2020 08 Alexandra KollontajTematický KapitálAlexandra Kollontaj v boji za novú ženu

Juraj Benko10. augusta 2020483

Na pomníku na Novodievčom cintoríne v Moskve má napísané: Revolucionárka. Tribúnka. Diplomatka. Slová, ktoré hovoria o forme jej života, nič však o obsahu. Do kameňa nie je vytesané to, čo najviac napĺňalo jej život: boj za emancipáciu žien. Išlo o jednu z najvplyvnejších postáv socialistického feminizmu.

 

Narodila sa v roku 1872 v Petrohrade, v rodine pozemkovej aristokracie, ako Alexandra Michajlovna Domontovič. Keď nazrieme do jej spomienok, nájdeme osamelé dieťa, uzavreté do vnútorného sveta a tráviace čas snívaním o odkliatí imaginárnych postáv a záchrane sveta. Táto „emotívna, ba snáď až príliš emotívna žena“, ako ju charakterizoval ešte v zrelom veku jeden z jej priateľov, na prahu dospelosti rodičom oznámila, že sa vydá iba „z veľkej vášne“. Bola presvedčená, že ju cíti k mladému inžinierovi (a bratrancovi) bez majetku a postavenia Vladimírovi Kollontajovi. Stretnutie s ním vnieslo do života mladej aristokratky prvý závan revolučného romantizmu, z ktorého ju nevyliečil ani odvykací pobyt v Paríži.

 

Dosiahla svoje a vydala sa za toho, koho si vybrala. No veľká vášeň netrvalo dlho. Päť rokov po pôrode opustila päťročného syna i manžela. Odišla od súkromného života k politickému – od jedného k všetkým, a na čas aj z Ruska opäť do Európy. Donebavolajúce popretie tradičných sociálnych rolí ženy, ktorého sa dopustila vo svojom osobnom živote, sa stalo náplňou jej verejného pôsobenia. Po osobnej emancipácii sa Kollontaj pustila do boja za oslobodenie všetkých žien. Písal sa rok 1898, mala 26 rokov.

 

Smerom k socialistickému feminizmu

 

Nasledovali dôležité roky vo formovaní Kollontajovej pohľadu na svet. Bolestný odchod od rodiny viedol k štúdiu ekonomiky, politiky a socializmu. Chcela sa stať, ako hovoria jej denníky, „novou ženou“, odmietajúcou buržoáznu morálku a zväzujúce spoločenské konvencie. Netajila svoj sexuálny život, otvorene propagovala nekonvenčný pohľad na rodinu a vzťah muža a ženy. Vydala sa cestou, ktorá sa protivila dobovým patriarchálnym štandardom a vystavila sa morálnemu odsúdeniu. Stala sa kľúčovou postavou v obraze dekadencie sovietskeho režimu.

 

Kollontaj bola dieťaťom svojej krajiny, doby i spoločenskej vrstvy. Zúfalo stagnujúce Rusko na prelome storočí plodilo inteligenciu, ktorá nechcela spoločnosť postupne reformovať, ale budovať od základov na troskách starého sveta. Čisto v politickom zrovnoprávnení mužov a žien, a sprievodnej charite a vzdelávaní nevidela cestu. Prirodzene inklinovala k radikálnym teóriám aj v otázke emancipácie žien. Hľadala novú spoločnosť, postavenú na zásadne odlišných princípoch života.

 

V Európe prechádzala intelektuálnym osvietením. Zoznámila sa s poprednými teoretikmi a teoretičkami marxizmu – Karl Kautsky, Paul Lafargue, Rosa Luxemburg, Georgij Plechanov či Clara Zetkin. V súvislosti so „ženskou otázkou“ na ňu však mali zásadný vplyv diela Friedricha Engelsa a predovšetkým Augusta Bebela, ktoré položili základy socialistického feminizmu.

 

Bebelova práca Žena a socializmus sa pre Alexandru Kollontaj stala centrálnym teoretickým východiskom politickej činnosti. Bebel, v súlade s Engelsom, považoval skutočnú ženskú emancipáciu za neoddeliteľnú od zrušenia iných foriem vykorisťovania. Tvrdil, že volebné právo nič nezmení na sexuálnom otroctve, ktoré zažíva bezpočet žien v manželstve, ani na existencii prostitúcie, ani na ekonomickej závislosti žien na mužoch. O to krajšia bola utópia. Marxisti predpovedali, že plné začlenenie ženy do spoločnosti vráti ženám stratenú pozíciu, vymaní ich z rodinnej izolácie naplnenej starostlivosťou o deti a domácnosť. V socialistickej spoločnosti sa výchova a starostlivosť o deti stanú záležitosťou verejných inštitúcií. Rodina v starom, patriarchálnom ponímaní zanikne. Oslobodenie z jej pút nevyhnutne povedie aj k sexuálnemu oslobodeniu.

 

S liberálnym feminizmom sa vyrovnávala dlhodobo, najhlbšie v práci Sociálne základy ženskej otázky z roku I909. Odmietala vidieť ženy ako jednoliatu sociálnu skupinu. Liberálne feministky považovala za naivné. Mužov považovali za hlavných nepriateľov, pretože si privlastnili privilégiá. Politickú reformu a rovné volebné právo preto považovali za kľúčový cieľ v boji medzi pohlaviami. Očakávali, že prinesie spravodlivé rozdelenie existujúcich práv. No v konečnom dôsledku by podľa Alexandry Kollontaj išlo len o získanie privilégií vo svete dizajnovanom mužmi a hlboko rozdelenom sociálnou nerovnosťou. Vo svete najnižších vrstiev, ktoré boli ako celok vylúčené z podielu na moci, majetku a výsadách, videla problém postavený inak. Robotnícke ženy podľa nej nevnímali mužov ako nepriateľov a utláčateľov, ale spolubojovníkov za lepšiu budúcnosť, pretože boli väzňami tých istých spoločenských vzťahov. Sociálny útlak sa u žien znásoboval podmienkami patriarchálneho sveta. Riešenie videla v tom, čo liberálne feministky podľa nej nevideli alebo nechceli vidieť – v hlbokej transformácii sociálnych a ekonomických vzťahov, ktoré socialisti nazývali revolúcia. Bez nej emancipácia jej rodu nemohla byť nikdy úplná. Verila, že len socializmus dokáže nastoliť podmienky pre zrod bytosti, ktorú sa snažila už dávno nájsť v sebe – „novej ženy“.

 

Na okraji záujmu: ruskí marxisti a „ženská otázka“

 

S teoretickou výbavou, ktorú si Kollontaj sformovala v západnej Európe, sa pokúsila presadiť v socialistickom hnutí v Rusku. Ukázalo sa, že vo vnímaní „ženskej otázky“ išlo o celkom iný svet. To, čo bolo na Západe autentickou súčasťou socialistického programu, sa len ťažko presadzovalo v Rusku. „Skromný záujem“ o oslobodenie žien medzi ruskými sociálnymi demokratmi intenzívne pocítila počas revolúcie v roku 1905. Pokúšala sa presadiť, aby socialisti zriadili vo svojich štruktúrach oddelenie pre prácu medzi ženami a „ženskej otázke“ sa meritórne venovali aj v programe. Napriek tomu, že bola vnímaná ako cenná agitátorská posila, so svojimi návrhmi vo vedení strany nepochodila.

 

Alexandre Kollontaj hádzalo polená pod nohy stranícke vedenie i „radoví súdruhovia“. Ženské požiadavky sa odbíjali argumentom, že pre akúkoľvek emancipáciu je prvoradá revolúcia.

 

Ignorovanie „ženskej otázky“ marxistami si spočiatku odmietala Kollontaj pripustiť. Presvedčenie, že socializmus je jedinou reálnou cestou k emancipácii žien, bolo dôvodom, prečo táto žena z vyššej triedy tak priamočiaro smerovala k socialistickému hnutiu a nakoniec aj k vstupu do ruskej sociálnej demokracie v roku 1908. Spolu s ďalšími predstaviteľkami ženského socialistického hnutia v Rusku, ako Nadežda Krupská, Inessa Armand, Konkordija Samojlova či Vera Sluckaja, sa snažila presvedčiť svojich mužských spolustraníkov, že robotníčky sú eminentne dôležité pre revolúciu, a nie len pasívnym, zaostalým elementom. Po rokoch absorbovania socialistických a humanistických ideálov v Európe ju však konfrontácia s drsnou politickou realitou vo vlasti zabolela. Rozbíjanie stereotypov v ruskom socialistickom hnutí na dlhý čas prerušil exil – krátko po vstupe do strany musela z Ruska utiecť. Až do revolúcie v roku 1917 si budovala žiarivé renomé socialistky a ženskej aktivistky v Európe a zámorí.

 

Po rokoch exilových škriepok sa definitívne rozštiepila aj ruská sociálna demokracia. Kollontaj sa pridala k boľševikom. O obrate k boľševikom rozhodla až prvá svetová vojna a tiež podmanivá osobnosť Vladimíra Iľjiča Lenina. Leninov rozbor príčin vojnového konfliktu a možností, ako sa má k nemu postaviť sociálna demokracia, bol pre ňu kľúčovým momentom. V čase, keď socialistické strany potichu prešli do pasivity alebo otvorene podporovali vojnové úsilie vlastných štátov, boľševici pod Leninovým vedením vyhlásili vojnu vlastným vládam v mene okamžitej socialistickej revolúcie. Netrvalo dlho, a Leninov projekt sa začal ukazovať ako prudko reálny. Februárová revolúcia v roku 1917 poslala samoderžavie na smetisko dejín, nastúpila dočasná, liberálnodemokratická vláda a vo všeobecnom politickom a spoločenskom chaose počas októbrového prevratu uchopili moc boľševici. Pre Alexandru Kollontaj, ktorá sa po deväťročnom exile vrátila do Petrohradu už na jar, prišla skutočná revolúcia až v tejto chvíli.

 

V strane a revolúcii

 

Odštartovala najdôležitejšiu etapu vo svojom boji za emancipáciu žien. Tá trvala niekoľko rokov a bola vyčerpávajúca. V priebehu revolučného roku 1917 našli ženské aktivistky v boľševickej strane už väčšiu podporu. Prekvapivá úloha žien v protestoch, ktoré sprevádzali pád samoderžavia, a ich rastúca váha medzi petrohradskou robotníckou triedou zmenili aj postoje straníckych lídrov, obzvlášť najvyššej autority medzi nimi – Lenina. Išlo najmä o otázku politickej stratégie. Nemal diametrálne iný názor na ženy, než jeho spolupútnici, a svoje mizogýnstvo skrýval len ťažko. No bol si vedomý toho, že pre úspech revolúcie ženskú polovicu populácie potrebuje (podobne ako roľníctvo).

 

Októbrová revolúcia dala vizionárke Alexandre Kollontaj do rúk výkonnú moc. Stala sa ľudovou komisárkou pre štátnu starostlivosť. Ženskej úderke v boľševickej strane, na čele ktorej stála Armand a po jej smrti v roku 1920 Kollontaj, sa podarilo vytvoriť aj ďalší vplyvný a mimoriadne agilný orgán revolúcie, tzv. Ženotdel – Oddelenie pre prácu medzi ženami pri Ústrednom výbore Ruskej komunistickej strany (boľševikov). Po rokoch dezilúzií a ignorancie sa pred nimi otvorila bezprecedentná možnosť aplikovať teóriu Marxa, Engelsa, Bebela, a najmä vlastné vízie do životnej praxe tradičných, patriarchálnych ruských rodín.

 

Už krátko po boľševickom puči vyšlo viacero dekrétov, ktoré mali adresne zaručovať práva žien. Zaviedla sa osemhodinová pracovná doba a zakazovala sa nočná práca žien. Garantovala sa šestnásťmesačná materská dovolenka, stanovilo sa právo vykonávať jednoduchšie práce v období tehotenstva a zakazovalo sa prepustiť tehotnú ženu. Revolučné opatrenia zaručovali rodičovský príspevok, minimálnu mzdu bez ohľadu na pohlavie, rovnú mzdu mužov a žien, občiansky sobáš a aj stanovenie minimálneho veku sobáša.

 

Nové zákonné normy zároveň anulovali postavenie muža ako hlavy rodiny, deklarovali rovnosť medzi oboma manželmi, ako aj medzi deťmi narodenými v manželstve a mimo neho. Postavenie ženy posilnilo aj eliminovanie zásahov cirkvi do manželského a rodinného života. Sovietsky zväz sa stal v roku 1920 prvou krajinou sveta, v ktorej mohli ženy bezplatne, legálne a na požiadanie prerušiť tehotenstvo.

 

Na papieri to vyzeralo ohromujúco, ale presadzovanie revolučných opatrení do každodenného života bolo náročné. Ženotdel sa o to v podmienkach decimujúcej občianskej vojny snažil s neuveriteľnou vervou. Agenda bola rozsiahla: zakladali sa škôlky, jasle, verejné jedálne, práčovne a úradovne práce pre ženy. V miestnych organizáciách, zakladaných po celom revolučnom Rusku (a postupne v ďalších končinách Sovietskeho zväzu), aktivistky vzdelávali jednoduché ženy a oboznamovali ich s novými možnosťami, ktoré režim zaviedol. Bezprostredným výsledkom tohto úsilia malo byť uľahčenie života žien a konečným cieľom reálna emancipácia ženy, t. j. plná participácia v spoločenskom a politickom živote. Práca v ťažkých podmienkach viazla. Ženotdely narážali na nepriateľstvo už medzi samotnými ženami. Obviňovali ich, že ich práca ničí rodiny, pretože dochádza k bezduchému rozdeľovaniu matiek a detí a že bojujú proti cirkvi. Ešte väčšie nepriateľstvo prichádzalo od mužskej časti obyvateľstva.

 

Mimoriadne ambiciózny program deštrukcie tradičných štruktúr partnerského a rodinného života nebol naplniteľný. Skutočnosť, že niekoľko žien sa dostalo do výkonných a zastupiteľských funkcií a vznikol rad verejných inštitúcií, ktoré sa snažili prevziať na svoje bedrá časť neplatenej práce žien, nedokázalo zmeniť myslenie, správanie a zvyky celej spoločnosti. Obzvlášť, ak nové opatrenia sprevádzali v praxi chronické zlyhania a násilie štátnej moci. Napokon, aj podpora zo strany boľševických predstaviteľov vrátane Lenina bola skôr deklaratívna, než hmatateľná. Muži na čele revolúcie aj po získaní absolútnej moci nemali väčší záujem o program, legislatívu či organizačnú činnosť zameranú špeciálne v prospech žien. Nerovnosť zostala v bežnom živote i na pracoviskách dlhodobo prítomná. Hoci sa sovietsky režim ostentatívne hlásil k dôslednej ženskej emancipácii, časom došlo k novému regresu. V praxi sa oslobodenie žien skončilo pri tom, že režim im zobral varechy a dal im do rúk tehly.

 

Opozícia, pád a diplomatický exil

 

Vývoj sovietskeho režimu po občianskej vojne Alexandru Kollontaj znepokojoval. Revolúcia prešla do novej fázy. Hlavným cieľom sa stalo prežitie režimu aj za cenu pragmatických a silne neortodoxných opatrení. Ideologický imperatív ustúpil do úzadia. Kollontaj neskrývala odpor voči Novej ekonomickej politike, ktorá mala trhovými formami oživiť kolabujúce hospodárstvo. Pre ňu to znamenalo regres a oživovanie „sociálnych síl“, ktoré zvrátia sľubne sa rozvíjajúci proces ženskej emancipácie.

 

Ako zástankyňa revolučného fundamentalizmu sa postavila do čela tzv. robotníckej opozície. Kritizovala hierarchizáciu, centralizáciu a byrokratizáciu moci. Argumentovala, že komunizmus sa nedá nadekrétovať a nemôže byť zavedený rozhodnutiami sovietskych funkcionárov. Varovala pred nahradením iniciatívy zdola v novej spoločnosti rozhodovaním zhora. Žiadala participáciu odborov na riadení hospodárstva a dôslednú aplikáciu priamej demokracie pri spravovaní spoločnosti. Pod pojmami ako návrat iniciatívy, demokracie a slobody rozhodovania do rúk ľudu chcela zvrátiť smerovanie Ruskej revolúcie k mocenskému a ekonomickému pragmatizmu. Robotnícka opozícia žiadala okrem iného zrušiť trhové princípy v ekonomike a robotnícku kontrolu „buržoáznych špecialistov“ vo vedeniach podnikov. Opozícia v strane bola porazená v roku 1922 a pre Alexandru Kollontaj skončila búrlivá politická etapa života. Príslušnosť k strane sa ukázala rozhodujúca. „Na duši je mi smutno a ťažko. Niet nič horšie, ako roztržka so stranou. Prečo som prehovorila?“

 

Následne „bola uprataná“ do diplomatických služieb. Enormná jazyková výbava, vzdelanie a spôsoby ju k tomu predurčovali. Najprv ju čakalo Nórsko, istý čas Mexiko a nakoniec Švédsko. Diplomatická etapa v jej živote znamenala definitívne odstavenie od aktívnej politiky v centre sovietskeho štátu a síce „žiarivú“, no predsa len izoláciu. Trvala tridsať rokov. Niesla sa v znamení zmývania opozičného biľagu a poslušnej služby sovietskemu a čoraz viac stalinskému režimu. Naopak, kariéra socialistickej feministky prudko upadala. Proti patriarchálnej legislatíve z roku 1926 a ústave z roku 1936, ktoré zbavili sovietske ženy mnohých výhod dosiahnutých v roku 1917 (vrátane legalizácie interrupcií), nevzniesla žiadne námietky. Neprotestovala, keď jej bývalý manžel, bývalý milenec a mnohí starí priatelia boli popravení v rámci stalinských čistiek. Záujem o „ženskú otázku“ preniesla na medzinárodné pole, no už viac v deklaratívnej rovine a v patričných medziach. Zbierala ocenenia a obdiv, a stávala sa skôr ozdobou v diplomatickom výklade diktátorského režimu.

 

Skutočnosť, že prežila Stalinove čistky, ktoré zomleli aj mnoho dlhoročných diplomatov, predstavuje v dejinách Sovietskeho zväzu jednu zo vzácnych výnimiek. Obzvlášť, ak bola najžiarivejšou hviezdou „robotníckej opozície“ – najvážnejšieho odporu v boľševickej strane. Začiatkom milénia sprístupnené diplomatické denníky ukazujú, že Kollontaj po nástupe Stalina k moci usilovne pracovala na tom, aby sa zabudlo na jej revoltu, dôkladne vyžehlila vzťahy s nebezpečným diktátorom a vrátila sa v jeho očiach do relatívne bezpečnej role bojovníčky za ženské práva. To, čo Stalin robil, z ústrania vo Švédsku podporovala. Zomrela rok pred smrťou generalissima, v roku 1952.

 

Autor pracuje v Oddelení novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje dejinám socialistického a komunistického hnutia, sociálnemu radikalizmu a formovaniu politických identít v medzivojnovom období

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *