Zvládneme to? Iba ak obnovíme obrazotvornosť a kultúru

Michal Hvorecký17. novembra 2021333

Koncom septembra sa v Novej Cvernovke uskutočnila konferencia siete kultúrnych centier Anténa s názvom Kultúra udržateľnosti. Úvodné slovo mal spisovateľ, publicista a prekladateľ Michal Hvorecký. Prinášame vám jeho príhovor, upravený pre potreby mesačníka Kapitál. 

Zvládneme to? Pozorne sledujem vývoj verejného života u nás a silnie vo mne dojem, že nie. Ľudí združených v 31 kultúrnych centrách Anténa považujem za jeden z pozitívnych príkladov v kultúrnej sfére i v celej spoločnosti. Marek Adamov, jedna z kľúčových postáv zo žilinskej Stanice-Záriečie a Novej synagógy, podnikol v máji 2021 cestu na bicykli po slovenských kultúrnych centrách. Všímal si, ako mnohé naďalej zápasia o prežitie. Dieru do sveta v Liptovskom Mikuláši sa primátor všemožne snažil vyhodiť z priestoru, až kým nevznikla celoslovenská iniciatíva na záchranu. Cooltajner v Považskej Bystrici roky sídli nie v poloprázdnom kulturáku, ale v kontajneri pred ním a mesto mu neumožní ani len používať toalety vnútri. Alebo Hviezdne noci v Bytči: prvotriedny festival mesto ignoruje a keď nedávno vydalo pompéznu publikáciu Beautiful Bytča (financovanú z verejných zdrojov), podujatie sa v nej vôbec nespomína. Prečo sa mnohí primátori či samosprávy v mestách a mestečkách ku kultúre stále stavajú takto? Lebo viac nezávislých priestorov znamená viac podujatí a diskusií, viac občianskej participácie, viac demokracie aj kritického myslenia či rodovej rovnosti. A to oni nechcú, pretože sa svojej mocenskej pozície nemienia vzdať.

Zosobnený kapitalistický realizmus

Slovensko dlhodobo dáva na kultúru najmenej financií v regióne, zhruba 0,4% HDP. Ešte v roku 1993 to bolo vyše 1%, čiže suma sa dlhodobo znižuje. Ako to formuloval Mark Fisher v knižke Kapitalistický realizmus, ktorá onedlho vyjde v slovenčine: kultúra, ktorá sa už len takto udržiava pri živote, nie je skutočnou kultúrou. Tradícia, ktorá sa vytráca, si nemôže uchovať silu, pokiaľ už neexistujú oči, ktoré by sa na ňu mohli pozerať stále novým pohľadom. Nadobudli sme skúsenosť s dlhodobou, niekoľko desaťročí pestovanou neoliberálnou racionalitou, ktorá spôsobila, že verejný priestor a hodnoty prestali byť pre moc zaujímavé. Aj občan postupne stratil hodnotu, stal sa z neho homo economicus, ktorý buď sa presadí alebo má smolu, a keď zlyhá, vníma sa to ako jeho vlastná chyba.

Akákoľvek zásadná zmena spoločenského usporiadania sa teraz zdá nemožná. Frustrácia je hlboká a pochopiteľná, priznávam, že aj ja ju cítim. A môže byť ešte horšie. Keď sme porazili Mečiara, neexistovala reálna šanca, že by sa do roka či dvoch vrátil na post premiéra. Dnes vidíme, že sa Robert Fico alebo Peter Pellegrini pokojne môžu vrátiť zajtra alebo pozajtra. Aj Boris Kollár pravdepodobne zostane v politickom živote ešte dlho ako stelesnený kapitalistický realizmus, existencia meraná výlučne peniazmi, definovaná čisto pragmatickými potrebami, dokonalé zosobnenie mafiánskeho kapitalizmu.

Hlbokú spoločenskú krízu zažívame v období klimatickej katastrofy. Vďaka vedcom vieme, čo musíme urobiť, nie sme už dávno na zelenej lúke. Sú pred nami náročné úlohy, veľké spoločenské, hospodárske, kultúrne výzvy – zastaviť subvencovanie fosílneho priemyslu, vrátane leteckého a automobilového. Skončiť ťažbu a spaľovanie fosílnych palív, zrušiť podporu priemyselnému poľnohospodárstvu monokultúr. Zavrhnúť ideológiu ekonomického rastu, zameraného predovšetkým na zisk. Nič menšie nebude stačiť, aby sme aktuálny hrozivý vývoj zvrátili.

My, ktorí pôsobíme v kultúre, máme dnes povinnosť hovoriť nielen za seba, ale aj za živočíchy, za rieky a lesy. Zažívame totiž bujnenie hyperobjektov, fenoménov ako sú obrovské ostrovy plastov, ktoré sa plavia oceánmi. Je ich stále viac, sú čoraz väčšie, ale kto je za ne vlastne zodpovedný? Všetci a nikto. Prízračné. Alebo globálne otepľovanie. Vieme o mnohých konkrétnych firmách a štátoch, no kto naozaj prevezme zodpovednosť a postará sa o nápravu?

Demokratická ľavica v troskách

Navyše, demokratická ľavicová politika už na Slovensku nemá parlamentnú silu. Je v troskách. Z verejného diskurzu zmizli pojmy, ako sociálna spravodlivosť, triedne konflikty, odcudzenie. Rozmáha sa presvedčenie, že alternatívy k terajšiemu systému už vlastne neexistujú. Alain Badiou sa vyjadril, že situácia pripomína začiatky robotníckeho hnutia pred 150 rokmi. V strednej a východnej Európe sa rozširuje negatívna solidarita: nie kleptokrati či oligarchovia sú predmetom kritiky, ale sociálne vylúčení, ktorí poberajú dávky alebo prisťahovalci.

Pritom v štáte vznikla vrstva, horné jedno percento, ktoré stelesňujú napríklad pivnica Radošina alebo poľovnícka chata. Ja tam, pochopiteľne, nemám prístup, vy tiež nie. Stretnutia, kde sa „dorovnávajú“ platy bežne aj sumami 10 000 eur mesačne v obálke, kde mafia diktuje pravidlá ekonomiky aj justície. To je trieda v marxistickom zmysle, uzavretá, veľmi dobre fungujúca. My sme rozdrobení, polemizujeme, diskutujeme, zato oni verne držia pokope ako klan.

Čo sa stalo s demokratickou ľavicou? Kam zmizla? Práve teraz, keď by bola taká potrebná?! Jej koniec sa začal, už keď antikomunizmus zvíťazil nad disentom. Disent, ideovo pôvodne pestrý – ľavicový, pravicový, liberálny, konzervatívny, katolícky – prehral s antikomunizmom, ktorý sa v spoločenskom diskurze dominantne presadil. Nastala postupná degradácia modernej ľavice západoeurópskeho typu. Podľa Marka Fischera sa úpadok ľavice začal už na konci 60. rokov po krachu subkultúrnej vzbury. Revolta zostala iba v strednej vrstve, neoslovila širšie vrstvy obyvateľstva. Ľavica stratila kontakt so snami, ktoré vyvolala kultúra svojou subverziou a imagináciou.

Dopustili sme, aby vládu dlhodobo prevzala pravica, ktorá alternatívy nepripúšťa. Ak to chceme zvrátiť, mali by sme predovšetkým obnoviť obrazotvornosť prostredníctvom kultúry. A oslobodiť sa od ilúzií, že to urobí niekto za nás. Osud hnutia Za slušné Slovensko varuje – ukázal sa ako jedna z najväčších generačných prehier. Vzdajme sa fetišu nepolitickej politiky. Zmena sa dá dosiahnuť iba v politickom boji. Viac peňazí pre kultúru vybojujeme jedine politicky. Rovnako iba politicky sa dajú zastaviť dotácie pre letecký či automobilový priemysel a fosílne palivá.

Pritom kultúra neprežíva práve obdobie inovácií. Mení sa hlavne spôsob, akým sa konzumuje a distribuuje. Sociálne médiá nielenže slúžia tyranom, ale aj zabraňujú nášmu hlbšiemu sústredeniu a ponoru do seba. Preto odporúčam oveľa častejšie sa vypínať z online sveta a sústrediť sa na hlboké zmeny v realite. Inak to nezvládneme.

Michal Hvorecký

Text vznikol autorskou úpravou prejavu na druhej konferencii Anténa v bratislavskej Novej Cvernovke dňa 23. 9. 2021. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: