Walter Benjamin, popredný európsky ľavicový intelektuál, v roku 1927 navštívil Moskvu. V jeho Moskovskom denníku možno nájsť zvláštnu poznámku: „Boľševizmus prekonal súkromný život.“ Týmto konštatovaním sa vo svojom texte chcem zaoberať podrobnejšie, pretože upriamuje pozornosť na nové vymedzenie ako súkromného a verejného, tak aj osobného a politického v spoločnosti budujúcej komunizmus. Okrem lásky, sexuality, ženskej emancipácie a manželstva v porevolučnom Rusku sa budem venovať aj funkcii a zmyslu lásky v sovietskej beztriednej spoločnosti.

Problému radikálnej transformácie ľúbostných vzťahov a sexuálnej morálky – vrátane ich literárneho a filmového spracovania – v postrevolučnom sovietskom Rusku sa v posledných desaťročiach venovalo množstvo akademickej pozornosti. Sovietske dvadsiate roky boli bezprecedentným obdobím, keď sa mnoho komplexných a predtým nevyriešených problémov dostalo do hľadáčika nového socialistického štátu a otvorene sa o nich dlhodobo diskutovalo.

Je všeobecne známe, že boľševická vláda bezprostredne po Októbrovej revolúcii prijala množstvo zákonov. Súčasťou novej ústavy z roku 1918 bola aj deklarácia rovnosti mužov a žien v ich občianskych právach. Zavedený bol civilný sobáš aj nová manželská legislatíva, ktorá oboch partnerov uznala za právne rovnocenných, zároveň sa prestalo prihliadať na manželský či nemanželský status detí. Na základe možnosti vzájomnej dohody manželov sa zjednodušili rozvody. V januári 1918 vzniklo ministerstvo pre ochranu matiek a mládeže a o dva roky neskôr sa legalizovali interrupcie. Do autorského kolektívu týchto opatrení patrila aj Alexandra Kollontaj, ruská revolucionárka, teoretička a marxistická feministka.

Revidovaná láska

Uvedené legislatívne zmeny predstavovali vážny otras základov patriarchálnej rodiny. Ženy sa vymaňovali zo svojich tradičných rolí a identít a začali sa aktívne zúčastňovať na celospoločenskej transformácii a ekonomickom rozvoji. Až do konca dvadsiatych rokov sa v rôznych prostrediach a kolektívoch verejne živo diskutovalo o problémoch lásky, sexuálneho života, vzťahov medzi mužmi a ženami a revolúcie všedného života.

Zdalo sa, že revolúcia uvoľnila „novej triede, novej mládeži s jej novými skúsenosťami, predstavami a pocitmi, cestu k skutočnému šťastiu“ (A. Kollontaj), ale až do konca dvadsiatych rokov sa k otázkam lásky podozrievavo stavala tak reprezentácia oslobodených tried, ako aj tí, ktorí k tomuto oslobodeniu prispeli. O láske a sexe sa diskutovalo všade: v literatúre, časopisoch aj novinách. „Neuznávame nijakú lásku! Náš cieľ si nenecháme zmariť týmito buržoáznymi trikmi! Po dobrom chlebe dobrú zábavu!“ nechali sa počuť tí, pre ktorých bolo sexuálne oslobodenie proletariátu hlavným úspechom nového režimu. Pre iných zas bola sexuálna rozkoš buržoázna už vo svojej podstate a v láske videli nielen základ proletárskeho manželstva, ale aj liečivo na sexuálne nemravnosti, „excesy sexuálneho anarchizmu“ a na všetko, čo proletariát zvádza z cesty k „novému človeku“. Konsenzus v téme sa nenašiel ani u politických elít.

Vladimír Iľjič Lenin, vedúca osobnosť boľševikov a marxistický teoretik, sa v rozhovore s Clarou Zetkin vyjadril k téme „revidovania buržoáznych predstáv a morálky“ v oblasti sexuality takto: „Samozrejme, že zmena postoja mládeže k sexualite je ‚zásadná‘ a má teoretické podložie. Mnohí tieto novinky nazývajú ‚revolučnými‘ a ‚komunistickými‘. Úprimne veria, že takými sú. Pravdu povediac, už nie som najmladší a nepáči sa mi to. Možno pôsobím ako frustrovaný askéta, ale tento tzv. ‚nový sexuálny život‘ mládeže a často aj dospelých sa mi javí ako rýdzo buržujský – vidím v ňom, skrátka, pokračovanie starého dobrého buržoázneho bordelu. Nemá to nič spoločné so slobodnou láskou, ako jej rozumieme my, komunisti.“

Lenin vystríhal, aby sa z „emancipácie lásky“ nestala „emancipácia telesnosti“. V tom istom rozhovore s Clarou Zetkin povedal, že „komunizmus nie je asketizmus“, ale „sexuálna promiskuita je buržoázna. Je príznakom degenerácie.“ Podľa neho „to nepomáha ani politickému boju, ani revolúcii.“

Ako zástancovia a zástankyne sexuálnej emancipácie, tak aj priaznivci sexuálnej zdržanlivosti sa vzájomne označovali za prekrúcačov komunistických princípov a vyznávačov filisterstva, v podstate však šlo o starý spor týkajúci sa „zmyslovej“ a „sentimentálnej lásky“.

Presvedčenie, že láska by mala vychádzať z „blízkosti duší“, čiže „príbuznosti záujmov v boji“ a „totožných triednych záujmov“, bolo pomerne rozšírené. V Dvanástich prikázaniach revolučného sexu to sovietsky psychiater (známy tiež ako „stranícky lekár“) Aron Zalkind formuloval nasledovne: „Sexuálny výber sa vždy riadi triednymi cieľmi revolučného proletariátu.“

Na prvý pohľad ide o jednu z rozšírených právd napasovaných do praxe. Tieto pravdy sa vnímali ako axiómy zdravého rozumu, keďže v tradičných spoločenstvách bola blízkosť partnerov či partneriek na základe náležitosti k rovnakej skupine (triednej, etnickej, kastovnej, náboženskej ap.) neochvejným základom spoločenského poriadku naprieč všetkými sociálnymi skupinami. Táto norma mohla byť záväzná buď zákonom, alebo nepísanými komunitnými zásadami.

Socialistickí feministi a feministky o láske

Kľúčová otázka je, ako na lásku za socializmu nahliadali socialistickí feministi a feministky. Niektorí a niektoré z nich sa stali súčasťou boľševickej vlády a v prvom desaťročí po revolúcii mali ich názory nezanedbateľnú váhu. Pri hľadaní odpovede by sme mali bližšie analyzovať myšlienku „slobodnej lásky“, ako ju rozpracovali socialistické feministky Alexandra Kollontaj, Inessa Armand a niekoľko ďalších.

Alexandra Kollontaj písala o ženách, pre ženy a zo subjektívnej perspektívy žien. Počas prvej dekády boľševickej vlády rozpracovala a prezentovala najsystematickejšie a najkonzistentnejšie perspektívy vzťahov medzi „ženskou otázkou“ a premenou lásky a sexuality za socializmu. Kollontaj bola presvedčená, že za socializmu láska už nie je „súkromnou záležitosťou“, a zaoberala sa úvahami, ako by tento „cenný sociopsychologický faktor“ mohol byť spoločensky využitý pri budovaní novej sovietskej spoločnosti.

Jedným z najpodnetnejších konceptov, ktorý vo svojej spisbe Kollontaj rozvíja, je „slobodná láska“. Všimnime si v ňom nielen ideologické vzdialenie sa feministického a boľševického marxizmu, ale aj vnútornú príbuznosť myšlienok súdružiek Kollontaj, Armand a západného „buržoázneho feminizmu“.

Aj navzdory nejasnosti diskurzívnych hraníc medzi koncepciami sexuálnej slobody a slobodnej lásky v dvadsiatych rokoch, vôbec nešlo o totožné koncepty. Vo všeobecnom povedomí bola sexuálna sloboda ponímaná najmä ako sexuálna anarchia, promiskuita a „skazenosť“, ktoré idú proti rodinným hodnotám aj inštitúcii manželstva. Politickí oponenti Alexandry Kollontaj považovali „slobodnú lásku“ za príčinu sociálnych problémov, medzi ktoré patrili zhoršovanie sa zdravotného stavu žien (v dôsledku interrupcií), šírenie pohlavných chorôb, rôzne psychické ochorenia a znásilnenia.

Jej interpretácia „slobodnej lásky“ ale bola omnoho sofistikovanejšia. Kollontaj sama hovorila o nutnosti „uhasiť smäd“ súdobého človeka po pravej láske.

V modernej spoločnosti, píše Kollontaj, slobodná láska naráža na dve prekážky: prvou je neschopnosť moderného človeka milovať – tá je spôsobená podmienkami bytia v atomizovanom individualistickom svete – druhou je nedostatok takých podôb „trávenia voľného času, v ktorých vznikajú pravé emočné skúsenosti“. „Ľúbostná impotencia“ je osudom mužov, ktorí sú buď pohltení honbou za bohatstvom a kariérou, alebo nutnosťou zarobiť si na živobytie. Najdôležitejšie však je, že láska má pre mužov len podružnú rolu, pretože sa obávajú, že ich odvedie od „toho hlavného“. Vzťahy založené na slobodnej láske si „vyžadujú neporovnateľne viac času a mentálnej energie než oficiálne manželstvo či maznanie sa za peniaze.“ Moderný muž nemá čas na lásku ani rozvíjanie „veľkolepej zaľúbenosti“, ktorú ľudstvo tak dobre pozná.

Pre ženu je slobodný zväzok ešte väčšou výzvou. Tiež si musí vybrať medzi láskou a kariérou. Ba čo viac, skôr či neskôr sa objaví konflikt medzi láskou a materstvom (nielen z hľadiska rôznych typov lásky vo vzťahu k partnerovi a deťom, ale ešte väčšmi kvôli zodpovednosti za dôsledky slobodnej lásky). Kollontaj vidí potenciál v erotickom priateľstve, ktoré napomáha rozvoju ľudskej psychiky aj sebazáchove človeka a prostredníctvom vzájomného rešpektu pomáha potlačiť náš egoizmus. Najvyššou formou lásky ale je láska-súdružstvo, ktoré robí rovnosť v ľúbostných vzťahoch možnou. Keď je láska oslobodená z materiálnej závislosti (a s ňou spätej zraniteľnosti), prestáva byť hlavným cieľom ženského života (inak sa žena stáva otrokyňou lásky) a stáva sa krokom na ceste k pochopeniu svojho „spirituálneho ega“.

O niekoľko rokov neskôr sa Alexandra Kollontaj vracia k problematike slobodnej lásky, ale za celkom iných okolností. Revolúcia otvorila ľuďom pôvodne podrobených tried nové možnosti a celú spoločnosť uviedla do bezprecedentnej dynamiky. Jedna z najznámejších prác Alexandry Kollontaj, Privítajte okrídleného Erosa!, vznikla v roku 1923 a ponúka zrozumiteľnú odpoveď na dopyt: „Aké miesto má láska v proletárskej ideológii?“ Na rozdiel od straníckych súdruhov a súdružiek, ktorí a ktoré považovali tému lásky a debaty o sexuálnej etike za rozptýlenia pracujúcich ľudí od dôležitejších politických a ekonomických úloh, Kollontaj razantne tvrdila, že „láska nie je príznakom úpadku“ revolučnej tvorivosti, ale pravým opakom: bolo podľa nej načase „otvorene uznať, že láska nie je len mocným faktorom ľudskej prirodzenosti“, ale aj spoločenským faktorom – emóciou, ktorá spája ľudí. Láska vždy bola integrálnou súčasťou kultúry a preto si nová spoločnosť potrebuje vyvinúť svoju vlastnú emocionálnu kultúru.

Počas občianskej vojny („v tieni smrti“) „situáciu ovládol prirodzený hlas prírody“: ženy a muži sa zbližovali ľahšie než kedykoľvek predtým, „bez vzájomných záväzkov“, a „rozchádzali sa bez sĺz či ľútosti“. To, čo sa v tomto období chybne považovalo za slobodnú lásku, bolo v podstate „uspokojovanie čisto biologických potrieb“ bez skutočnej lásky a vzájomných záväzkov. Prišiel však čas, keď by mal byť jednoduchý bezkrídly eros (sexuálny styk ako cieľ sám osebe) nahradený všeobjímajúcim okrídleným erosom („ktorého láska je votkaná do jemných vláken každého druhu emócie“). Absencia emočnej blízkosti v sexuálnych vzťahoch je prekážkou brániacou utvoreniu sociálnych zväzkov medzi členmi pracovného kolektívu. „Láska je v podstate napospol sociálnou emóciou.“

Okrídlený eros podľa Kollontaj znamená návrat záujmu o psychológiu sexuality, uznanie práva na lásku mimo „úzkeho rámca oficiálnych manželských vzťahov“, prekonanie biologického reprodukčného inštinktu a udusenie túžby na výhradné vlastníctvo milovanej osoby.

Kollontaj ponúka detailnú analýzu rôznych historických koncepcií lásky a manželstva v kontexte vývoja európskej kultúry. Téma slobodnej lásky sa vracia v rámci jej úvah nad „láskou-súdružstom“. V jej predstave možno slobodu v láske dosiahnuť jedine prostredníctvom rovnosti vo vzájomných vzťahoch (bez lenivej spokojnosti muža a sebazapierania ženy); prostredníctvom uznania „práv druhého človeka“ a potlačenia inštinktov k súkromnému vlastníctvu; napokon aj prostredníctvom ustanovenia vzťahu medzi zaľúbeným párom a kolektívom. Povedané inak, „úlohou proletárskej ideológie nie je vyhnať eros zo spoločenského života, ale navrátiť ho doň v súlade s novým spoločenským usporiadaním.“

Ako som ukázala vyššie, o téme „slobodnej lásky“ sa v prvých dvoch desaťročiach minulého storočia hojne diskutovalo. V sovietskom Rusku sa po roku 1917 stal pojem „slobodná láska“ vysoko kontroverzným, a preto sa mu vyhýbali dokonca aj socialistickí feministi a feministky – nie kvôli cenzúre, ale práve pre jeho ideologickú ambivalentnosť. Pôvod tejto ideologickej kontroverzie možno vystopovať v korešpondencii Inessy Armand a Lenina na tému nedokončeného projektu jednej jej brožúry. Z listov je jasné, že Armand spájala koncept slobodnej lásky so ženskou emancipáciou, čo Lenin kategoricky odmietal a navrhol odstránenie celej časti textu: „Odporúčam úplne vyhodiť § 3 – ‚požiadavku (žien) na slobodnú lásku‘.“

Zo súkromnej korešpondencie Inessy Armand s inými súdruhmi a súdružkami, jej blízkymi a priateľmi či priateľkami, ako aj z jej denníka sa dozvedáme, že aj napriek jej veľmi pozitívnej skúsenosti z niekoľkých manželstiev, výhľady ideálov romantickej lásky videla veľmi biedne. Nepochybovala o úpadku manželstva ako sociálnej inštitúcie, keďže podľa nej pre ženu manželstvo znamená každodennú rutinu poskytujúcu primálo príležitostí na sebarealizáciu a pôžitok z lásky.

Pri porovnaní s Alexandrou Kollontaj sa náhľady Inessy Armand môžu javiť menej radikálne a originálne, ale našu pozornosť si nepochybne zaslúžia jej úvahy o oslobodzujúcej sile lásky, ako aj jej viera v jej romantickú realizáciu. V roku 1920 si o nej však do svojho denníka trpko poznamenala, že v novej spoločnosti pre ňu už miesta niet.

Leninovi a ďalším ruským marxistom (mužom) sa téma lásky zdala nielen okrajová, ale aj ideologicky nebezpečná. Diskurz lásky považovali za vedľajší produkt buržoáznej ideológie a videli v ňom potenciálne semienko rozdvojenej morálky. Feministické marxistky, naopak, považovali včlenenie európskej tradície romantickej lásky ako kultúrneho dedičstva do socialistickej rekonštrukcie spoločnosti za možné a nevyhnutné. Láska pre ne predstavovala formu emocionálneho pozdvihnutia, ktorá zahŕňa vzdelávanie nových občanov a občianok a takú formu zosobnenia, ktorá nenarúša kolektívnu spolupatričnosť, ale otvára cestu k harmonickému súladu individuálnych a kolektívnych cieľov.

Autorka pôsobí na Katedre sociálnych vied na Európskej univerzite humanitných vied vo Vilniuse

Preložil Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2021 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia