Aj Rytmus dospieva

Andrej Kabal3. októbra 20171023

Jedným z avizovaných vrcholov tohtoročnej slovenskej hudobnej sezóny by mal byť koncert, ktorý sa uskutoční 26. decembra v bratislavskej Incheba Expo aréne. Hudba rappera Rytmusa sa tu predstaví v aranžmánoch symfonického orchestra. To môže niekomu pripadať ako naozaj šokujúca správa, predsa len je tento prienik v našich končinách niečím novým a neobvyklým, z hľadiska priebehu Rytmusovej kariéry však ide len o ďalší logický krok, ktorým celkom verne kopíruje dráhy popových hviezd v zahraničí. Vzhľadom na neustále vymedzovanie sa sveta klasickej hudby voči „nižším“ hudobným formám je tento akt predstaviteľa „ľudovej“ hudby zároveň akýmsi rituálom, ktorý z neho má urobiť umelca na naozajstnej úrovni.

Podľa slov hlavnej postavy tohto kultúrneho spektákla to bude koncert, na ktorý on ako umelec musel dospieť. Ponúka sa samozrejme otázka, kde konkrétne sa tu Rytmusova dospelosť manifestuje, keďže všetky transformácie jeho pesničiek bude mať na starosti tím, ktorý mu len povie, kam sa má postaviť a čo má robiť. Takýto projekt mohol bez problémov spraviť aj pred desiatimi rokmi. Ak narážal na jeho finančnú náročnosť, potom sa s jeho tvrdením akiste súhlasiť dá, ale tento faktor by snáď nemal byť kritériom kvality. V každom prípade ako marketingová veta je Rytmusov výrok rozhodne veľmi silným tromfom a môže sa ním dobre oháňať v rozhovoroch, ktoré určite slovenskými médiami klasicky prebehnú ako hotová smršť. O koncert je už teraz obrovský záujem, skoro všetky miesta sú vypredané.

S veľkou dávkou irónie by sa na tento fenomén dalo pozerať ako na niečo postmoderne pokrokové. Návrat k vyše sto rokov starým hudobným postupom, ktoré pri takejto aplikácii nepredstavujú žiadny progres, však skôr smeruje jednoducho k upevňovaniu konzervatívnych hudobných tradícií. Je paradoxné, že práve Rytmus, ktorý v minulosti nemal problém vymedzovať sa voči hudobnému mainstreamu a počas svojej kariéry sa snažil aspoň naoko ísť svojou cestou, sa rozhodol pre túto dosť predvídateľnú schému. Tá navyše v jeho prípade spája hudbu z ulice s akýmsi hudobným snobizmom, ktorý by mal byť jej absolútnym protipólom.

Súčasná moderná hudba je príliš komplexná, takéto pokusy o nové rámcovanie tým, že ju zas a znova linkujeme na staré postupy, v dnešnej dobe neznamenajú naozaj žiadny kvalitatívny prínos. Určite by bolo vyslovene neférové toto prepojenie a priori odsúdiť, keďže kolaborácie istých hudobných projektov s orchestrami sa ukázali ako vitálne – z nedávnej minulosti spomeňme britského elektronického producenta Actress či Aphex Twina, ktorý veľmi úspešne pretransformoval diela poľského skladateľa Krzysztofa Pendereckeho. V oboch prípadoch však umelci neváhali radikálne prehodnotiť svoj postoj buď voči svojim skladbám, alebo voči pôvodným postupom, a najmä vďaka tomu mohli vytvoriť niečo svieže a nové. Aphex Twin napríklad vytvoril hudobnú schému, ktorá namiesto partitúr členom orchestra posielala zvukové stopy, ktoré mali následne oni na svojich hudobných nástrojoch interpretovať. Týmto mohol vzniknúť zaujímavý preklad pôvodného Pendereckeho diela skrz iné ako tradičné komunikačné médium.

Pocitom, že „dospeli na orchester“, sa u nás v minulosti riadili také projekty ako Korben Dallas, folková speváčka Katarzia alebo u našich susedov populárna kapela Lucie. Väčšinou to bohužiaľ neprinieslo žiadny hudobný posun – pôvodné skladby prišli v týchto aranžmánoch aj o posledné známky autenticity, utopili sa v mori vyšperkovaného balastu. Najviac týmto utrpela asi Katarzia, ktorej hudba mala spočiatku akési intímne čaro, postavené jednoducho na textovom prejave a hre na gitaru. Tá sa síce rozhodne nedala označiť za dokonalú, to však speváčke len pridávalo na charaktere, pomáhalo jej vyčnievať spomedzi ostatných interpretov v jej žánri. Na svojej zatiaľ poslednej nahrávke, v ktorej sa rozhodla vydať presne opačným smerom, sa o všetku túto svoju svojráznosť pripravila. V rámci hudobného dospievania je toto gesto teda často úplne zbytočné a poslucháča, ktorý sa v hudbe snaží nájsť niečo nové, asi tiež neoklame – bombastický zovňajšok nás na chvíľu síce opantať môže, ale pri bližšom pohľade predsa vidíme, že cisár je zase raz nahý.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: