Alexandra Kollontaj a jej súdružky založili v roku 1918 Ženotdel s cieľom zabezpečiť plné zapojenie žien do sovietskej spoločnosti. V snahách Ženotdelu oslobodiť ženy v moslimskej Strednej Ázii sa prejavil emancipačný prísľub revolúcie – ale aj nebezpečenstvo nanucovania zmeny bez aktívnej účasti utláčaných.
Desaťročná história Ženotdelu – ženského oddelenia ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu – je históriou zápasu o presadenie ženských emancipačných požiadaviek do centra sovietskeho projektu. Ženotdel vytvorili v decembri 1918 boľševičky ako Alexandra Kollontaj a Inessa Armand. Predstavoval novú platformu pre ženy z robotníckej triedy a roľníčky, kde mohli participovať na sociálnom a politickom živote, a tak spoluurčovať smerovanie revolúcie. Napriek tomu ich skúsenosť zostáva pomerne nepoznaná aj medzi tými, ktoré sa považujú za znalkyne sovietskej histórie.
Požiadavka Ruskej revolúcie na pokrok v právach žien sa často pokladá len za deklaráciu princípov, ktoré nemali hlboký vplyv na reálne životné podmienky žien. Právne predpisy zavedené v prvých dvoch rokoch revolúcie však nepochybne sľubovali bezprecedentné zmeny rolí žien v sovietskej spoločnosti. Takýmto prísľubom bol napríklad Zákonník manželstva, rodiny a opatrovníctva z roku 1919, ktorý ustanovil civilné sobáše a dostupnosť rozvodu na požiadanie. Zároveň prehlásil mužov a ženy rovnými pred zákonom a garantoval rovnakú plácu za rovnakú prácu. Okrem toho zlegalizoval interrupcie, zrušil „nelegitímnosť“ potomstva narodeného mimo manželstva a stanovil minimálny vek, v akom človek mohol vstúpiť do manželstva, na 18 rokov pre mužov a 16 rokov pre ženy, pod podmienkou, že obe strany vyjadria súhlas so sobášom.
Podľa široko uznávaného názoru fakt, že tieto zmeny zostali na papieri a nedošlo k ich pretaveniu do skutočnej ženskej emancipácie, vyplýval z obmedzenosti izolovanej revolúcie. Avšak takáto predstava nie je presná. Ženotdel bol veľmi vážnym projektom – prinajmenšom pre stovky tisíc žien, ktorých situácia sa vďaka nemu zlepšila. Ženotdel inicioval účasť žien na sociálnom a politickom živote po celom Sovietskom zväze. V roku 1920 založil Ženskú komunistickú internacionálu – projekt, ktorý trval do roku 1930, kým nebol spolu so Ženotdelom zrušený stalinským režimom.
Činnosť Ženotdelu bola rozsiahla. Otváral verejné jedálne, práčovne, jasle a škôlky, organizoval projekty s cieľom začleniť ženy na pracoviská, kde by si boli rovné s mužmi. Usporadúval stretnutia delegátok z robotníckej triedy, na ktorých reprezentovali svoje pracoviská a kolektívy. Tie zas organizovali programy pre stážistky, ktorých cieľom bolo vyučiť a vyškoliť ženy do nových pozícií v továrňach a úradoch. Ženotdel organizoval inšpekcie na pracoviskách i v továrňach s cieľom vynútiť si dodržiavanie zákonov o ochrane zdravia a bezpečnosti žien pri práci. Pôsobil dokonca aj mimo pracovísk, kde organizoval nezamestnané ženy a zakladal družstvá. V sovietskej Ázii, ktorej sa venujem vo svojom výskume, si Ženotdel osvojil inovatívne formy práce s cieľom vytiahnuť roľníčky a mestské ženy z ich tradičnej izolácie a priviesť ich k nezávislým aktivitám v rámci kolektívnych ekonomických a kultúrnych projektov.
Zatiaľ čo medzi robotníčkami a roľníčkami bol Ženotdel vďaka svojej činnosti populárny, o mužských členoch strany, vrátane jej vedenia, sa to isté povedať nedá. Vskutku, popredné boľševičky založili v roku 1918 Ženotdel práve preto, že vnímali pasivitu mužského vedenia v otázkach ženskej emancipácie. Títo muži ju totiž považovali za sekundárnu vzhľadom na ekonomické a vojenské výzvy, ktorým čelil obliehaný štát. V tejto situácii v decembri 1918 ženy ako Alexandra Kollontaj, Inessa Armand, Konkordija Samojlova, Klavdija Nikolajeva a Nadežda Krupská prevzali iniciatívu a zorganizovali kongres robotníčok a roľníčok.
Táto udalosť pritiahla delegátky z celého mladého sovietskeho štátu, ktoré sa následne zhodli, že potrebujú založiť samostatnú organizáciu. Zriadili komisie, ktoré následne, v septembri 1919, boľševický ústredný výbor združil pod názvom Ženotdel. Niektoré akademičky a akademici tvrdia, že zo strany ústredného výboru išlo o cynický krok s cieľom dohliadať na ženské hnutie. Faktom však je, že mnohé boľševické ženy ho vítali ako prejav uznania ich argumentov. Decembrový kongres donútil ústredný výbor konať. To ale neznamenalo, že sa otázka ženskej emancipácie stala pre stranu kľúčovou, to rozhodne nie.
Ženská emancipácia v sovietskej Strednej Ázii
Pod vedením Alexandry Kollontaj sa Ženotdel snažil šíriť svoju prácu za hranice európskeho Ruska do sovietskej Strednej Ázie, do obcí a miest Uzbekistanu. Tamojšia spoločnosť bola hlboko rodovo rozdelená, ženy žili v izolácii, zahalené a bez dovolenia stretávať sa s mužmi mimo svojej najbližšej rodiny. Ženotdel citlivo pristupoval k miestnym kultúrnym špecifikám, zakladal čisto ženské iniciatívy, ktorých cieľom bolo pritiahnuť ženy k sociálnej a ekonomickej činnosti. Zriaďoval ženské kluby a družstvá, ktorých súčasťou bolo poskytovanie starostlivosti o deti, lekárskych konzultácií a rozvíjanie kultúrnej činnosti. Kollontaj ich v článku pre časopis Komunistka opísala ako „školy, ktoré priťahujú ženy k sovietskemu projektu prostredníctvom ich vlastnej činnosti a sebarozvoja, takže samy vo svojom vnútri začínajú kultivovať myšlienky komunizmu.“ Cieľom bolo nasmerovať ženy k väčšej účasti na verejnom živote, umožnenej väčšou otvorenosťou spoločnosti, ale aj ich samotných.
Tieto snahy však marila samotná strana nedostatočným usmerňovaním. Bariéru pre miestne obyvateľky v prístupe do klubov a družstiev často predstavovali miestni muži – tiež členovia strany. Jedna z autoriek v Komunistke prosila mužov, aby uznali, „že priviesť ženy k platenej práci má sociálny a politický význam, pretože potom budú samy seba vnímať ako rovnoprávne členky spoločnosti a budú sa pokúšať o rozvíjanie ekonomiky“. No aj tak v septembri roku 1925 iná autorka píše, že „zatiaľ neboli vyvinuté žiadne snahy organizovať remeselníčky. Musíme svoju prácu venovať systémovým zmenám, pretože inak zlyhá.“ Určité úspechy sa dostavili ešte v tom istom roku: podarilo sa založiť časopis uzbeckých žien Jangijuľ a uskutočnil sa nábor žien zo sekulárneho moslimského hnutia Džadíd, ktoré sa stotožňovalo so sovietskou vládou. V hlavných mestách boli založené čisto ženské obchody, okolo ktorých sa sústredili výrobné a spotrebiteľské družstvá. Ženy mohli svoje produkty predávať priamo iným ženám namiesto toho, aby sa spoliehali na pomoc veľkých družstiev. Tieto iniciatívy sa tešili dokonca aj podpore miestnych nestraníckych mužov, ktorí už viac nemuseli sprevádzať svoje ženy do obchodov a na trhoviská. Počet uzbeckých žien združených v družstvách sa zvýšil z 225 v októbri 1925 na 1 500 v októbri 1926. Aj keď išlo o malé číslo, rozhodne sa tým ukázalo, že činnosť Ženotdelu má potenciál pre ekonomickú nezávislosť týchto žien, a to s citlivým prihliadaním na ich kultúrne špecifiká.
V týchto obchodoch fungovala praktická i politická činnosť. Nachádzali sa v nich kútiky pre matky s deťmi a prebiehali tu aj hodiny čítania a písania a diskusné kluby okolo časopisu Jangijuľ. Prispievateľka do časopisu Komunistka, E. Butusova, píše, že na týchto miestach „uzbecké ženy nachádzajú svoje vlastné odpovede na otázky o svojich životoch, ktoré by nikdy nemohli nájsť vo svojom domácom prostredí“. Táto forma organizovania, ktorá mala pre uzbecké ženy praktický úžitok, umožňovala zároveň posilnenie ich postavenia. Do konca roku 1926 vzniklo v Uzbekistane 34 ženských klubov, 43 ženských obchodov a 90 tzv. „červených kútikov“, kde sa ženy stretávali ako v dočasných zariadeniach. Počas šesťmesačného obdobia v tom roku v nich navštívilo zdravotné konzultácie 71-tisíc žien.
Chudžum a uzbecká päťročnica
Prvé roky Ženotdelu priniesli ženám sovietskej Strednej Ázie výrazný sociálny pokrok, no nič z toho neprežilo udalosti roku 1927. Počas Medzinárodného dňa žien v roku 1927 začala kampaň Chudžum, ku ktorej ústredným cieľom patrilo hromadné ukončenie zahaľovania miestnych žien. Vyvrcholenie kampane bolo naplánované na jeseň toho roku tak, aby sa prekrývalo s oslavami desiateho výročia októbrovej revolúcie. Nariadenie prišlo z ústredného výboru Komunistickej strany a viedlo ho Sredazbyro – stranícka organizácia v Strednej Ázii. Ženotdel dostal nariadenie venovať všetku svoju energiu úspechu tejto kampane, no odpoveď bola zmiešaná. Serafima Ľubimova, ruská členka Ženotdelu, pod ktorej vedením jeho činnosť v Uzbekistane prebiehala, vnímala Chudžum s antipatiou. Spolu s ďalšími ruskými aktivistkami tvrdila, že toto opatrenie povedie k nevraživosti žien voči práci strany. Ženotdel nikdy nepodporoval hromadné ukončenie zahaľovania: ženské kluby, družstvá a obchody vznikali so zámerom vytvárať bezpečné prostredie, ktoré by viedlo ku zmene. Naproti tomu, hromadné ukončenie zahaľovania by tieto ženy vystavilo priamej konfrontácii s ich rodinami a komunitami. Ľubimova bola odvolaná z vedúcej pozície v uzbeckom Ženotdele a na jej miesto bola dosadená Anna Nuchrat, ktorá viac vyhovovala novej línii politiky. Napriek tlaku vedenia strany sa v Komunistke zriedka písalo o Chudžume, a to ani od marca do mája 1927, keď kampaň vrcholila. Prvý článok, ktorý sa mu venoval, vyšiel v auguste 1927 a Klavdija Nikolajeva, vedúca členka Sredazbyra, v ňom v mene vedenia strany ostro karhala členky Ženotdelu za to, že zlyhali pri plnení inštrukcií.
Uzbecký časopis Jangijuľ sa na rozdiel od Komunistky entuziasticky zapojil do kampane Chudžum. Mnohé miestne členky Ženotdelu boli presvedčené, že hromadné ukončenie zahaľovania bude priamo konfrontovať konzervatívne sily v uzbeckej spoločnosti, čím prudko urýchli ženskú emancipáciu. Tieto ženy sa ochotne zúčastnili na manifestáciách 8. marca 1927. Avšak boli tu aj iné ženy – manželky a dcéry miestnych členov Komunistickej strany – ktoré boli nútené sňať si šatku proti svojej vôli. Časopis Komunistka dokonca priniesol správy o prípadoch, v ktorých si ženy museli zložiť šatku pred hlavňou namierenej zbrane.
V marci toho roku sa údajne 70-tisíc žien zúčastnilo na masovom pálení svojich šatiek. Protiútok, ktorý nasledoval, bol rýchly a strašný. Členky Ženotdelu a miestne ženy boli fyzicky napádané, zastrašované, a niektoré zavraždené. Ulice uzbeckých miest sa stali pre ženy nebezpečnými miestami. Správy hovorili o tom, že väčšina zo žien, ktoré si sňali šatku, bola nútená znovu sa zahaliť. Ženské kluby a družstvá prestali fungovať, keďže ženy buď mali zakázané do nich chodiť, alebo sa báli prísť. Všeobecné družstevné hnutie zatvorilo všetkých 43 ženských obchodov pod zámienkou, že ich už viac netreba, keďže zahaľovanie bolo zrušené. Opak bol pravdou. Ďalšie hromadné snímanie šatiek, vyhlásené na 1. mája, sa stretlo s novou vlnou násilia. Uzbecká spoločnosť bola uvrhnutá do násilného konfliktu – iniciatívy Ženotdelu boli v troskách.
Pravdaže, Chudžum nikdy nebol o oslobodení žien. Kampaň, ktorá sa začala v tom istom roku ako prvá päťročnica, bola cynickým preventívnym útokom Stalina na stredoázijskú spoločnosť. Turkické slovo chudžum, prekladané do ruštiny ako nastuplenie, znamená útok. Išlo o útok na islamských klerikov a na samotné socio-kultúrne základy tamojšej spoločnosti. Obdobie spolupráce s nacionalistami sa skončilo a teraz bolo treba odstrániť všetkých potenciálnych nepriateľov nútenej kolektivizácie. Anna Nuchrat uistila aktivistky Ženotdelu, že Chudžum bol dôkazom nespochybniteľnej podpory zo strany vedenia strany. Opäť bol opak pravdou. Práva žien boli udupané, ženy sa stali mučeníčkami v boji, ktorý sa ich netýkal.
Nadežda Krupská, ktorá pôsobila ako redaktorka v Komunistke, rozpútala v časopise debatu o Chudžume pred blížiacou sa konferenciou Ženotdelu v decembri roku 1928. V rámci tejto debaty aktivistky kampaň odsudzovali za skazu, ktorú priniesla ich práci. Mužskí členovia strany boli kritizovaní za to, že odmietli brániť nezahalené ženy i za to, že ich k odhaľovaniu nútili. Krupská vo svojom konferenčnom príspevku (ktorý vyšiel v plnom znení aj v Komunistke) odsúdila útoky na náboženskú slobodu. Tvrdila, že je politicky nebezpečné nanucovať všetkým členom a členkám spoločnosti uniformitu a vyžadovať od nich, aby sa vzdávali dôležitých kultúrnych zvykov. No toto rebelantstvo, ktoré viedla, bolo veľmi rýchlo zastavené. Od roku 1929 časopis Komunistka prinášal už len strojené články a správy. Januárové číslo vydalo príhovor Jaroslavského, blízkeho podporovateľa Stalina a lídra protináboženskej kampane. V rozpore s trpezlivosťou a kultúrnou citlivosťou Krupskej požadoval Jaroslavskij ešte ráznejšie zakročiť voči tým, ktoré a ktorí namietali proti snímaniu šatiek. Žiadal tiež, aby členky Ženotdelu asistovali pri očiste strany od „cudzích elementov“.
Fakt, že zrušenie zahaľovania nemalo nič spoločné s oslobodením žien, ale sledovalo výlučne ciele päťročnice, sa stal veľmi viditeľný v roku 1929. Opozícia zo Ženotdelu bola potlačená, ešte aj lojálne členky ako Anna Nuchrat museli priznať, že ženy, ktoré boli nútené sňať si šatky, boli následne pridelené na vykonávanie najpodradnejšej a najšpinavšej práce v novovytvorených poľnohospodárskych družstvách a továrňach. V januári 1930 komunistická strana oznámila prostredníctvom denníka Pravda, že Ženotdel končí, nakoľko samostatné ženské oddelenie už nie je potrebné. Tému ženských práv mala na seba prebrať strana ako celok. To bolo však ďaleko od pravdy. Počas nasledujúceho desaťročia ženy o svoje práva prišli – interrupcie boli zakázané a dosiahnuť rozvod bolo oveľa ťažšie. Ženy sa spolu s mužmi museli podriadiť brutálnemu autoritárskemu režimu stalinizmu. Koncept žien ako lojálnych matiek a pracovníčok nahradil predchádzajúci program Ženotdelu, ktorý presadzoval oslobodenie žien a podporoval ich autonómiu. Zachovali sa z neho len také pozostatky, ktoré sa dali spútať podľa požiadaviek byrokratického plánu – ako napríklad podnikové jasle a verejné jedálne. Idea „rovnosti žien“ sa po roku 1930 stala len úplne nepriliehavým pomenovaním veľmi konzervatívnej reality.
Autorka je ľudskoprávna právnička a marxistka, téme Ženotdelu v sovietskej Strednej Ázii venovala svoju doktorandskú prácu.
Text bol so súhlasom autorky krátený, pôvodne vyšiel v novembri 2019 v magazíne Jacobin.
Preložila Veronika Valkovičová
