2020 08 Alexandra KollontajTematický KapitálŠkôlky, rozvody a práva pracujúcich

O Alexandre Kollontaj, jej myšlienkach a politikách s Anne McShane

 

História má tendenciu prezentovať niektorých aktérov a aktérky ako apolitické a niekedy dokonca zo svojich veľkých rozprávaní niektorých aktérov a aktérky vylúči. To sa stalo aj pri revolúcii v roku 1917, ktorá sa udiala na Medzinárodný deň žien. Väčšina historických textov hovorí o ženách z robotníckej triedy ako o niekom, kto náhodne protestoval v ten istý deň, ako sa udiala ozbrojená vzbura v Petrohrade a zmenila priebeh histórie. 

 

Takéto opomenutia sú zarážajúce aj preto, že sa predchádzajúce robotnícke protesty v Ruskej ríši udiali v podnikoch, kde bola dominantná ženská pracovná sila (napr. textilných fabrikách). Išlo o pracujúce ženy, ktoré prežili hrôzy 1. svetovej vojny a revolučné prevraty. Čo iné o nich vieme?

 

Myslím si, že toto je veľmi zaujímavá otázka. Všeobecne je tento protest žien vnímaný ako izolovaná udalosť. Akási iskra revolúcie, teda niečo, čo bolo podnietené nespútaným pocitom opozície a energie – výbuch frustrácie z ich situácie. Tieto ženy teda neboli politickými elitami alebo straníkmi vnímané ako politická sila – čo bolo podľa mňa nesprávne.

 

Alexandra Kollontaj sledovala situáciu žien v zamestnaní – v novovzniknutých veľkokapacitných fabrikách v Rusku, ktoré sa postupne stávali veľmi politickými, no ženy v nich neboli organizované. Strana vôbec nevyužívala potenciál štrajkujúcich robotníčok a robotníkov a ženy samotné v tej dobe ani nezvykli byť organizované v odboroch.

 

Ženy, ktoré participovali na prvej masovej demonštrácii, ktorá odštartovala revolučný rok, pracovali v medziach ruského kapitalizmu, ktorý sa budoval od deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Ich úsilie bolo jedinečné v tom, že prebiehalo oddelene od mužov. Tieto ženy sa sústredili hlavne v textilných fabrikách a zdá sa, že v tej dobe bola robotnícka trieda celkom rozdelená, akoby getoizovaná. Muži a ženy napríklad žili v oddelených podnájmoch.

 

Štrajky, demonštrácie a masové odchody z pracoviska (často veľmi radikálne) boli veľmi rozšírené. Ale veľmi rýchlo vždy aj skončili. Kollontaj opisuje nedostatok záujmu strany o organizovanie žien.

 

Situácia do februára 1919 naberala na intenzite, pracovné podmienky sa počas prvej svetovej vojny neustále zhoršovali. Ženy v tej dobe predstavovali asi polovicu pracovnej sily. Počas vojny vznikali samostatné mestá plné len pracujúcich žien. Preto štrajkovali, organizovali stretnutia a diskusie.

 

Asi by som mala zdôrazniť, že tieto ženy mali značné politické povedomie. Samozrejme, v tom čase boli veľké problémy s gramotnosťou a nedostatkom vzdelania. Napriek tomu si nemyslím, že je na mieste povedať o mužoch, že boli progresívni či politickí, a o ženách, že boli zaostalé. Toto je perspektíva, voči ktorej aj Kollontaj namietala.

 

Politický aktivizmus týchto žien z robotníckej triedy bol iný ako aktivizmus žien z hnutia za volebné právo (suffrage movement). Počas života Kollontaj prebiehalo hnutie za volebné právo žien, ale ona sama bola voči tomuto politickému aktivizmu veľmi kritická. Videla jeho začiatky, no hovorila o ňom ako o značne limitovanom. Kritizovala buržoázne ženy za to, že obhajujú len svoje privilégiá. Bolo to pre ňu niečo ako hnutie 1 %? Povedali by ste, že Kollontaj bola v tomto anti-feministická?

 

Áno, to by som povedala. Kollontaj sa veľmi silne situovala do marxistického hnutia ako predstaviteľka toho, čo vo svojej doktorandskej práci opisujem ako „socializmus Ženotdelu“. Ženy ako Kollontaj a iné, ktoré vnímali oslobodenie žien ako súčasť socialistických požiadaviek, veľmi zdôrazňovali texty Friedricha Engelsa a Augusta Bebela. Mali predstavu marxizmu ako oslobodzujúcej sily, ktorá nahradí štát aj rodinu. Videli to ako súčasť tej istej agendy. Kollontaj sa vymedzovala špeciálne voči feministickému hnutiu v Rusku. Jedna z tém, ktoré vytvárali ten konflikt, bola dôležitosť volebného práva a majetková rovnosť. Kollontaj to videla tak, že tieto požiadavky boli mimo záujmov a akútnych potrieb pracujúcich žien.

 

Už vtedy existoval paradox, ktorý môžeme podľa mňa pozorovať v komunistických organizáciách aj dnes. Na jednej strane je argument, že feminizmus nie je riešením pre ženy z robotníckych tried, pretože kladie dôraz hlavne na zlepšovanie postavenia profesionálok. Na druhej strane komunistické a socialistické hnutia nevnímajú emancipáciu žien ako nevyhnutnú, ani kľúčovú požiadavku. Nezáujem o „ženskú otázku“ v prostredí ľavice (kde dominujú muži) je niečo, s čím zápasila už Kollontaj.

 

Povedala by som, že Kollontaj vnímala vo svojej dobe feminizmus ako buržoáznu ideológiu, ktorá bola čiastková a zohľadňovala len oslobodenie pre 1 %, ako ste povedali.

 

Jedným z postulátov Kollontaj je, že štruktúry pracovného trhu a rodiny predstavujú pre ženy tzv. dvojitú záťaž. Teda, že práca vo fabrike a potom domáca drina spolu vytvárajú útlak žien. Vnímala to tak, že ženy z rôznych triednych prostredí majú rôzne podmienky – napríklad buržoázne ženy majú situáciu jednoduchšiu, pretože si na domácu prácu a prácu starostlivosti zaplatia inú ženu z nižšej triedy. Jej riešenie bolo vziať domácu prácu z rúk žien tým, že bude úplne odstránená z domácej sféry. Ako si toto vôbec predstavovala?

 

Celé sa to vracia späť k tomu, ako marxizmus rozumie práci. Kollontaj sama si predstavovala komunistickú spoločnosť, kde budú starostlivosť o deti a domáca práca súčasťou spoločných komunitných úloh, namiesto toho, aby boli privatizované v domácnosti. Myslím, že ak si prečítate jej esej Sociálne základy ženskej otázky (1908), bude vám jasné, že Kollontaj chcela od spoločnosti, aby prebrala zodpovednosť za starostlivosť o deti v každej oblasti, kde to bude možné (škôlky, práčovne a jedálne). Takže namiesto kladenia požiadaviek na mužov, aby prebrali rovnejšiu rolu v domácnosti, táto práca mala prináležať celej spoločnosti. Ženám to malo umožniť plne sa venovať sociálnemu alebo politickému životu bez toho, aby museli prosiť svojich mužov, aby deťom niečo uvarili na večeru. Vnímala to tak, že takéto usporiadanie by odstránilo antagonizmus medzi mužmi a ženami. Úloha vychovávať novú generáciu mala skrátka pripadnúť celej spoločnosti, už to viac nemala byť len súkromná a domáca práca žien.

 

Kollontaj kritizovala buržoáznu rodinu ako inštitúciu, ktorá je založená na princípe „kupovania a predávania“. Podľa nej bola rodina ako ekonomická jednotka pokrytecká. Tvrdila, že proletárska rodina je v kríze práve pre svoje slabé materiálne (ekonomické) dispozície. Podľa nej by rodina nemala byť privilegovanou inštitúciou, kde jedinci z vyšších tried získajú všetko, čo potrebujú a tí ostatní sa môžu trápiť. Ale o inštitúciu rodiny ako takú sa sama veľmi neobávala, pretože sa venovala štúdiu antropológie a poznala rôzne formy rodín, a teda vedela aj to, že sa táto jednotka vyvíja. Ako ale podľa vás Kollontaj videla budúcnosť rodiny?

 

Kollontaj verila v schopnosti socializovaných, teda kolektívnejších foriem rodiny. V tejto otázke hľadala odpovede u Engelsa a Bebela, ktorí sa téme rodiny venovali a vyzdvihovali prácu antropológa Charlesa Morgana na tému „skupinovej rodiny“. Ale Kollontaj sama nemala potrebu obhajovať skupinovú rodinu.

 

Rodinu vnímala ako inštitúciu, ktorá môže škodiť. Verila, že jedinci z nižších tried, ktorí vyrastali v chudobných rodinách, naozaj strádajú pre hrozné materiálne podmienky, a týkalo sa to aj dvojitej záťaže žien, ktorú pracujúce ženy museli akceptovať. Ženy samotné boli v tej dobe majetkom, nemali majetkové práva a v rodine im bola odoberaná sloboda. Kollontaj verila, že revolúcia prinesie nové formy rodiny. Teda v to, že v momente, keď povolíte ekonomické väzby medzi mužmi a ženami, bude možné sa ľahko rozviesť, byť ekonomicky nezávislá a žiť oddelene – inými slovami, že to jednoducho zruší celý predchádzajúci raison d’etre rodiny, ktorým bolo hlavne ekonomické zabezpečenie jej členov a členiek.

Po revolúcii Kollontaj nabrala viac dôvery v myšlienku, že je dobré, ak ženy žijú oddelene od mužov a majú viacero partnerských vzťahov. Hovorila, že je možné mať rôzne vzťahy s rôznymi ľuďmi zároveň. Myslela si, že sex by mal byť vnímaný pragmatickejšie ako to bolo v jej mladosti. Podľa nej mal byť vnímaný len ako ďalšia sociálna alebo fyzická potreba. Bebel tiež písal v tomto zmysle, poznáme to pod pojmom „analógia pohára vody“. Kollontaj tvrdila, že sexualita by mala byť destigmatizovaná a mala by napĺňať potreby jednotlivcov a jednotlivkýň tak, ako je to so smädom a pitím vody. Lenin bol, naopak, známym odporcom tejto myšlienky.

 

Myslím si, že Kollontaj bola niekedy príliš normatívna v otázkach toho, ako by ľudia mali žiť. Nie vždy videla, že vzťahy medzi mužmi a ženami bývajú veľmi komplikované a takéto zásadné zmeny sa v nich neudejú za noc. Veď tieto formy vzťahov a rodiny existovali stovky rokov. Podľa môjho názoru bola príliš utopická vo svojej nádeji na zmenu. Ale určite stálo za to zvážiť rôzne možnosti, vďaka ktorým by ženy mohli žiť slobodnejšie, preto má zmysel uvažovať o jej myšlienkach.

 

Vráťme sa späť k téme sexuality. Kollontaj bola sama kritizovaná v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia za svoj životný štýl, ale aj za svoje texty, ktoré podľa mnohých podporovali chabú morálku. Mala svoju predstavu o „slobodnej láske“, ktorá ale bola vzdialená konceptu buržoáznej slobodnej lásky. Jej predstava spočívala na vzťahoch odbremenených od ekonomickej a právnej závislosti – podobne, ako spomínate, vo vzťahu k manželstvu a rodine. Možno by sme my teraz vnímali niektoré jej predstavy o sexualite ako konvenčné, napríklad písala o tom, že nie je dobrý „nadbytok“ v sexuálnych vzťahoch. Ona sama mala vplyv na tvorbu politík týkajúcich sa sexuality a manželských zákonov. Aké zmeny to boli, do ktorých bola zapojená?

 

Týkali sa toho, čo som už spomínala – nahradenie roly rodiny a opresívnych štruktúr medzi mužmi a ženami. Homosexualita a vzťahy párov rovnakého pohlavia neboli vôbec témou diskusií Kollontaj, ani členiek Ženotdelu, aj keď bola homosexualita v tomto období dekriminalizovaná. Kollontaj sa aktívne podieľala na tvorbe návrhu rodinného zákonníka z roku 1918 – hoci nešlo výlučne o jej myšlienky, do toho procesu boli zapojené aj iné a iní. Zákonník reagoval na podnety, ktoré sa predtým objavili v Rabotnici, časopise, ktorý založili boľševické ženy v roku 1914. Veľký dôraz sa kládol na dostupnosť rozvodu – teda možnosť právoplatne rozviesť manželstvo na žiadosť ženy alebo muža bez toho, aby museli dokazovať problém v manželstve. Ďalšie otázky, ktoré sa snažil zákonník riešiť, sa týkali manželského spoluvlastníctva – ideou bolo, že obaja manželia by mali vlastniť svoj vlastný majetok a z manželstva by tak mohli odísť bez toho, aby oň prišli.

 

Rozvod sa stal veľmi populárnym v období po revolúcii. Nový rodinný zákonník ale zaviedol aj mnohé ďalšie inovatívne myšlienky. Takou bolo napríklad „kolektívne otcovstvo“, ktoré umožňovalo aj dvom mužom prebrať otcovskú zodpovednosť za dieťa v prípade, ak bolo otcovstvo sporné. Myslím si, že cieľom bolo spochybniť patriarchálne spoločenské a kultúrne normy.

 

Dôvodom, prečo som sa ja osobne začala odborne venovať Ženotdelu, bolo to, že som sa dlhé roky zaujímala o túto politiku a pýtala som sa, čo sa stalo so Sovietskym zväzom, a hlavne, čo sa stalo so „ženskou otázkou“. Dozvedala som sa hlavne to, že tam boli nejaké právne zmeny, ktoré však v praxi veľa neznamenali. Akoby z ničoho nič vznikol nejaký dokument a ten sa stal súčasťou ústavy, ale potom sa nič z toho neudialo. Chýbal mi kontext, ako k tomu celému prispeli masy a jednotlivci a jednotlivkyne ako Kollontaj.

 

Poďme k posledným dňom Kollontaj v Ženotdele. Ona aktívne kampaňovala proti Novej ekonomickej politike (NEP) po roku 1921. Tvrdila, že táto politika zatláčala ženy späť do domácej sféry. V roku 1922 bola zo Ženotdelu odvolaná a ten bol neskôr počas stalinizmu zrušený. Udialo sa to s odôvodnením, že „ženská otázka“ bola vyriešená. Stalinistický režim opäť zreformoval rodinné politiky s cieľom vytvoriť väčšiu „zodpovednosť rodiny“ za samu seba, teda išlo o formu sovietskeho familializmu. Vieme, ako Kollontaj vnímala tieto zmeny rodinných politík po roku 1922 a čo si myslela o týchto verejných politikách?

 

Ja viem o jej opozícii voči reforme rodinného zákonníka v roku 1926. Krajina bola v ekonomickom a sociálnom zmätku, keďže revolúcia bola celkom izolovaná a roľníci a roľníčky sa búrili voči vláde. V tomto období vznikali nové ekonomické a sociálne reformy ako Nová ekonomická politika v roku 1921. Postoj Kollontaj nepramenil len z jej záujmu o „ženskú otázku“. Obávala sa, že štát a strana sa stávajú nedemokratickými. Ona a Inessa Armand sa spojili s Bucharinovou opozíciou v rokoch 1919 – 1920. Tiež rezignovala ako komisárka pre sociálne veci, pretože bola proti brest-litovskej zmluve s Nemeckou ríšou. V tom čase bola zapojená do politických bojov. Kollontaj sa ocitla v situácii, že reprezentovala robotnícku opozíciu. Verila, že demokratický základ revolúcie je podrývaný trhom, ktorý by zničil výdobytky revolúcie.

