Nový film o Mirovi Žbirkovi s názvom Meky ukazuje životnú cestu slávneho speváka prekvapivo nekonvenčným spôsobom, pútavo pracuje s archívmi a zo spevákovej súčasnosti mu na to, aby zaujal publikum naprieč vekovými spektrom, vystačí len zopár zástupných situácií a prehovorov súčasného Žbirku.
Návrat k londýnskym koreňom najslávnejšieho slovenského popového speváka sa vo filme českého režiséra Šimona Šafránka spája s revíziou umelcovej životnej dráhy, ktorá však nemá parametre nostalgického spomínania, ale krištáľového ohliadnutia sa za tým, akými zmenami prešla Žbirkova chameleónska hudobná kariéra. S istou dávkou krivdy k tomu majú čo povedať aj Janko Lehotský, s ktorým tvoril Meky hudobné zoskupenie Modus, a rovnako Laco Lučenič, ktorý vo filme spomína na nedocenenosť jeho producentského vkladu do spoločnej muziky. Špecifické miesto vo filme patrí Žbirkovmu vzťahu k Londýnu, kde v ikonických štúdiách Abbey Road nahrával svoj ostatný album.
Dokument Meky nie je patetickým medailónom, čo však neznamená, že s pátosom nenarába. Narába s ním však na nemnohých miestach a veľmi vkusne, rovnako ako s humorom a spomínaným historickým nadhľadom. Vo výsledku je to veľmi príjemné a po formálnej aj obsahovej stránke funkčné rozprávanie, ktoré zaujme starších fanúšikov, no aj mnohých ostatných, pre ktorých je Žbirka chronicky známy. Najlepšie situácie, samozrejme, vznikli vo chvíli, kedy mal spevák pocit, že kamera už nebeží, do finálneho tvaru filmu sa však rozhodol nezasahovať, a aj preto máme pred sebou dokument, ktorý sa vymyká zo škatuľky životopisných filmov aj bez toho, aby bol taký kontroverzný ako napríklad životopisný film o Richardovi Müllerovi Nespoznaný (2016). Meky aktuálne rotuje v slovenských kinách a oplatí sa ho v nich navštíviť.
Meky, réžia: Šimon Šafránek, Česko/Slovensko, 2020. 80 min.
Matej Sotník
