Posvätné kruhy. Olympijská symbolika a kontrolované obrazy

Olympijské hry majú symbolizovať jednotu sveta – ich vizuál aj osobné prejavy však stráži prísny manuál. Prípad ukrajinského skeletonistu ukázal, aký krehký je mýtus apolitickosti a dokonale kontrolovanej symboliky. Pravidlá majú zmysel len vtedy, keď platia pre všetkých. Otázkou zostáva, ako dlho im budú ľudia ešte veriť.

Začnime dvoma obrazmi.

Prvý: otvárací ceremoniál zimnej olympiády na milánskom San Sire. Nekonečná prehliadka krajín v zimných kolekciách, ktoré sú raz v štýle couture a inokedy pripomínajú lyžiarsky výstroj. Potlesk však ku koncu nástupov zosilnie. Neprichádzajú domáci Taliani, ale ukrajinská výprava v žlto-modrej kombinácii. Vlajku spolu so šortrekárkou Yelyzavetou Sydorko nesie skeletonista Vladyslav Heraskevyč.

Druhý obraz: ten istý športovec je o pár dní neskôr diskvalifikovaný. Dôvod? Prilba s dvadsiatimi štyrmi fotografiami ukrajinských športovkýň a športovcov, ktorí zahynuli počas vojny na Ukrajine. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) sa odvolal na Pravidlo 50 Olympijskej charty. To zakazuje akékoľvek politické, náboženské alebo rasové prejavy na olympijských športoviskách. Podľa hovorcu MOV Marka Adamsa si mohol Heraskevyč dať na znak piety čiernu pásku. Športovisko má totiž zostať neutrálne, odosobnené, bez spoločenských trhlín. Takmer presne štyri roky od začiatku plnoformátovej ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. A štyri roky od predchádzajúcich zimných hier, ktoré hostila čínska metropola Peking.

Olympijský paradox ale funguje spoľahlivo: po zákaze sa Heraskevyčova prilba objavila takmer vo všetkých svetových médiách. Skeleton pritom ani zďaleka nepatrí medzi najsledovanejšie disciplíny. Jedna jazda hlavou dolu ľadovým korytom rýchlosťou vyše sto kilometrov za hodinu trvá menej ako minútu. Súťažné jazdy sú štyri. Pridajme štart, cieľ, spomalené zábery. Veľkoryso rátané – desať minút televízneho času. Menej než jedna hokejová tretina v prime time. Obe rozhodnutia boli vedomé, a možno aj diskutabilné. Morálne ale bolo iba jedno z nich.

Striktné dodržiavanie pravidiel však nie je v športe nič nové. Bez jasne stanovených pravidiel a ich vymáhania by moderný šport stratil zmysel. Hrať sa musí podľa rovnakého metra – aspoň teoreticky. A tento meter sa nevzťahuje len na dĺžku trate či hmotnosť saní, ale aj na symboliku. Aj na tú olympijskú.

Olympijské kruhy sú pravdepodobne najstráženejší grafický znak na svete. Päť farieb, presné proporcie, nulová tolerancia voči improvizácii. Dizajn manuál funguje ako katechizmus: farby sa nemenia, kruhy sa nedeformujú, významy sa nepridávajú. Kruhy majú reprezentovať svet – ale svet ich meniť nesmie.

O to komickejšie pôsobia momenty, keď sa dokonalosť rozsype sama. Najznámejším príkladom je určite otvárací ceremoniál zimných hier v ruskom Soči v roku 2014. Päť snehových vločiek sa malo premeniť na päť kruhov, ale technickým zlyhaním sa jedna z nich neotvorila. V aréne svietili štyri kruhy a jedna rozpačitá hviezdička. Ruská televízia problém vyriešila elegantne – pustila zábery z generálky. Symbol musí byť bezchybný, aj keby realita nebola.

Kým kedysi pri narušení úzkostlivo strážených pravidiel hrozila najmä ľudská chyba, dnes sa do hry dostáva aj algoritmus. A ten sa môže vrátiť olympijskému hnutiu späť ako bumerang. Sociálne siete sú ostatné dni plné grafických ukážok, pri ktorých si MOV pomohol nástrojmi generatívnej umelej inteligencie. Tá, ako poukazujú viacerí používatelia, si nectí zásady olympijského dizajn manuálu s takou pokorou, ako by sa očakávalo. Vidieť nielen vizuálne chyby a zvláštne deformácie, ale aj nepresnosti v olympijskej ikonografii. Práve tu je citlivé miesto: symbol, ktorý je v dizajn manuáloch strážený s milimetrovou presnosťou, sa v generatívnom priestore začína rozplývať, mutovať a produkovať „takmer správne“ verzie. Za modifikovaným výsledkom nie je dramatické gesto odporu, ale séria drobných, takmer nepostrehnuteľných chýb. A práve tie sú pre ideu dokonale kontrolovaného symbolu možno väčšou výzvou než otvorený vzdor.

Sociálne siete sú pritom arénou, ktorú chce konštruktívne využiť aj samotný MOV. Pri Paríži 2024 stavil na virálnosť, mestské inštalácie, interakcie, hashtagy. Od pokojne pózujúceho tureckého strelca Yusufa Dikeça, ktorý bez špeciálneho výstroja pôsobil ako človek, čo si odskočil z kancelárie, až po austrálsku breakdancerku Rachael Gunn, z ktorej sa stal globálny meme formát rýchlejšie, než stihli doznieť posledné beaty jej súťažnej skladby. Lenže aj tu je háčik: zábery z hier sú prísne licencované, oficiálny obraz patrí vysielateľom. Médiá, športovci aj fanúšikovia preto narážajú na copyrightové mantinely silnejšie ako hokejisti v rohu klziska. Najväčšie športové podujatie sveta produkuje more obrazov – a tie sú zamknuté.

Jedným z hrdinov tejto olympiády je rekordér v počte zlatých medailí, nórsky bežkár Johannes Høsflot Klæbo. Ten keď typicky „uteká“ s lyžami do kopca za jedným zo svojich triumfov, je to zároveň heroický aj absurdne komický moment. Internet reaguje okamžite: „takto utekám pred zodpovednosťou“, „takto utekám, keď doma povedia, že budú tacos“… O deň neskôr videá miznú pod odkazom o licenčných právach.

Kontrast je viditeľný pri kanadsko-americkej hokejovej NHL, ktorá sa naučila žiť z krátkych klipov, meme formátov a sebairónie. Preto, keď jej hráči zažiaria na olympiáde, administrátori sociálnych sietí si musia pomáhať animáciami, kreslenými dokrútkami či náhradnými vizuálmi. Skutočný záber zdieľať nemôžu. Olympiáda síce chce byť virálna – ale kontrolovane.

MOV tak balansuje na tenkom ľade. Stráži čistotu značky, licenčné práva aj politickú neutralitu. Vyzdvihuje národ, tradíciu, ceremoniál – a iné symboly označuje za nevhodné posvätne neutrálneho športoviska. Tento výber však nikdy nie je úplne neutrálny. Ak má byť olympijská symbolika univerzálna, musí zniesť aj kritiku, paródiu či humor. Olympijskému hnutiu pomáhajú prežiť aj príbehy, silné, ľudské a možno niekedy aj politicky kontroverzné. Možno teda nejde len o večnú otázku, či šport a politika patria k sebe. Ide o to, kto rozhoduje, čo je politika – a čo je ešte stále „len šport“.

Autorka je sociologička športu a redaktorka Slovenského rozhlasu

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.