 

Pre ženy znamenala Nová ekonomická politika viac ako holú skutočnosť, že boli prepúšťané v tisícoch (70 % ľudí, ktorí prišli o prácu, tvorili ženy). Celá kultúrna ideológia sa posunula doprava – ženy zmizli z práce a finančné škrty v sociálnych službách viedli k návratu konzervatívnych postojov. Keď čítate iných historikov a historičky, ktoré sa venujú tejto problematike, hovoria o tom, že sa znovu rozšírila dilema „kto navarí polievku“ a predstava, že „ženy sa musia vrátiť domov a robiť si svoju prácu tam“, teda späť do rodiny. Kollontaj to vnímala ako veľmi negatívny moment. Pretože keď odstránite ženy z verejného priestoru, zostane vám z toho mužský socializmus, a nie socializmus, ktorý by mal byť kolektívny a univerzálny.

 

V roku 1925 sa stala veľmi urgentnou otázka výživného – týkala sa hlavne pracujúcich žien, keďže ich nezamestnanosť bola vysoká. Zákonník z roku 1926 preniesol zodpovednosť na mužov, vrátane silnejšieho tlaku na platenie výživného. Zároveň odstránil koncept individuálneho vlastníctva v manželstve a ukotvil spolupodielové vlastníctvo. Kollontaj kampaňovala proti tomuto zákonníku. V roku 1926 s ňou ale nesúhlasili členky Ženotdelu, ktoré verili, že najdôležitejšie je chrániť ženy – a je pochopiteľné, prečo si to mysleli. Podľa nich bolo nesprávne vracať sa späť k štátu, tvrdili, že muži by mali prebrať dôležitejšiu rolu. Jej argument bol, že štát by mohol ponúknuť zábezpeku v podobe novej formy sociálneho poistenia. Myslela si, že by sa nemalo takto vytvárať napätie medzi mužmi a ženami, ženy by sa podľa nej stali opäť závislými na mužoch. Vďaka sociálnemu poisteniu by sa ženy mohli v núdzi obrátiť na štát, nie na mužov.

 

Zákonník z roku 1926 vydláždil cestu ďalšiemu dôležitému medzníku, zákonníku z roku 1936, ktorý je považovaný za krok späť v rodinných politikách. Stalinské vedenie ním zakázalo interrupcie a skomplikovalo možnosť rozvodov. Boli teda zavedené všetky tie zmeny, ktoré viedli k vytvoreniu kultu materstva. Ale netuším, čo si Kollontaj myslela o zákonníku z roku 1936. Z toho, čo viem o vplyve stalinistického režimu a zvlášť po procesoch a popravách z tridsiatych rokov, je jasné, že Kollontaj nehovorila nič, pretože sa bála. Obávala sa o svojich blízkych, kolegov a kolegyne v Sovietskom zväze. Počula som názory, že zlyhala, pretože mala zodpovednosť vyhraňovať sa voči tomu, čo sa dialo. No neviem, myslím, že musíme zohľadniť to, že sa bála a pravdepodobne sa cítila porazená.

 

Rozhovor viedli Veronika Valkovičová a Kristína Kállay, prepísala Simona Stopková a preložila Veronika Valkovičová

 

Anne McShane je ľudskoprávna právnička, publicistka a aktivistka. Je členkou United Left Alliance a nedávno dokončila doktorandské štúdium, v ktorom sa venovala Ženotdelu v sovietskej strednej Ázii.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *