Liberalizmus bez demokracie

V dnešnom verejnom diskurze často počúvame o ohrození demokratickej identity a západnej orientácie Slovenska. Tento naratív však opomína, že vstup Slovenska do euroatlantických štruktúr síce garantoval formálnu demokratickú súťaž po rokoch normalizácie a nástupe mečiarizmu, no zároveň zúžil jej mantinely natoľko, že vytvoril podmienky pre nárast populizmu, ktorý dnes sledujeme. Nie demokracia, ale voľný trh, postavený mimo demokratický proces cez projekt európskej integrácie, určil priebeh politického vývoja na Slovensku v 21. storočí.

V nedávnej úvahe, publikovanej v jeho bestselleri Postsedliaci, hľadá sociálny antropológ Juraj Buzalka príčiny rozpadu slovenského „liberálneho konsenzu“ v rokoch po vstupe do Európskej únie. Podľa Buzalku si po páde mečiarizmu liberalizmus užíval relatívne vysokú podporu slovenskej verejnosti. Niekedy medzi rokmi 2010 a 2015 sa však v spoločnosti začala prejavovať „únava“ z liberalizmu.

Buzalka osciluje medzi zdanlivým porozumením dôvodov ústupu liberalizmu na jednej strane a miestami až výsmechu častiam verejnosti, ktoré stratili dôveru v tento projekt, na strane druhej. Správne kritizuje elitizmus slovenského ponovembrového liberalizmu a jeho slepú vieru v neoliberálne ekonomické reformy ako motor liberálnej demokracie. Únavu z liberalizmu navyše nie je podľa Buzalku možné uchopiť bez porozumenia jeho vzťahu k „európskemu projektu, jeho krízam a reformám“.

Buzalkova kritika ponovembrového liberalizmu sa však zväčša zdá byť namierená na jeho stratégiu, nie princípy. Jeho chyby nepramenili z podstaty tohto projektu, ale z neschopnosti liberálov „predať“ liberalizmus slovenskej verejnosti. Euroskepticizmus, nedôveru k autoritám či averziu voči Západu je možné vysvetliť podfinancovaním humanitného vzdelávania. Toto umožňuje populistom živiť diskurz o periférnosti Slovenska, „mýtickej (sic) obeti svetového kapitalistického systému“, a udržať sa tak pri moci. Zlyhania domácich politikov, naznačuje Buzalka, sú naivnou slovenskou verejnosťou dávané za zodpovednosť Bruselu či Washingtonu.

Kríza európskej demokracie po roku 1989

Buzalkovu diagnózu nemožno adekvátne zhodnotiť bez zohľadnenia vzťahu medzi ponovembrovým liberalizmom a demokraciou, ktorý v jeho úvahe prekvapivo chýba. Fakt, že tento vzťah nebol po novembri 1989 priamočiary, bol predurčený aj napätím, ktoré medzi liberalizmom a demokraciou naprieč modernými európskymi dejinami prirodzene vždy existovalo. Na dôležitosť kritického zhodnotenia dejín sa však v roku 1989 v duchu Fukuyamovho „konca histórie“ zabudlo.

Podľa ideológie novembra boli liberalizmus a demokracia prirodzene prepojené, jedno nebolo možné bez toho druhého (demokratický socializmus Pražskej jari, potlačený až sovietskou vojenskou inváziou, bol elitným diskurzom a zeitgeistom doby rýchlo odmietnutý ako potenciálny vzor ponovembrových reforiem). Keďže socializmus podľa ponovembrovej ideológie vo svojej samotnej podstate popieral liberalizmus aj demokraciu, rok 1989 bol nevyhnutne interpretovaný ako návrat strednej Európy na liberálno-demokratický kapitalistický Západ, ako to už v roku 1983 predpovedal Milan Kundera.

Ideológia novembra však zahalila, ako ideológie zvyknú, dva dôležité fakty. Po prvé, že ľudia, ktorí v novembri roku 1989 vyšli do ulíc naprieč Československom, boli motivovaní vidinou demokracie a politických slobôd omnoho viac než túžbou po kapitalizme. Britský historik Tony Judt v roku 2005 konštatoval, že československá spoločnosť bola aj koncom 80. rokov stále výrazne rovnostárska, čo odzrkadľoval aj skeptický postoj Václava Havla voči kapitalizmu. Podľa jedného prieskumu z roku 1989 boli len tri percentá československej verejnosti naklonené kapitalizmu, zatiaľ čo zvyšok sa delil medzi tých, ktorí si želali zachovanie socializmu v reformovanej podobe a tých, ktorí uprednostňovali zmiešaný hospodársky model. Inými slovami, politickej predstavivosti československej verejnosti dominovalo dedičstvo Pražskej jari a vzor škandinávskej sociálnej demokracie.

Druhým faktom je, že Západ, ktorého sa stredná Európa čoskoro mala opäť stať pevnou súčasťou, sa rýchlo stával omnoho viac liberálnym, najmä v ekonomickom zmysle, než demokratickým. Ako to neskôr popísal politológ Peter Mair, nástup neoliberalizmu koncom 70. rokov pacifikoval dovtedy relatívne politicky aktívne západoeurópske spoločnosti cez privatizáciu verejných statkov a potlačenie odborového hnutia. Výsledkom bolo stiahnutie sa ľudí z verejného do súkromného života a podkopanie vzťahu medzi verejnosťami a ich politickými zastupiteľmi.

V Československu proces spoločenskej demobilizácie prebiehal už od začiatku 70. rokov, keď boli potlačené populárne reformy Pražskej jari. To však nebránilo tomu, aby sa v 90. rokoch západní experti na voľný trh a „demokraciu“, ktorí nahradili sovietskych odborníkov na plánované hospodárstvo, nemohli pokúsiť zhoršiť už aj tak krehký vzťah medzi elitami a verejnosťou. Z novembra sa tak rýchlo stalo víťazstvo nie demokracie, ale kapitalizmu. Československo, tak ako ostatné postsocialistické štáty, muselo náležite, a bez ohľadu na výsledok akýchkoľvek volieb, implementovať neoliberálne reformy na „zefektívnenie“ svojich ekonomík. Voľný trh nebol ani tak výsledkom demokratickej voľby, ako skôr dôvodom, prečo bolo demokraciu potrebné obmedziť. Hnacou silou hospodárskych reforiem neboli stredoeurópske verejnosti (ktoré však, treba poznamenať, príbeh o prínose – alebo minimálne nevyhnutnosti – týchto reforiem rýchlo prijali), ale nová národná elita, ktorá, či už z presvedčenia, alebo kvôli vidine osobných benefitov, ochotne otvorila dvere západným neoliberálnym ekonómom a zahraničným investorom.

V tomto sa, aspoň podľa chorvátskeho filozofa Borisa Budena, situácia v strednej a východnej Európe po roku 1989 zásadne nelíšila od 70. a 80. rokov. Zatiaľ čo predtým boli socialistické spoločnosti vedené nezlomnými zákonmi historického materializmu, interpretovanými najmä Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu, po páde socializmu ich nahradila teleológia liberálnej demokracie, so svojimi vlastnými kazateľmi. Vtedy, rovnako ako ani teraz, nebolo spoločnostiam strednej a východnej Európy súdené byť strojcami svojho osudu.

Žiadna inštitúcia nezohrala v procese deregulácie postsocialistických ekonomík a depolitizácie stredoeurópskych spoločností takú dôležitú úlohu ako Európska únia. Vidina členstva v EÚ sa od začiatku 90. rokov stala hlavným motorom liberálnych ekonomických a politických reforiem. Privatizácia štátnych podnikov, deregulácia cien, obmedzenie dotácií či implememtácia existujúcej európskej legislatívy boli podmienkami vstupu, pričom mnohé z týchto reforiem boli v postsocialistických štátoch implementované v omnoho radikálnejšej forme ako o dekádu skôr na Západe.

Poľský politológ Jan Zielonka v roku 2006 poznamenal, že Únia sa cez nástroj prístupových kritérií stala de facto imperiálnou mocnosťou v častiach strednej a východnej Európy. Európski úradníci chodili na inšpekcie na ministerstvá kandidátskych štátov, aby dohliadali na to, že reformy prebiehajú podľa predpisov EÚ. Český profesor európskeho práva Jan Komárek v roku 2014 v tomto duchu skonštatoval, že proces európskej integrácie veľkou mierou prispel k problémom v budovaní demokracie v postsocialistickej Európe práve tým, že národné politické elity si nenavykli riešiť veci verejné cez domáci demokratický proces, keďže všetky riešenia po roku 1989 prichádzali zo Západu.

Fakt, že občania postsocialistických štátov nemali demokratickú možnosť zvrátiť, alebo aspoň zjemniť, neoliberálne reformy, podkopal už aj tak slabé politické sebavedomie stredoeurópskych spoločností. Aj Zielonka, inak veľký zástanca európskej integrácie, musel po rozšírení EÚ v roku 2004 priznať, že Únia už dávno nespĺňala tradičnú definíciu demokratickej inštitúcie. To však podľa Zielonku nebol problém, pretože Európania nespokojní s fungovaním svojej krajiny síce nemohli dosiahnuť zmenu cez volebné urny, no mohli si vďaka slobode pohybu zbaliť kufre a odísť do iného členského štátu.

Slovensko na konci dejín

Historické špecifiká spôsobili, že Slovensko začalo po novembri čoskoro zaostávať za svojimi susedmi v procese euroatlantickej integrácie. Slovenská časť federácie bola v porovnaní s industriálnejším Českom chudobnejšia a slovenská verejnosť nemala dôveru v neoliberálnu šokovú terapiu predpísanú českým ministrom financií Václavom Klausom. Vo Vladimírovi Mečiarovi videla spôsob, ako rýchlosť reforiem spomaliť. Výsledok bola relatívna izolácia Slovenska po roku 1993, ktorá spôsobila aj pomalšie tempo integrácie.

Reformná vláda vedená Mikulášom Dzurindom, zostavená po roku 1998, dostala mandát toto manko dohnať. Horúčkovitosť integračného procesu, čiastočne spôsobená nedôverou slovenských a európskych liberálnych elít voči slovenskému elektorátu, ktorý preukazoval pretrvávajúce sympatie pre Vladimíra Mečiara, však znemožnila vybudovanie suverénneho štátu, ktorý tým pádom na Slovensku nikdy nevznikol. Najmä medzi rokmi 2002 a 2006 sa zo Slovenska stala výkladná skriňa neoliberalizmu, bez akejkoľvek progresívnej úlohy pre samotný štát (okrem vytvárania „priaznivého podnikateľského prostredia“). Dzurinda sa však mohol pýšiť tým, že získal pre Slovensko dôveru západných politikov a investorov.

Dôležitú rolu zohrala účasť na nelegálnej invázii do Iraku pod vedením Spojených štátov. Ak EÚ bola nástrojom pre depolitizáciu otázky ekonomických a sociálnych politík, NATO bol jej ekvivalent v oblasti bezpečnosti a medzinárodných vzťahov. Vojenská intervencia v Iraku v roku 2003 po boku USA, lídra Severoatlantickej aliancie, mala ukázať pevné ukotvenie Slovenska na Západe. Otázka účasti slovenských jednotiek na Blízkom východe tým pádom nemohla byť otvorená verejnej debate, čo naznačil mesiac pred inváziou aj známy publicista Peter Schutz. „Irak je biznis politikov,“ poznamenal, „verme im, že sa tentoraz riadia správnym vektorom.“ Isté je, že vektor, ktorým sa Dzurindova vláda v rokoch 2002 a 2003 riadila, nebola verejná mienka. Na jeseň roku 2002 bolo podľa prieskumov iba sedem percent verejnosti naklonenej vojenskej účasti Slovenska v Iraku.

Prvé znaky únavy z ponovembrového liberalizmu môžeme pozorovať už na porážke Dzurindovej koalície v roku 2006, teda o niekoľko rokov skôr, než ich identifikuje Buzalka. Ako nedávno napísal Jakub Dovčík, politický program ponovembrového liberalizmu sa po roku 2006 zdal „vyčerpaný vstupom do euroatlantických štruktúr a prijatím neoliberálnych socioekonomických reforiem druhou Dzurindovou vládou“. Napriek tomu, že prvá vláda Roberta Fica znovuzaviedla progresívnu daň a posilnila práva pracujúcich, čím korigovala najvýraznejšie excesy Dzurindových reformátorov, základný ekonomický a politický model zostal nezmenený a chyby privatizačného procesu nenapravené. Kauza Gorila, ktorá slovenskej verejnosti potvrdila, že štát neriadia zástupcovia ľudu, ale novovytvorená trieda oligarchov, tak skôr zavŕšila, než započala verejnú dezilúziu s ponovembrovým liberalizmom.

O sedem rokov neskôr, po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej „vyhnalo“ podľa Buzalku „ľudí do ulíc poznanie, že tí, o ktorých si mysleli, že všetko riadia, vlastne neriadia nič“. V tomto má pravdu. Žiada sa však dodať, že aj keď sa Slovensko môže mierne vymykať európskej norme v miere presiaknutia demokratického procesu oligarchickou mocou (i keď ani tu si netreba robiť žiadne ilúzie o krajinách na západ od nás), cieľ znemožniť politikom efektívne riadiť štát bol už od 90. rokov aj tak zakorenený v DNA projektu euroatlantickej integrácie. Je prirodzené, že dezorientovaná, oslabená a demobilizovaná slovenská spoločnosť nebola politicky ani intelektuálne pripravená zabrániť únosu štátu.

Demokracia verzus populizmus

Na Slovensku je dnes v móde zachraňovať demokraciu. Núka sa však otázka, či je to skutočne demokracia, ktorú dnes liberálne elity tak urputne zachraňujú alebo ponovembrový liberalizmus, ktorého vzťah k demokracii je nanajvýš otázny. Vyše tridsať rokov po odchode sovietskych vojsk zo slovenského územia je v médiách a parlamente čoraz bežnejšie počuť, že kroky vlády sú neprípustné, pretože sú v rozpore s očakávaniami našich západných spojencov. Avšak posledných šestnásť mesiacov, počas ktorých naši západní spojenci financovali alebo minimálne ticho tolerovali genocídu v Gaze, definitívne zničilo zvyšnú morálnu legitimitu Západu a vyvrátilo akékoľvek ilúzie o EÚ a NATO ako garanciách medzinárodného práva a mieru. Je preto na mieste spýtať sa, či nie je čas prestať hľadieť na Západ ako na zdroj politickej legitimity a začať hľadať legitimitu pre verejné politiky doma, medzi voličmi.

Minulý rok vydal inštitút DEKK správu o nedôvere v „systém“ na Slovensku. Na konci publikácie autori píšu: „Slovenský antisystém nie je proruský – je anti-západný. Odmieta západný a „systémový“ naratív, a tak logicky siaha po alternatívach. A tie sú teraz zhodou okolností okrem iného aj (pro)ruské. Bežný Slovák ale nechce vo svojom živote viac Ruska – chce menej Západu. A menej Západu v jeho chápaní znamená menej krutý a viac rovnostársky ekonomický systém, silnejšie práva väčšiny, zrozumiteľnejšie politické rozhodovanie, menej komplikovanú a byrokratizovanú interakciu so štátom a komunitnejší a solidárnejší životný štýl.“

Členstvo Slovenska v EÚ si podľa prieskumov dlhodobo udržiava vysokú podporu verejnosti (slovenská spoločnosť je dlhodobo o niečo menej naklonená členstvu v NATO). No aj v tejto otázke sa veci začínajú meniť. Nedávne prieskumy verejnej mienky naznačujú, že pluralita voličov a voličiek Smeru, najsilnejšej vládnej strany, sa dnes prikláňa k vystúpeniu Slovenska z Únie. Dá sa teda špekulovať, že časti slovenskej verejnosti si začínajú spájať členstvo v EÚ s demokratickým deficitom, ktorý na Slovensku od novembra existuje. Navyše, po dekáde bez ekonomického rastu v eurozóne sa liberálne výkriky o EÚ ako garancii prosperity zdajú byť mnohým voličom a voličkám čím ďalej, tým viac odtrhnuté od reality.

„Paradoxne to bola práve Únia, ktorá naplno emancipovala populistov, aby boli slobodne a demokraticky hrdí na vlastný oportunizmus,“ píše Buzalka, a svedčí o tom aj neochota európskych populistov tlačiť na odchod svojich krajín z EÚ (spomeňme napríklad Marine Le Pen alebo Giorgiu Meloni, ktoré už dlhú dobu nezastávajú vystúpenie, alebo Viktora Orbána, ktorý napriek svojej kritike EÚ túto pozíciu nikdy neobhajoval). Je toto však naozaj paradoxom, ako tvrdí Buzalka? Alebo je to povahou EÚ, organizácie, kde sa dnes za zatvorenými dverami robia všetky dôležité politické rozhodnutia v Európe, v dôsledku čoho sa národná politika mení na prázdny karneval hystérie a kultúrnych vojen?

Členstvo v EÚ populistickým inštinktom Smeru vyhovuje. Nateraz je teda predčasné tvrdiť, že by Smer v dohľadnej dobe chystal „Slovexit“ – napriek častým vyhláseniam o suverénnej politike, ktorú údajne realizuje. EÚ je dnes vítaným autopilotom pre politikov, ktorí si za desaťročia odvykli od výkonu moci. Teoretické vystúpenie Slovenska z EÚ by teda paradoxne zrejme hralo nie len proti liberálnej opozícii, ale aj proti jej populistickým náprotivkom. Z tohto dôvodu sa v najbližších rokoch nedá očakávať. Zároveň však nemožno rátať s tým, že sa slovenská politická situácia pohne z bodu mrazu, v ktorom sa dnes nachádza, bez vyrovnania sa s odkazom troch desaťročí demokratického deficitu, s ktorým je ponovembrový liberalizmus od začiatku spojený.

Autor je doktorand na katedre práva na London School of Economics and Political Science v Londýne

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.