Mali ženy v socialistických krajinách lepšie podmienky ako na kapitalistickom Západe? Ako to ovplyvnilo ich intímny život? Na tieto otázky odpovedá v novej knihe Prečo majú ženy v socializme lepší sex americká antropologička Kristin R. Ghodsee. Nie je to však žiadna obrana socializmu, ako by sa podľa názvu mohlo zdať – ale ostrá kritika neoliberálneho kapitalizmu, ktorý pod dojmom ekonomickej slobody ukrýva patriarchálnu štruktúru moci.
Náhodná čitateľka, ktorej padne pri pravidelnej návšteve Artfora zrak na titul novej knihy antropologičky Kristin R. Ghodsee, Prečo majú ženy v socializme lepší sex, nepochybne prepadne konfúzii: lepší… čo? A v čom? Poučená výskumnými projektmi Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a ovenčená úspechom v esejistickej súťaži O najväčší mýtus o socializme, v ktorej vyhrala knihu a 150 eur, predsa vie, že v šedivom vákuu normalizácie boli horšie dokonca i údeniny. Akákoľvek sexuálna aktivita bola, samozrejme, formou implicitnej spolupráce na existencii amorálneho socialistického režimu. Výnimkou bol iba disidentský sex, ktorý mal však s prostým potešením kolaborujúceho ľudu iba málo spoločné a je skôr možné ho vnímať ako jednu z podôb hľadania pravdy.
Kto sa ale do knihy začíta, zistí, že jej cieľom nie je v žiadnom prípade velebiť východoeurópsky či sovietsky model štátneho socializmu. Ghodsee skôr podrobuje kritike kapitalizmus (najmä americký), ktorý pod dojmom ekonomickej slobody dáva priestor patriarchálnym modelom. V skutočnosti tak marginalizuje ženy sociálne, politicky aj ekonomicky. Proti deregulovanému kapitalizmu stavia provokatívne príklad socialistických krajín, ktoré – hoci Ghodsee odsudzuje ich autoritárstvo – predsa podporovali emancipáciu žien oveľa aktívnejšie, cieľavedomejšie a efektívnejšie ako demokratický západ. Nielenže východoeurópske režimy aktívne vytvárali inštitucionálny systém, ktorý ženy zbavoval nutnosti starať sa neustále o deti (napríklad škôlky), ale aktívne ich podporovali aj vo vzdelávaní, čo kapitalistické krajiny neskôr iba dobiehali. Obraz silných žien bol aj neoddeliteľnou súčasťou socialistickej ikonografie, ako pripomína prebal knihy, na ktorom je známka s obrazom prvej kozmonautky Valentiny Tereškovovej. Autorkiným cieľom však nie je v žiadnom prípade návrat k modelu štátneho socializmu, v ktorom tiež v konečnom dôsledku prevážila patriarchálna štruktúra vzťahov a pro-natalizmus. Cestu vidí, naopak, skôr v štátoch, ktoré idey socialistiek a socialistov 19. a 20. storočia aplikovali v neautoritárskych podmienkach – predovšetkým škandinávske krajiny, ako Dánsko, Švédsko či Fínsko.
Úvod do rovnosti
V prvom rade treba povedať, že Prečo majú ženy v socializme lepší sex nie je akademickou publikáciou, ktorá by bola v značnej miere založená na autorkinom pôvodnom výskume. Je to skôr polemická esej, ktorej ťažisko spočíva v kritike deregulovaného neoliberálneho kapitalizmu. A treba povedať aj to, že ide o veľmi dobrú esej, v ktorej Ghodsee suverénne prepletá osobnú rovinu s akademickou literatúrou a expozíciou intelektuálnych dejín socialistických teoretičiek a teoretikov (napríklad intelektuálok, ako Clara Zetkin, Flora Tristan či Alexandra Kollontaj), ktoré rezonovali v reálnych socialistických politikách naprieč pred- a povojnovou Európou. Prečo… môže slúžiť ako dobrý úvod do uvažovania o rodovej rovnosti a jej širších štruktúrnych súvislostiach.
Ghodsee pri svojej kritike kapitalizmu vychádza z tzv. ekonomickej teórie sexuality, podľa ktorej je prístup k sexu de facto komoditou a ženy ju – ako jej držiteľky – na trhu vymieňajú za iné komodity, napríklad financie a status. Upozorňuje však, že táto teória v skutočnosti platí iba v deregulovanom kapitalizme, ktorý vytláča ženy do oblasti neplatených (či slabo platených) pomáhajúcich profesií a starostlivosti o domácnosť, kde vytvárajú zázemie pre mužov, ktorí samých seba vidia ako ekonomicky plnohodnotných aktérov. V takom systéme ženám chýbajú iné zdroje na to, aby sebe a svojim deťom zabezpečili základné existenčné istoty.
Protikladom je pre Ghodsee socializmus. Napriek všetkým svojim problémom boli totiž autoritárske štáty východnej Európy dlhodobo úspešnejšie v poskytovaní zázemia pre samostatnosť žien – aktívne podporovali ich vzdelávanie, zapájali ich aspoň v nejakej miere do politických a verejných procesov. A hoci je to skôr úsmevné, svoje miesto mali i v socialistickej ikonografii. Kapitalistický západ, naopak, podľa autorky často iba dobiehal politiky socialistického východu, najmä zo strachu z potenciálneho rastu ľavicových hnutí. Ako Ghodsee ukazuje v záverečných kapitolách, vyššia miera samostatnosti a ekonomickej nezávislosti, spojená s rozvinutým sexuologickým diskurzom (napríklad sexuológovia v Československu skúmali ženský orgazmus už od roku 1952) viedla, v porovnaní so západným svetom, k výrazne vyššej spokojnosti žien s ich intímnym životom. Tieto tvrdenia pritom autorka podkladá nielen akademickou literatúrou, ale i primárnymi výskumnými prácami východoeurópskych vedcov.
Po páde Sovietskeho zväzu a jeho satelitov v roku 1989 a následnom nástupe neoliberálneho kapitalizmu došlo podľa Ghodsee k jednoznačnému regresu a presunu žien do domácností alebo zle platených povolaní – teda k nastoleniu logiky sexuálnej výmeny. Okrem katastrofálne platených pomáhajúcich a pedagogických profesií sa ocitli v zajatí nacionalizmu a kresťanského fundamentalizmu, pre ktoré je svorne charakteristické úzkostné lipnutie na patriarchálnom usporiadaní. Cestu z tejto dvojitej blokácie (medzi neoliberalizmom a fundamentalizmom) vidí Ghodsee v masívnych štátnych zásahoch, podpore vzdelávania žien, kvótach pre ženy v politickom i súkromnom sektore a aktívnom vytváraní nových pracovných príležitostí.
Synekdocha a politika
Z perspektívy východoeurópskych čitateľov a čitateliek kladie Ghodsee nepríjemné otázky, ktoré som načrtol už v úvode. Od roku 1989 sme si zvykli odsudzovať socialistickú éru en bloc – ako systém, ktorý bol zlý vo svojej podstate, a teda boli zlé aj všetky jeho časti a jednotlivé politiky (v prípade kapitalizmu hovoríme opačne, systém je dobrý, iba politici a politiky sú nesprávne). Ghodsee nás však núti zamyslieť sa, či má skutočne zmysel a priori odsudzovať všetko, čo bolo späté so socializmom alebo vznikalo pod jeho záštitou – teda či je každú politiku možné vnímať ako synekdochu celého režimu. Samozrejme, nemálo aspektov socialistického režimu a činov členov komunistickej strany je namieste odsúdiť: prenasledovanie ideových odporcov, plošné vyvlastňovanie, rušenie cirkví. Môžeme ale rovnako jednoducho odmietnuť aj záležitosti, ako urbanizmus päťdesiatych a šesťdesiatych rokov či vytvorenie všeobecného zdravotného systému? A sú zas také, v ktorých sa naša demokratická súčasnosť môže hrdo pomeriavať s tým najhorším zo socializmu: napríklad systémový rasizmus voči menšinovým etnikám, najmä rómskemu. Inými slovami, morálne generalizácie sa robia ľahko pri pohľade z diaľky. Práve preto potrebujeme viac kníh ako táto.
