V Česku v týchto dňoch rezonuje debutový román publicistky a scenáristky Kláry Vlasákové Praskliny. Niet sa asi čomu diviť, román je napísaný veľmi zručne a adresuje množstvo súčasných tém a problémov.

 

Román hovorí o svete, nad ktorý sa zniesla tajomná biela guľa. Sama osebe nič nerobí, ale už jej prítomnosť v ľuďoch spúšťa rôzne nahromadené strachy a neistoty. Áno, tento dystopický príbeh je remeselne zvládnutý, chladné rozprávanie pripomenie napríklad úspešný román Biancy Bellovej Jezero, ktorý bol taktiež šikovne vystavaný, ale prázdny ako bubon. Vlasákovej text prázdny nie je, to by som mu krivdil. Veď tém, ktoré chce román pomenovať, je celá hromada.

 

Nájdeme v ňom takmer všetky problémy, ktoré trápia súčasného človeka – klimatická kríza, automatizácia výroby, odcudzenosť v práci, depresie a antidepresíva, duchovná vyprázdnenosť, samovraždy. Dostávame ich postupne dávkované a náležite okomentované, aby sme ich náhodou neprepásli. Často som pri knihe myslel na slávnu scénku, v ktorej Cimrman komentuje Čechovovi hru Dvě sestry: „A není to trochu málo, Antoníne Pavloviči?“, ja som sa však pri Prasklinách skôr pýtal: „A není to trochu moc?“

 

Ale ono to koniec-koncov dohromady drží a myslím si, že mnohým to ani nebude prekážať. Román Praskliny je asi veľmi dobrým súpisom problémov dnešného človeka. Pre mňa to bolo paradoxne práve dôvodom, prečo som text dočítal do konca len s veľkým premáhaním. Nemôžem si pomôcť, irituje ma, keď vidím švy konštruktu, ktorý predo mnou niekto starostlivo buduje. V konečnom dôsledku autorke aj zámerom textu fandím, hádam bude jedného dňa aj dobrým záznamom svojej doby. Ale dobrý román to, bohužiaľ, nie je.

 

Klára Vlasáková: Praskliny. Praha: Euromedia Group v edícii Listen, 2020.

Tomáš Hučko

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *