiež konal protest, ktorý je tu už po tridsať rokov každoročnou tradíciou. Jubilejné výročie brutálneho zásahu čínskej armády proti študentom na Námestí Tiananmen (Námestie nebeského pokoja) v Pekingu si pripomínal celý svet, len inde v Číne sú zmienky o ňom prísne zakázané.

Čo majú tieto protestné hnutia do veľkej miery spoločné, je to, z akej historickej skúsenosti vychádzajú a čo symbolizujú pre pekinskú moc.

Tento rok sme si navyše pripomenuli sté výročie štvrtého mája 1919, dňa, ktorý je sám symbolicky taký významný, že v posledných sto rokoch neexistovalo protestné hnutie v rámci čínskeho sveta, ktoré by sa nejakým spôsobom neodvolávalo na jeho odkaz. A nebola ani čínska vláda, ktorá by sa pri protestoch a spomienke na štvrtý máj nebála o vlastnú stabilitu.

Príbeh štvrtého mája 1919 je príbehom katalyzátora moderných čínskych dejín a ukazuje sa na ňom, aké dôležité je podporenie protestných a revolučných hnutí literárnou a ideologickou zmenou spoločenskej paradigmy. Možno ho taktiež vnímať ako istý návod na to, ako prekonať stáročia trvajúcu ideologickú izolovanosť od potrieb reálneho sveta, ktorá bráni progresu krajiny a kultúry. A hoci je to príbeh moderných dejín Číny, pozornému čitateľovi či čitateľke určite neujdú viaceré podobnosti so situáciou v istej časti dnešného slovenského politického spektra.

Expozícia: Tradičná Čína dominuje vlastnému svetu

Tradičná čínska kultúra a spoločnosť sa vyvíjala do veľkej miery úplne izolovane od tej európskej. V rámci sveta, v ktorom existovala takmer až do začiatku devätnásteho storočia, bola absolútne hegemónnou súhrou ideí a systémov spravovania štátu.

Čo však vlastne bola tá „tradičná čínska kultúra“? Kým o európskej a západnej filozofii sa občas vtipkuje, že je len kopcom odkazov na Sokrata, Platóna či Aristotela, o tej tradičnej čínskej by sa dalo niečo podobné povedať aj vcelku bez vtipkovania.

Predstavte si hegemóniu jazyka a kultúry na úrovni katolíckej cirkvi nad každým aspektom života a spravovania štátu – od noriem extrémne patriarchálnej rodiny až po systém vyberania daní. No kým v Európe ostala po stredoveku latinčina medzi katolíkmi len liturgickým jazykom, v Číne bola oficiálna tradičná čínština (wenyan wen) jedinou oficiálnou formou písaného jazyka.

Jej hegemóniu udržiavalo to, že jediným spôsobom spoločenského rastu v rámci existujúcej hierarchie boli takzvané imperiálne skúšky. Mali viacero úrovní a všetky vychádzali prevažne zo znalosti „štyroch kníh a piatich klasík“, ktoré dnes súhrnne označujeme ako konfucianizmus. Od dynastie Song boli ich súčasťou aj niektoré praktické vedomosti z práva či vojenských oblastí, no tie hrali výrazne vedľajšiu úlohu.

Znalosť týchto deviatich textov s komentármi sa budovala u nájdených chlapcov od skorého detstva, keďže vzdelanie bolo dostupné v extrémne patriarchálnej spoločnosti len mužom. Nekonečné memorovanie a recitovanie tých istých textov vytvárali rovnaký spôsob myslenia a systém hodnôt u tých, ktorí v imperiálnych skúškach uspeli.

Úspech v skúškach znamenal spoločenský a ekonomický rast, a to nielen oficiálnymi spôsobmi. Inkarnácie korupčného správania sú bežné v čínskej spoločnosti odnepamäti a na vzdelanie talentovaných chlapcov sa často skladala celá dedina, ktorá následne prosperovala a padala s ich výsledkami.

Rigidnosť jazyka bola zabezpečená tým, že tradičný čínsky jazyk nemal gramatické pravidlá, aké máme vo väčšine jazykov. Jeho logografický systém znakov držali v texte pokope len vzorce štruktúr textu podľa predpísaných vzorov z tradičných textov.

Predstavte si to približne tak, ako keby biblické evanjeliá, ktoré majú k čínskym klasikám z hľadiska kultúrneho vplyvu asi najbližšie, určovali poradie slov vo vete, štruktúru paragrafov a ich následnosť v rámci textu.

Všetky časti imperiálnych skúšok pozostávali z osemdielnych esejí (baguwen) s jasne predpísanou štruktúrou vylučujúcou akúkoľvek kreatívnosť. Myšlienky sa vyjadrovali cez frázy, teda súbory znakov, kompilované z klasík. Intelektuálny život sa týmto spôsobom uzatváral do seba, keďže pre porozumenie tradičnému jazyku musel čitateľ poznať klasiky.

Vďaka pozícii Číny v rámci celej východnej Ázie sa takýmto spôsobom neškolili len čínske elity, ale do Pekingu či Nanjingu, podľa toho, kde mala ktorá dynastia sídlo, chodili aj elity z Vietnamu a Kórey. Množstvo aspektov tradičného čínskeho jazyka prevzali aj Japonci.

Elity boli teda vzdelané len veľmi úzkym spôsobom, izolovaným od potrieb reálneho sveta. Keďže Čína nikdy nemala nič ekvivalentné západným monoteistickým náboženstvám, úloha udržiavať ideologickú koherentnosť a určovať morálne normy prislúchala taktiež len učencom – úradníkom, ktorí boli v provinciách a dedinkách zároveň aj magistrátmi – sudcami, vyšetrovateľmi a vyberačmi daní.

Existovali, samozrejme, aj diela napísané v hovorovej reči. Išlo napríklad o štyri veľké čínske romány: Cesta na západ (Journey to the West), Príbehy troch ríš (Romance of the Three Kingdoms), Príbehy od jazerného brehu (Water Margin) a Sen o červenom pavilóne (Dream of the Red Chamber). Tieto gigantické a úctyhodné diela však boli produktom neúspešných kandidátov na imperiálnych skúškach a intelektuálne elity ich nepovažovali za skutočnú literatúru.

Čína síce vyprodukovala množstvo technologických vynálezov, no dielo Josepha Needhama o dejinách vedy a techniky v Číne ukázalo, že išlo do veľkej miery o akumuláciu praktických skúseností veľkého množstva ľudí. Francis Bacon nazval vynájdenie kompasu, papiera, kníhtlače či pušného prachu tým, čo dostalo európsku civilizáciu zo stredoveku. V Číne tieto vynálezy nevznikli na základe uplatnenia teoretických a analytických úvah, a preto ich využívanie nespôsobilo takmer žiadnu zmenu v ekonomickom či politickom systéme tamojšej civilizácie.

Ako to raz napísal legendárny sinológ John King Fairbank, čínsky štát bol riadený malou skupinkou konfuciánskych učencov – úradníkov bez akéhokoľvek technického či praktického vzdelania, vládnucich nad desiatkami miliónov nevzdelaných roľníkov. Obchod alebo meštianska kultúra boli až do devätnásteho storočia výrazne marginálne.

Kolízia: Stretnutie sa so západným svetom

Napriek kontaktom vďaka Hodvábnej ceste či cestám eunucha Zheng He bol vplyv západnej civilizácie na Čínu marginálny a predstava o Západe značne ovplyvnená legendami. Mongoli a Mandžuovia, kočovné kmene z okolitých oblastí, síce dokázali poraziť Čínu vojensky, no vždy obsadili len vrchný stupeň spravovania štátu (trón a cisársky dvor) a zvyšok byrokracie ostal takmer bezo zmeny.

Čínski vládcovia boli považovaní za „vládcov všetkého pod nebom“ a hegemónia čínskej kultúry a technológií bola v rámci nimi poznaného sveta nespochybniteľná. Nestabilita vždy prichádzala len zo strednej Ázie, čo čínski vládcovia najprv riešili múrom, neskôr nárazníkovým pásmom územia alebo jednoducho kúpením si nespokojných moslimských obchodníkov na západnej hranici ríše.

Prvý britský vyslanec George Macartney bol v roku 1793 odmietnutý, lebo pred cisárom odmietol vykonať rituál kowtow, hlbokú poklonu, pri ktorej sa hlava dotkne zeme, čím vyslanec demonštruje podriadenosť svojho kráľa čínskemu cisárovi. Cisár Qianlong nepotreboval britských obchodníkov, pretože veril, že „nie je nič, čo by Čína nevedela vyprodukovať v rámci svojho územia“, a preto zahraničný obchod limitoval na jedinú schému plnú korupcie v prístavnom meste Guangdong.

No britský imperializmus a obchodné záujmy si našli svoju cestu. Do Číny ju prerazilo ópium, z čoho vznikol prvý konflikt medzi Čínou a západným svetom – prvá ópiová vojna (1839 – 1842), ktorá bola prvým konfliktom v dejinách Číny, ktorý prišiel z Východu a bol primárne námorný. 

Británia do nej vstúpila po prvej fáze priemyselnej revolúcie a jej parou poháňané lode jasne dominovali tým zastaraným čínskym. Výsledná Zmluva z Nanjingu (1842) predstavovala začiatok obdobia takzvaných nerovných zmlúv, prostredníctvom ktorých západné mocnosti ponižovali bývalého hegemóna východnej Ázie.

„Bledí a červenovlasí diabli“ diktovali hrdému cisárskemu dvoru podmienky a dokonca si aj brali územia za koncesie alebo minikolónie, cez ktoré uskutočňovali obchod. Hongkong bol prvou takouto kolóniou, a preto je jeho terajšia príslušnosť k Číne z historického hľadiska nesmierne dôležitá. Dokonca aj krajina, ktorej sme boli súčasťou, Rakúsko-Uhorsko, mala dve takéto koncesie – v Tianjine a Guangdongu. 

Kríza: Sto rokov poníženia a neúspešné snahy o reformy

Rok 1842 odštartoval obdobie krízy bez paralel v dlhých čínskych dejinách. Znovu a znovu prichádzali ďalšie a ďalšie imperialistické nároky západných mocností, ktoré si otvárali mnohé prístavy a využívali čínske zdroje a ľud.

Táto potupná situácia sa spájala s dlhodobými spoločenskými zmenami, výsledkom čoho boli aj mnohé vnútorné problémy v rámci Číny. Príkladom boli na juhu rebélie sekty taipingov (1850 – 1864), na severe povstanie Nian (1851 – 1868) či neskôr povstanie antiimperialistických boxerov (1899 – 1901) a viaceré povstania roľníkov.

Odpoveďou elít bolo takzvané Samoposilňovacie hnutie (Self-strengthening movement), ktorého hlavnými predstaviteľmi boli elitní učenci – úradníci ako Feng Guifen, Zeng Guofan či Li Hongzhang, ktorý sa ako generál vyznamenal pri potláčaní Taipinskej rebélie. Všetkých týchto troch úctyhodných mužov spájal najvyšší titul z imperiálnych skúšok – titul jinshi.

Podstatou bolo prijať západné technológie a metódy, no zachovať podstatu čínskej kultúry a konfucianizmus v bežnom a intelektuálnom živote. Budovali sa manufaktúry na vojenské vybavenie, trénovali vojaci a kupovali sa lode od Angličanov. Krajinu zaplavili americkí a britskí misionári, obchodníci či poradcovia.

Reformný princ Gong bol vymenovaný za regenta a popri mnohých iných reformách sa snažil o vybudovanie diplomatickej služby, ktorú dovoľoval existujúci systém. Na riadenie Imperiálnej colnej služby si Gong pozval britských úradníkov a bol to práve jej dlhoročný šéf, sir Robert Hart, kto sa pričinil o udržiavanie čínskeho finančného systému pokope.

No všetky tieto aktivity nič nemenili na tom, že Čína bola aj naďalej ponižovaná, prehrávala vojny a západní obchodníci a misionári vytvárali v prístavných mestách paralelný štát s vlastnými pravidlami. Dokonca aj Japonsko, v minulosti juniorský partner v rámci východnej Ázie, ponížilo Čínu počas prvej čínsko-japonskej vojny (1894 – 1895).

Ďalšou odpoveďou elít bola revolúcia pod vedením Sun Yat-Sena, ktorá v roku 1911 zvrhla cisára a nastolila Čínsku republiku. Tá sa však nevedela vysporiadať s rozdrobenosťou územia medzi lokálnych vojenských magnátov a bola neschopná vyprodukovať akékoľvek účinné reformy.

Počas prvej svetovej vojny poslala Čínska republika do Francúzska a Británie robotníkov s očakávaním, že po vojne budú môcť prevziať nemecké územia v čínskej provincii Shandong. No kvôli zrade od vlastných diplomatov, ktorí dali tieto územia do zálohy za pôžičky pre lokálnych magnátov na severe Číny, tieto územia pripadli Japonsku.

Správy o tejto zrade sa do Pekingu dostali začiatkom mája 1919 a práve štvrtého mája sa uskutočnil obrovský protest študentov univerzít v Pekingu. Bol to dovtedy najväčší študentský protest a po vyplienení domu jedného zo zradcov bolo mnoho študentov zatknutých.

Napriek tomu, že nešlo ani zďaleka o také represálie ako v roku 1989, vyvolal zásah ozbrojených zložiek proti protestujúcim sériu ďalších protestov a štrajkov. Štvrtý máj bol do veľkej miery len iskrou – a od nej sa prudšie rozhoreli zmeny, ktoré boli v tom čase už v plnom prúde.

Peripetia: Snaha o novú Čínu

Prvý minister školstva Čínskej republiky, Cai Yuanpei, sa po návrate z ciest po Európe a zo štúdia v Lipsku stal v roku 1916 prezidentom Pekinskej univerzity. Táto škola vznikla transformáciou Imperiálnej akadémie, koncentrovala najväčšie množstvo intelektuálnych elít v humanitných a literárnych smeroch a vždy mala výnimočné, slobodnejšie postavenie v rámci čínskeho vzdelávacieho systému. Cai mal podobne ako predošlí reformátori najvyšší titul jinshi, no na univerzite postupne začal regrutovať viacero výnimočných osobností s menej ortodoxným premýšľaním.

Kľúčovým spomedzi nich bol Chen Duxiu, ktorý už v roku 1915 založil magazín Nová mládež, známy aj pod francúzskym názvom La Jeunesse, a v prvých rokoch bol jeho šéfredaktorom. Tento časopis bol nesmierne populárny medzi čínskymi študentmi doma a po celom svete. Propagoval hovorovú formu reči a Chen dával na jeho stránkach priestor množstvu mladých talentov.

Chen v mladosti študoval konfuciánske klasiky, no nedokázal prejsť stredným stupňom a negatívna skúsenosť z archaického systému imperiálnych skúšok v ňom vytvorila presvedčenie o nutnosti bojovať proti skostnateným tradičným štruktúram a väzeniu tradícií. Chen preto prekonal viazanosť prostredia, z ktorého vychádzal, a hlásal, aby „Pána Konfucia nahradili Pán Veda a Pán Demokracia“.

Nestačilo už len prijať západné metódy, lebo na reálnu zmenu potrebovali zmeniť celého človeka ako takého. Súčasťou zmeny bola aj snaha o oslobodenie žien z extrémne patriarchálneho zriadenia tradičnej čínskej spoločnosti.

Na Pekinskej univerzite s Chenom spolupracoval ďalší dôležitý intelektuál tejto doby, Li Dazhao, ktorý bol knihovníkom. Li neskôr v knižnici zamestnal aj istého mladého chlapca so silným prízvukom z provincie Hunan, Maa Ce-tunga.

Napriek tomu, že do roku 1917 bol medzi ľavicovými intelektuálmi v Pekingu, ako boli Chen alebo Li, populárny skôr kropotkinovský anarchistický komunizmus, pod vplyvom úspechu Októbrovej revolúcie začala Nová mládež postupne propagovať marxizmus.

Paralelne s týmto rastom radikálne ľavicových myšlienok a organizácií sa do verejnej debaty začali zapájať aj mladí čínski študenti navrátivší sa zo zahraničia. Už od konca devätnásteho storočia začalo odchádzať čoraz viac čínskych študentov za vzdelaním do Ameriky, Británie či Japonska. Pomáhali tomu programy americkej a britskej vlády, ktoré sa snažili o „kultivovanie“ Číny cez vzdelávanie elít.

Jedným z týchto študentov bol Hu Shih, ktorý študoval pod pragmatikom Johnom Deweym na Kolumbijskej univerzite a neskôr sa tiež stal profesorom na Pekinskej univerzite. Prvú báseň v hovorovej čínštine napísal v roku 1915 a od tej doby začal pracovať na vytvorení nového čínskeho jazyka na základe hovorovej reči (baihua). Hu nechcel zavrhnúť všetko staré, ale vybudovať na základe princípov z dôležitých diel minulosti, ako napríklad Sen o červenom pavilóne, celkom nový jazykový systém.

Napríklad jeho esej z roku 1917 s názvom Predbežná diskusia o reforme literatúry búrala všetky staré tradície čínskej literatúry, formátovania textu a celkového spôsobu a tém písania. Už žiadne osemdielne eseje, nezmyselné opakovania starých fráz z klasík a tradičných výrazov. Hu chcel, aby bola literatúra bližšie k jazyku bežných ľudí, aby bola zrozumiteľná masám, napísaná moderným štýlom a riešila moderné témy.

Pre Novú mládež písal aj Lu Xun, ktorého nesmierne populárny príbeh Denník šialenca z roku 1918 metonymicky opisoval, ako je tradičná čínska kultúra kanibalistická. Lu Xun popísal, ako konfucianizmus a klasická kultúra a literatúra ničili potenciál ďalších generácií.

Ak sa konflikty na Slovensku medzi bernolákovcami a štúrovcami, či medzi martinským centrom národného života a pražskými hlasistami zdali intenzívne, v Číne to bola takmer ostrá vojna. Štvrtý máj a Nová mládež boli jej katalyzátorom, ktorý ovplyvnil celú generáciu, a neskorší dlhoročný premiér Zhou Enlai hovoril aj o štyri dekády neskôr o tom, že „sú všetci deťmi štvrtého mája“. A z Námestia Tiananmen sa stalo symbolické miesto pre všetky ďalšie študentské demonštrácie, ktoré sa nezaobišli bez odkazov na udalosti z roku 1919.

Katastrofa: Mao a kultúrna revolúcia

Li Dazhao a Chen Duxiu vytvorili pre Komunistickú stranu Číny intelektuálny základ a neskôr stáli pri jej založení v roku 1921 v Šanghaji. No obaja skončili nešťastným spôsobom a po konferencii v Zunyi sa stal šéfom čínskych komunistov Mao Ce-tung.

Po dlhej občianskej vojne čínski komunisti ovládli celú Čínu a bolo to práve na Námestí Tiananmen, kde v novembri 1949 Mao vyhlásil, že „čínsky ľud povstal“. Nerovné zmluvy boli zrušené, a i keď boli Hongkong a Macao vrátené Číne až v roku 1997 a 1999, sto rokov poníženia končilo.

Mao neskôr dotiahol búranie tradícií do extrému počas Kultúrnej revolúcie, ktorá priniesla utrpenie miliónom, vrátane mnohých spisovateľov a intelektuálov, no zároveň otvorila priestor pre reformy Denga Xiaopinga, od ktorého čias sa Čína formuje do pozície, ktorú vidíme dnes.

A preto veľa z našich dnešných vedomostí o Číne, jej technologickom a hospodárskom rozvoji, raste na globálnej scéne a ambicióznosti v medzinárodných vzťahoch sa dá v nejakej forme odsledovať do obdobia, keď pár mladých spisovateľov, slovami Johna Kinga Fairbanka, „pretrhlo tyraniu klasík“ a vytvorilo novú Čínu.

Na Slovensku sa dnes v mnohých oblastiach boríme s konzervativistickým sentimentom a diskurzom plným prázdnych fráz v monotónnom jazyku minulosti. Či už ide o kultúrno-spoločenské otázky, ekonomické a hospodárske témy alebo celkovú neschopnosť posunúť sa z paradigiem spred dvadsiatich rokov, hnutie za Novú kultúru nám môže byť v mnohých smeroch inšpiráciou a výstrahou zároveň.

Ak je tromfom konzervativizmu odkazovanie na veľkosť západnej civilizácie, je potrebné budovať nové klasiky a diela, ktoré svojou kvalitou dokážu konkurovať tým starým. Ako však ukazuje príklad čínskej revolúcie, nekontrolované búranie tradícií môže veľmi ľahko vyústiť do katastrofy.

Poznámka: V texte bola použitá romanizácia Hanyu Pinyin, ktorá je používaná po celom svete vrátane samotnej Číny. Autor považuje používaný systém romanizácie mandarínskej čínštiny (po slovensky presnejšie: štandardná čínština) v slovenčine za archaický a zvukovo i literárne nesprávny. Výnimku uplatnil pri mene Maa Ce-tunga, ktoré je v tomto tvare v slovenskom prostredí zaužívané.

Autor bol v minulosti výmenným študentom na Pekinskej univerzite a Univerzite Fudan v Šanghaji

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: