O tradíciu SNP sa zápasilo 

Tento rok si Slovenská republika pripomenie celoštátnymi oslavami v Banskej Bystrici 80. výročie Slovenského národného povstania (SNP). A to na základe skutočnosti, že 29. septembra 1992 Slovenská národná rada vyhlásila 29. august za štátny sviatok. 

Prehistória pripomínania si SNP

Dvadsiaty deviaty august sa štátnym sviatkom stal v roku 1992 druhýkrát. S výnimkou nariadenia SNR č. 73/1945 Zb. z 3. júla 1945, ktoré vyhlásilo 29. august za slovenský národný sviatok, Povstanie bolo vždy zaraďované nanajvýš medzi významné dni. V československých zákonoch z roku 1946 a neskôr z roku 1948, ktoré upravovali otázku štátnych sviatkov, nebolo označené ani za významný deň! Stalo sa tak až zákonom č. 93/1951 Zb. o štátnom sviatku, o dňoch pracovného pokoja a o pamätných a významných dňoch. Ten zaradil výročie SNP aspoň medzi významné dni. Až po federalizácii spoločného štátu k 1. januáru 1969 prijala SNR zákon č. 69/1969 Zb., ktorým bolo výročie vypuknutia SNP ustanovené za štátny sviatok (Slovenskej socialistickej republiky, teda nie Československej socialistickej republiky – ČSSR) a za deň pracovného pokoja. Išlo o jedinú dvojkoľajnosť medzi štátnymi sviatkami vo vtedajšej ČSSR. Tento zákon však bol zrušený zákonom č. 52/1975 Zb., čím sa právny stav vrátil pred rok 1969.

Hoci KSČ ako vládnuca strana šírila obraz SNP ako ozbrojeného vystúpenia slovenského ľudu pod vedením komunistickej strany a za výdatnej pomoci Sovietskeho zväzu a využívala ho ako ideologický nástroj na zdôvodnenie uchopenia moci v roku 1948, počas jej 40-ročnej monopolnej vlády bol 29. august štátnym sviatkom len šesť rokov!

Nenapravila to ani nová federálna úprava štátnych sviatkov a významných dní z 9. mája 1990. Za významné dni Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR) určila 5. máj, 29. august, 17. november (Deň boja študentov za slobodu a demokraciu). V tomto zákone teda nie je 29. august ani bližšie vysvetlený, kým v zákone z roku 1951, ktorý sa menil a dopĺňal, bolo aspoň v zátvorke uvedené vysvetlenie: SNP.

Načo nám je štátny sviatok?

Štátny sviatok je vo všetkých krajinách prostriedkom na pripomínanie si významného momentu v dejinách národa a štátu, ktorého hodnotový a morálny odkaz je spojený s jeho existenciou a predstavuje prepojenie so súčasnosťou. Momentu, ktorý by mal poznať každý občan daného štátu, lebo sa stal súčasťou štátnej identity, respektíve ju významne definuje. Štátny sviatok je tak akýsi neoficiálny štátny symbol ukotvujúci politickú a národnú pamäť a vychovávajúci k zdravému vlastenectvu. Preto majú štátne sviatky punc nekaždodennosti, výnimočnosti. Ich oslavy bývajú späté s určitými praktikami či dokonca rituálmi, ktoré sa opakujú a sú príťažlivé. Účasť na oslavách je manifestáciou príslušnosti k spoločenstvu a štátu, stotožnenia sa s ním.

Oslavy štátneho sviatku sú vyjadrením tradícií, na ktorých sa štát budoval a udržiava sa. Sú príležitosťou manifestovať, že demokraticky zvolené štátne reprezentácie a elity sa zhodujú na rešpektovaní a rozvíjaní týchto tradícií, že sú predmetom širokého, nielen politického, ale aj občianskeho konsenzu. Sú tak významným nástrojom udržiavania a upevňovania vnútornej súdržnosti spoločnosti a väzby medzi štátom, respektíve štátnou reprezentáciou a občanmi. Preto štátny sviatok hodný toho mena má byť ľudový. Má stáť nad politickou polarizáciou, ktorú prináša boj o moc.

Ľudácky atak proti SNP po Novembri 1989

V uvoľnených pomeroch po 17. novembri 1989 sa rozhoreli aj diskusie na tému dobudovania slovenskej štátnosti a novej podoby federácie. Slovenské požiadavky sa však príliš často paušálne a zjednodušene označovali za prejav nacionalizmu, separatizmu či dokonca neofašizmu, za úsilie o návrat k vojnovej Slovenskej republike a k Tisovmu odkazu. Pomohla tomu skutočnosť, že pričinením ľudáckej povojnovej emigrácie, ktorá po návrate na Slovensko dostala neobmedzený priestor prezentovať svoju historickú mytológiu a mohla argumentovať, že ľudáci a katolíci sa stali obeťami komunizmu, vtrhla do slovenského politického diskurzu téma vojnovej Slovenskej republiky. S ňou prišli pokusy rehabilitovať, ba až glorifikovať jej prezidenta Jozefa Tisa, prihlásiť sa k 14. marcu 1939 ako k slávnej historickej udalosti a postaviť ponovembrovú osamostatnenú Slovenskú republiku na tejto tradícii. Po odmietnutí jednostrannej komunistickej interpretácie SNP, ktorá mu ubrala na atraktívnosti, sa vehementne ponúkala jeho ľudácka interpretácia ako boľševického puču proti slovenskej samostatnosti so zahraničnou pomocou a čierneho dňa slovenských dejín. 

Podozrievavosť k úsiliam dobudovať slovenskú štátnosť a napraviť pomery vo federácii vzrástla po voľbách v roku 1990, keď sa rozhorela diskusia v súvislosti s odhalením pamätnej tabule Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou za prítomnosti katolíckeho disidenta, kardinála Jána Chryzostoma Korca. Následne došlo 14. marca 1991 k nechutnému incidentu na Námestí SNP, keď účastníci zhromaždenia velebili marcový dátum ako jeden z najväčších a najsvätejších v histórii slovenského národa a hrubo napadli vtedajšieho prezidenta Václava Havla, ktorý sa nečakane ukázal na námestí. To v Česku, ale aj v zahraničí vyvolalo ohlasy, že Slovensko je politicky nevyspelé, nacionalistické, separatistické a kvázi fašistické. Dianie na Slovensku sa začalo so stále väčšou intenzitou v západnej tlači a politike označovať ako návrat k vojnovej Slovenskej republike. Tiso sa stal symbolom všetkého zlého na Slovensku a príklon k nemu sa nezriedka pripisoval Slovákom ako takým. Neschopnosť diferencovať medzi slovenskými politickými prúdmi usilujúcimi sa o nápravu federácie a hádzanie všetkých, ktorí nesúhlasili s lipnutím na centralistickej podobe spoločného štátu, do jedného mecha ako nacionalistov, separatistov a Tisových pohrobkov, skomplikovala aj rozhovory o reforme československej federácie.

Atak ľudáckej národnej mytológie šírenej najmä Františkom Vnukom a Milanom Ďuricom, ktorý ju neskôr spísal v učebnici Dejiny Slovenska a Slovákov, ale aj viacerými domácimi publicistami, mal za cieľ vsugerovať občanom pocit, že kto nepovažuje dnešnú Slovenskú republiku za nástupkyňu vojnového slovenského štátu a kto neodsudzuje SNP, necíti národne a nie je dobrý ani hrdý Slovák. Na túto mytológiu bolo treba odpovedať.

Slovenskí historici vyvrátili ľudácke mýty

Bolo zrejmé, že nikto z politikov nemôže za slovenských profesionálnych historikov zviesť zápas s ľudáckymi mýtmi. Osobitne Historický ústav Slovenskej akadémie vied tu zohral obrovskú úlohu, najmä čo sa týka zdokumentovania holokaustu na Slovensku, vyvrátenia a korekcie nepresností a ideologických stereotypov pri výklade obdobia vojnovej republiky.

Slovenskí historici si nedali nanútiť Vnukom sformulovanú falošnú dilemu, že majú nádej na prežite iba vtedy, ak budú akceptovať výsledky exilovej historiografie. Dokázali sa rýchlo vysporiadať s deformáciami vnímaní obdobia po roku 1938 a SNP pod vplyvom komunistickej propagandy. Presadil sa seriózny vojensko-historický opis udalostí spätých so SNP, a to so všetkými pozitívami i negatívami a v dobovom kontexte, ktorý tieto deformácie kritizoval už za trvania komunistického režimu, a to v dielach Jozefa Jablonického, Ľubomíra Liptáka a ďalších autorov. Zdokumentoval sa holokaust, vydávali sa dokumenty a pamäti z obdobia vojnovej republiky a SNP, konali sa vedecké konferencie.

Stále jasnejšie sa ukazovalo, že to, čo predkladajú Ďurica, Vnuk a ich epigóni, je poznamenané neúctou k základným faktom a je návratom historiografie do predvedeckého štádia kamsi do 19. storočia, keď sa vytvárali národné mýty. Argumentácia kvalifikovanej slovenskej historiografie bola taká presvedčivá, že verejná mienka na Slovensku sa jednoznačne priklonila na jej stranu. Svoju rolu pri zastavení ľudáckej propagandy zohralo aj to, že na začiatku 90. rokov minulého storočia žilo množstvo priamych aktérov Povstania, ktorí boli živými nositeľmi historickej udalosti a ľudácke výmysly ich poburovali.

Politická odpoveď – vyhlásenie vypuknutia SNP za štátny sviatok   

Medzitým čo slovenskí akademickí historici zvádzali úspešný zápas s ľudáckou mytológiou, bolo treba reagovať aj politicky. Slovenské úsilia o „narovnanie“ federácie sa nielen v Česku, ale aj v zahraničí vnímali ako využitie demokratických pomerov pre návrat k tradícii fašistického štátu. Štátu, ktorý vznikol a existoval z vôle Hitlera a ktorého predstavitelia aktívne podporovali politiku založenú na rasovej nenávisti. Jasné dištancovanie sa od Tisa a jeho režimu sa stalo aj predpokladom obnovy morálneho kreditu slovenského národa v zahraničí a predovšetkým v Čechách a na Morave.

Pôsobil aj ďalší faktor. SNP malo stále vo veľkej časti spoločnosti vysoký kredit. Žili a verejne boli aktívni mnohí jeho priami účastníci, pamätníci krutej nacistickej a gardistickej perzekúcie po jeho vojenskom zatlačení do hôr či ich príbuzní. Tiso vyznamenávajúci esesákov na námestí v Banskej Bystrici bol stále silno zapísaný v pamäti Slovákov bez ohľadu na to, aký mali postoj k vedúcej úlohe KSČ. Priami účastníci či pamútníci sa vehementne dožadovali satisfakcie v podobe vyhlásenia významnej udalosti svojho života a života ich rodín za štátny sviatok. Demokratizáciu pomerov vnímali ako príležitosť znovu, po viac ako 15 rokoch, to urobiť.

Preto sme po schválení Ústavy SR znovu navrhli vyhlásiť 29. august za štátny sviatok. Veď práve SNP bolo tou spontánnou odpoveďou Slovákov na odiózny charakter totalitného ľudáckeho režimu, na jeho vazalský vzťah k nacistickému Nemecku, na deportácie 70-tisíc slovenských Židov do nacistických koncentrákov na základe slovenskej verzie norimberskej rasovej legislatívy. Prijatie tohto štátneho sviatku bolo politickou reakciou na všetko to, čo sa usilovala mystifikovať, kamuflovať a prekrúcať ľudácka emigrácia a jej domáci spojenci a čo Slovensku robilo problémy v Českej republike i v zahraničí.

Návrh zákona v mene skupiny poslancov za SDĽ predniesol 29. septembra 1992 jej podpredseda Pavol Kanis. Keďže ho prijala za svoj vláda Vladimíra Mečiara, vzrástla šanca, že získa hlasy členov poslaneckého klubu HZDS. V konečnom dôsledku však rozhodovala vôľa jednotlivých poslancov stotožniť sa s hodnotami SNP. Diskusia v SNR bola argumentačne tvrdá, veď išlo o charakter a smerovanie nášho štátu, ale viedla sa bez akýchkoľvek urážok, kultivovaným spôsobom, neporovnateľným s dnešnými maniermi v Národnej rade SR.

Politickým lídrom odporu proti nášmu návrhu bol poslanec KDH Anton Neuwirth. Tvrdil, že Povstaním sa začala tragédia slovenského národa, že to bol čierny deň, pretože Slováci zdvihli zbraň proti Slovákom. Namiesto uctenia si SNP navrhoval, aby sa 29. august stal dňom celonárodného všeobecného zmierenia. Poslanci z SNS namietali, že budeme oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu. V polemike s Neuwirthom zohral veľkú rolu poslanec HZDS Radomír Žingor, syn hrdinského partizánskeho veliteľa Viliama Žingora popraveného v roku 1950 v rámci politických procesov gottwaldovského vedenia KSČ proti významným postavám SNP. So slzami v očiach povedal: „No neuznať Slovenské národné povstanie za štátny sviatok by znamenalo poprieť historické právo národa na slobodu a demokraciu.“ Jeho slová vyvolali búrlivý potlesk. Zrejme aj vďaka nemu jasná väčšina poslancov HZDS hlasovala za zákon.

V diskusii jasne zvíťazil názor, že Slovenská republika, ktorá slobodne deklarovala svoju zvrchovanosť a prijala vlastnú ústavu, nepotrebuje pre budúcnosť zvrchovaného štátu barličky odvolávania sa na režim, ktorý vznikol a udržiaval sa z vôle veľkonemeckej ríše a spáchal hrozné zločiny, ale naopak, že odvolávanie sa na vojnový Slovenský štát by ju ťažko poškodilo doma i v zahraničí. V kontexte tohto politického zápasu treba spomenúť nedoceňovaný moment – poslanci Spolužitia a Maďarského kresťanskodemokratického hnutia sa postavili za to, aby demokratické Slovensko stálo na tradíciách SNP, čo bol významný štátotvorný akt. Aj vďaka ich hlasom prešiel náš návrh takmer ústavnou väčšinou: zo 128 prítomných poslancov 89 bolo za, 38 sa zdržalo alebo bolo proti.

Národná a zároveň európska antifašistická tradícia slovenskej štátnosti

Zákon, schválený po veľkom politickom boji s reprezentantmi ľudáctva a neoľudáckych politických prúdov, znel: „Vedomá si významu Slovenského národného povstania, v ktorom slovenský národ 29. augusta povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu ľudských a občianskych práv a nehľadiac na obete prejavil túžbu žiť slobodne a hlásiac sa k odkazu celého antifašistického odboja, Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone: § 1 – 29. august, výročie Slovenského národného povstania, je štátnym sviatkom Slovenskej republiky.“

Slovenská republika pripravujúca sa na samostatnosť sa tak postavila na národnú a zároveň európsku tradíciu antifašistického zápasu. Veď SNP bolo prihlásením sa Slovákov a bojovníkov z ďalších 33 národov k veľkej protifašistickej koalícii vedenej Veľkou Britániou, USA a ZSSR. Keďže Hitler, ktorému išlo o svetovládu, presvedčivo dokázal, že na svoje zločinné ciele neváha použiť zločinecké metódy vrátane genocíd a zotročenia celých rás a národov, nebolo jedno, kto stál v tejto vojne na čej strane.

V Deklarácii povstaleckej SNR z. 1. septembra 1944 sa uvádza: „Dnešným dňom slovenský národ manifestačne pripojuje sa k spojeneckým národom, ktoré svojím veľkým bojom a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta, a tak i nášmu malému národu. Všetkými silami chceme prispieť k rýchlemu skončeniu tohto zápasu o slobodu.“ Povstalecká SNR súčasne deklarovala obnovenie Česko-slovenskej republiky na princípe „rovný s rovným“. Spojenci, ktorí medzi svoje vojnové ciele zaradili aj obnovenie ČSR z predmníchovských hraníc, tak brali povstalecké Slovensko ako spojeneckú krajinu a poskytovali povstalcom pomoc.

Dôležitý je i fakt, že Povstaním začali Slováci proces svojho oslobodzovania spod nacistickej nadvlády. V očiach Spojencov zmazalo SNP hanbu kolaborácie s hitlerovským Nemeckom. Zároveň vyslalo jasný odkaz, že rozbitie prvej ČSR bolo výsledkom mocenského tlaku hitlerovského Nemecka, a nie výsledkom slovenskej iniciatívy. Tým všetkým si Slováci vybojovali dôstojné miesto v Európe. Miesto toho, aby skončili, podobne ako Maďari, medzi porazenými, zaradili sa medzi víťazné národy antifašistickej aliancie. Vďaka SNP nedošlo k situácii, že by slovenskí vojaci po boku nemeckých, podobne, ako tomu bolo v prípade tých maďarských, museli bojovať proti postupujúcej Červenej a rumunskej armáde a krvácať na slovenskom území. Slovensko sa nestalo pre Červenú armádu dobytým nepriateľským územím, ale súčasťou spojeneckého československého štátu, na čele ktorého stál medzinárodne uznaný prezident Edvard Beneš. Bez SNP by Tisova republika bol skončila ako porazený kolaborantský štát so všetkými negatívnymi dôsledkami pre postavenie Slovákov v povojnovej ČSR.

Obnova morálneho kreditu slovenského národa však spočívala nielen v tom, že odmietol pokračovanie kolaborácie s nacistickým Nemeckom a postavil sa proti jeho vojskám, ale aj v tom, že SNP jednoznačne odmietlo ľudácky totalitný fašistický režim založený na vodcovskom princípe, ktorý prijal a uplatňoval norimberskú rasovú legislatívu a organizoval slovenský holocaust, ktorý zničil demokraciu a systematicky potláčal občianske a ľudské práva. Rozchod Slovákov s Tisovou fašistickou farskou republikou pritom nebol zásluhou iba jedného politického smeru či skupiny osôb, čo ako sa po februári 1948 vládnuci komunisti usilovali monopolizovať si zásluhy na ňom, ale výsledkom širokého antifašistického politického konsenzu. Vnútorná slovenská antifašistická politická koalícia bola podobná veľkej protifašistickej koalícii, v ktorej sa v úsilí poraziť hitlerovské Nemecko spojili štáty s tak nezlučiteľnými politickými režimami a protichodnými politickými predstaviteľmi, ako boli USA, Veľká Británia a ZSSR. Obe koalície vyrástli z poznania, že ideologické a politické spory, mocenské nároky a rozdiely v názoroch na povojnové usporiadanie treba odložiť či aspoň utlmiť v záujme porážky Hitlera a jeho spojencov. Ich účastníci si dobre uvedomovali, že bez tejto porážky by už nebolo priestoru pre žiadne politické diskusie spory.

Zahraničnopolitický význam vyhlásenia SNP za štátnu tradíciu 

Dôležitým politickým zámerom zákona o 29. auguste bolo vyslať jasný signál medzinárodnému spoločenstvu o smerovaní Slovenskej republiky pripravujúcej sa na štátnu samostatnosť. Skupina deviatich historikov na čele s Jablonickým a Liptákom preto 7. septembra 1992 vo svojom vyhlásení podporujúcom jeho prijatie správne upozornila: „Nepoznáme ani jeden štát, ktorý by nemal v úcte protifašistický odboj svojho obyvateľstva.“ Realitou  totiž bolo, že rozdelenie ČSFR sa prijímalo s istými obavami. Úsilie o zavŕšenie slovenskej národnej emancipácie sa v európskych demokraciách často vnímalo ako ozvena bývalého fašistického slovenského štátu. Tým, že sa Slovensko odmietlo prihlasovať k dedičstvu Tisovho fašistického štátu s jeho zločinmi, pridalo sa k univerzálnej európskej antifašistickej tradícii.

K odkazu SNP sa prihlásil minister zahraničných vecí Milan Kňažko 19. januára 1993 v prejave na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku, keď sa Slovensko začleňovalo do tejto svetovej organizácie. Otázkam o vzťahu k Tisovmu režimu musel čeliť prvý slovenský prezident Michal Kováč krátko po zvolení do funkcie, keď ho v apríli 1993 americký prezident Bill Clinton pozval na otvorenie Múzea holokaustu. Fakt SNP ako štátneho sviatku bol významným pozadím skutočnosti, že v júni 1994 bol aj slovenský prezident pozvaný britskou kráľovnou Alžbetou II. na oslavy 50. výročia vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii ako hlava štátu z protinacistickej aliancie. Maďarský a nemecký prezident pozvánku nedostali.

Identifikácia Slovenska s pokrokovou tradíciu SNP v očiach zahraničných politikov a verejnosti sa definitívne zavŕšila v roku 1994 počas vlády Jozefa Moravčíka. V Banskej Bystrici sa na oslavách SNP spontánne a s nadšením zišli desaťtisíce ľudí. Na pozvanie prezidenta Kováča sa na nich zúčastnili zástupcovia 22 štátov vrátane šiestich prezidentov, troch premiérov a predsedu izraelského Knesetu. Spojené štáty zastupovala veľvyslankyňa pri OSN Madeleine Albrightová. Bolo to potvrdenie zahraničím aj pre zahraničie, že samostatná Slovenská republika sa jednoznačne hlási k princípom slobody a demokracie a nebude sa v ničom viazať na dedičstvo fašistického štátu. Išlo o akýsi neformálny akt plnohodnotného zahraničnopolitického uznania Slovenska ako demokratického štátu. To Slovensku definitívne otvorilo dvere aj pre neskoršiu akceptáciu v EÚ a NATO. Po roku 1994 už útoky na SNP nemali veľkú nádej na úspech. Vnímali sa totiž aj ako spochybňovanie zahraničnopolitickej orientácie nezávislej Slovenskej republiky.

Autor je bývalý politik a diplomat