Z binárnosti do binárnosti
Žiada sa poukázať aj na problémy textu. Azda najdôležitejším je zjednodušovanie. Hoci Ghodsee píše, že verí „v snahu o spravodlivé zobrazovanie historických nuáns“, čítanie nezriedka navodzuje pocit, že ženy v Sovietskom zväze boli sebavedomé revolucionárky a političky, zatiaľ čo ich súčasníčky v kapitalistických krajinách balansovali medzi kolapsom z únavy a partnerskou prostitúciou. Paradoxy (ako fakt, že prístup k interrupciám nebol ani na východe samozrejmosťou, že prostitúcia existovala, že ženy rovnako ako na západe neboli vo vedúcich pozíciách) autorka síce neignoruje, ale takmer vždy vyrieši len poznamenaním, že veci jednoducho neboli ružové, dokonca ani v štátoch, ktoré sa aktívne snažili emancipáciu žien podporiť. Pri politickej eseji je, samozrejme, určitá extrapolácia namieste. V určitej chvíli však prestáva stačiť.
Druhým problémom je to, že Ghodsee na úkor bohatstva dát a analýzy reprodukuje zastaraný binárny model studenej vojny, v ktorej stojí na jednej strane USA ako zástupca kapitalizmu a na druhej Sovietsky zväz a východná Európa ako socialistické štáty. Inými slovami, cieľom autorkinej kritiky nie je ani tak kapitalizmus ako taký, ale americký kapitalizmus, ktorý má, samozrejme, mnohé špecifiká – a nie najmenším je kresťanský fundamentalizmus, ktorý, samozrejme, prispieva k (ne)vnímaniu rodovej rovnosti. Čitatelia a čitateľky sa v konečnom dôsledku dozvedia iba veľmi málo o tom, ako neoliberálne politiky utvárajú spoločnosť vo Veľkej Británii, Francúzsku či Nemecku. Rovnako málo sa dozvedia aj o tom, či mal socializmus rovnakú emancipačnú silu v Ázii či Afrike.
Po tretie, autorkine dáta týkajúce sa regresu ženských práv po roku 1989 majú skôr ad hoc charakter. Ghodsee napríklad opakovane odkazuje na vznik „akadémií pre zlatokopky“, v ktorých sa mladé ženy trénujú na to, aby ulovili bohatých a úspešných mužov – jazykom ekonomickej teórie sexuality si tak vlastne cvičia schopnosti na to, aby prístup k vlastnej sexualite odpredali na trhu čo najvýhodnejšie. Je to však skôr anekdota, ktorá sama na podporu autorkinho argumentu nestačí. Zhodnotenie postsocialistického vývoja, ktorý prebiehal v každej z bývalých socialistických krajín inak, si vyžaduje o niečo komplexnejšiu optiku. Navyše, nie všetko je také čiernobiele. Iste, na jednej strane vznikali fenomény ako akadémie zlatokopiek, východná Európa zažila návrat patriarchálnych politík a katolícky fundamentalizmus – zároveň však napríklad vznikli i feministické iniciatívy a občianska spoločnosť v podobe, aká bola pred rokom 1989 takmer nemysliteľná.
Záverom
Kniha Prečo majú ženy v socializme lepší sex nie je rigoróznou vedeckou štúdiou, ale určite sa ju oplatí čítať. V prvom rade preto, že zrozumiteľne objasňuje paradoxy systémovej ekonomickej deregulácie, ktorá môže paradoxne viesť k extenzívnej regulácii sociálnych vzťahov – a to nielen naprieč líniami rodu, na ktoré sa Kristin R. Ghodsee sústredí, ale napríklad aj triedy a etnika. Štát nie je nutné zlo, ale dôležitý aktér, ktorý by mal cieľavedome vytvárať podmienky na emancipáciu marginalizovaných a znevýhodnených skupín. Jedným z príkladov je podpora žien v období socializmu a – podľa Ghodsee predovšetkým – ich podpora v podmienkach škandinávskej sociálnej demokracie.
V druhom rade prináša Ghodsee historický argument, ktorý je rovnako provokatívny pre Američanov aj Východoeurópanov. Spochybňuje totiž predstavu, že obdobie socializmu bolo en bloc negatívnou érou, časom zlyhania, ktorý musel byť ako taký „napravený“ – resp., že sa po ňom musela celá spoločnosť vrátiť do akejsi „prirodzenej fázy“. Ba čo viac, robí to z intelektuálne fundovanej pozície, ktorú nie je možné len tak ľahko odmietnuť ako sentimentálny revizionizmus. Povedal by som, že to nie je vôbec málo.
Kristin R. Ghodsee: Prečo majú ženy v socializme lepší sex. Preložila Zuzana Szabóová. Banská Bystrica: Literárna bašta, 2020.
Autor je sociológ
