Zbúrali by Istropolis v Štokholme?

Andrea Londáková9. februára 202153957

foto: Autorka schém Laura Krišteková, DoCoMoMo Slovakia.

Ikonickej stavbe Bratislavy hrozí zánik. A paradoxne práve v dobe, keď sa svet prebúdza k hodnotám modernej či brutalistickej architektúry. Diela, ktoré sa zdajú byť zhmotnením jedného pevného rozhodnutia ich autorov, nekompromisné a jasné, niekedy až popierajú zákony fyziky. Výnimočné. Asi málokto by ich ohodnotil banálnym slovom pekné, ale väčšina cíti ich jedinečnosť. Niekomu sa páčia, niekomu nie, no urobia na vás dojem, majú svoj charakter.

Tieto stavby zažívajú vo svete revival. Atlas brutalistickej architektúry je na stránke vydavateľstva Phaidon beznádejne vypredaný. Plagáty, pohľadnice, kalendáre, sprievodcovia, šálky, či dokonca vázy v tvare stĺpov nájdeme v gift shope v brutalistickom komplexe Barbican, kde sú, mimochodom, jedny z najdrahších bytov v Londýne. Drsný betón zvláštnych tvarov, ktorý sa na nič nehrá, a v ňom prerastená zelená džungla nám asi sedia k vízii budúcnosti. Ale na Slovensku v tom akosi zaostávame. Zase.

Prečo búrame ikonu?

K nutnosti asanácie budovy Istropolisu vraj vedie neefektivita, nízka flexibilita priestorov, či potreba moderného kongresového centra. Je pochopiteľné, že stavba z osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia nezodpovedá dnešným technickým kritériám. Ale to ani Kulturhuset v Štokholme či Národné divadlo v Londýne, ktoré sú z historického a funkčného hľadiska podobné Istropolisu, obidve zachované a technologicky zrenovované. Štandardom európskych miest sú tiež rôzne divadelné a koncertné sály roztrúsené po meste a nové kongresové centrum za mestom. Nikto tam dnes nečaká, že skupinu mrakodrapov postaví v centre mesta na troskách ikonického architektonického diela, a to ešte aj s chabou výhovorkou novej, väčšej a flexibilnejšej koncertnej sály. A tú sme tu vlastne už aj mali… PKO?

Podobný argument by sa dal použiť na čokoľvek, aj na zbúranie Bratislavského hradu. Tie stredoveké hrubé steny a k tomu malé pokrivené miestnosti, jedna ako druhá, o technickej nedostatočnosti ani nehovoriac. Istropolis, Budova Slovenského rozhlasu, UFO či Bratislavské krematórium, to všetko sú ikonické diela, výnimočné stavby, ktoré tvoria identitu Bratislavy. Robia ju tým, čím je. Práve tieto stavby, vymykajúce sa svojmu okoliu, na nás zapôsobia a my si ich zapamätáme. Orientujeme sa podľa nich v čase aj priestore. Sú to klasické diela povojnovej slovenskej architektúry a ich zachovaním chránime aj kontinuálnosť histórie našej spoločnosti.

Neschopnosť vysporiadať sa so stavbami z tejto doby je symptomatická pre stav našej spoločnosti, ktorá nerozumie svojej histórii a neváži si ju. Zrazu sa vraciame v čase s heslom „Hocičo nové je lepšie ako to staré“, aj keď ani vtedy sa neujalo. Vtedy, keď búrali časť starého mesta pre stavbu Nového mosta a diaľnice. Potom prišlo bezhlavé búranie priemyselných areálov v meste. Z citlivo zakomponovaného dedičstva, ktoré sme si my dali vziať, vyrástli v Hamburgu a Štokholme nové vyhľadávané a lukratívne mestské štvrte, v ktorých je staré v súznení s novým. Mesto sa prerodí, ale pritom si zachová a reflektuje odkaz svojej histórie.

Výnimočnosť nahrádzať priemernosťou

Developerská akciová spoločnosť Immocap sa o otvorenom liste Docomomo International, neziskovej organizácie zaoberajúcej sa výskumom a ochranou modernej architektúry, ktorý vyzdvihuje hodnotu Istropolisu, vyjadrila, že je zavádzajúci. Hodnotu Istropolisu vraj vidia len teoretici architektúry, a laici ju nechápu. Ani tu však neznalosť neospravedlňuje.

Funkčne kultúrna časť Istropolisu predstavuje svojou štruktúrou zrelú, čistú architektúru, s jasnou logikou usporiadania priestoru, bez zbytočností. Neobyčajný priestor foyeru v nás vyvoláva podobnú bázeň, ako ten v novom Národnom divadle. Vysoký strop a veľké presklené plochy orientované na juh v kombinácii so značnou hĺbkou priestoru vytvárajú zvláštny kontrast, prechod od svetla k tme. Ten je zvýraznený prudkým, jasne ohraničeným svetlom zhora, ktoré je pre Istropolis charakteristické. Istropolis je príkladom nadčasovej architektúry. Aj preto sa objavuje na fotografiách súčasných oceňovaných slovenských fotografov a fotografiek, akou je napríklad Evelyn Benčičová. Veľkorysosť tohto priestoru, prácu so svetlom, minimalistické zariadenie a starostlivý výber materiálu si všimol aj Hollywood, kde bratislavskú budovu Istropolisu vybrali do filmu Red Sparrow s oscarovou herečkou Jennifer Lawrence.

Zosobnená priemernosť, ktorá nahradí tento unikát, asi len ťažko bude inšpirovať obdiv – umelcov aj bežných ľudí. Patrí totiž k takým novým stavbám ako stanica Nivy, Central či Eurovea II, ktoré síce možno sú priestorovo efektívne, ale vyzerajú jedna ako druhá – nikoho neurazia, ale ani neohromia. Ak si nedáme pozor, z Bratislavy sa nám môže rýchlo stať mesto tuctových sklenených obchodných centier a kancelárií, uniformných developerských projektov na jedno použitie, ktoré by rovnako dobre mohli stáť kdekoľvek na svete.

Sú mestá, kde sa dnes stavia len pre profit. Kde sa byty v sklenených mrakodrapoch predávajú skôr ako sú hotové a potom zostávajú prázdne, keďže sa stavajú a kupujú len pre investíciu samotnú. Zatiaľ čo doktorky a učitelia, ľudia ktorí v meste žijú a tvoria ho, nemajú kde bývať. Špekulanti skupujú pozemky, zatiaľčo bežní ľudia nemajú kam dať deti do škôlky. Najvyššou hodnotou takýchto kapitalistických miest je profit. Na druhej strane spektra máme mestá, ktoré stavajú budovy pre ľudí. Škandinávia sa hrdí svojimi školami, nemocnicami, nájomnými bytmi a renovovaným kultúrnym dedičstvom. Najvyššou hodnotou týchto sociálnych miest je človek a jeho práva. Bratislava začína byť nebezpečne blízko práve prvej kategórii.

Profit nad verejným záujmom

V reakcii na otvorený list Docomomo International spoločnosť Immocap uvádza ďalšie argumenty v rámci silnej mediálnej kampane za zbúranie tejto stavby. Istropolis prezentujú ako bariéru kultúrnemu rozvoju mesta. Je vraj miestom „nefunkčných a nevyužitých priestorov“ a „Nový projekt má vrátiť život do mŕtvej lokality“. Pochopiteľne, keď sa vlastník o budovu nestará a počas štyridsiatich rokov jej existencie do nej nevloží žiadnu výraznejšiu investíciu na opravu alebo modernizáciu, stane sa o niečo menej vyhľadávanou, to však nie je argumentom na jej zbúranie. Stále tam navyše sídli divadlo Wustenrot, takže de facto využívanou je. Námestie pred Istropolisom naozaj neplní svoju funkciu, ale to je vo všeobecnosti problém povojnovej architektúry a znova to nie je dôvod búranie, keďže návrh námestia v rámci rekonštrukcie by tento problém vyriešil.

Navyše, prístup založený na dvoch alternatívach – Istropolis zbúrať, alebo ponechať – je zjednodušený. Existuje aj kompromis, v rámci ktorého developer môže zachovať oceňovanú časť komplexu a budovať len na skutočne nevyužívaných a zanedbaných častiach pozemku, ako v prípade Cvernovky alebo Sky Parku. Tento vyspelý prístup má však svoje časové a finančné implikácie a pri dnešnom neexistujúcom tlaku verejnosti sa Immocap nemá prečo touto alternatívou zaoberať. Samozrejme, že Pradiareň a Jurkovičova tepláreň sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky, a teda chránené zákonom. Istropolis chránený nie je a developer má pravdu, keď tvrdí, že jeho postup je zákonný. To ale neznamená, že je správny.

Čo sa týka potreby kongresového centra – áno, hlavnému mestu by určite nejaké prospelo, ale prečo práve na Trnavskom mýte, a nie tam, kde je plánované podľa územného plánu mesta? Teda vo veľmi tesnej náväznosti k letisku M.R. Štefánika alebo diaľnici D1, v blízkosti Incheby, ktorá Bratislavu spája s viedenským letiskom a kde je plánovaný priestor pre občiansku vybavenosť celomestského alebo celoštátneho významu? Doprava už teraz zahlcuje centrum mesta a nápor tisícok účastníkov kongresu by mohol byť fatálny. Dobudovanie Incheby má svoje výhody z urbanistického aj prevádzkového hľadiska, kde je takéto funkčné „predĺženie“ logické. Blízkosť Starého mesta a vybudovanie lagúny na brehu Dunaja by Bratislave určite pomohli, aby sa z mesta pri Dunaji konečne stala mestom na Dunaji. Aj Nové Lido má podobné výhody. V každom prípade, v Bratislave nájdeme mnoho oveľa výhodnejších polôh pre kongresové centrum a samotnú prípadnú „potrebu“ podobného priestoru nemôžeme prijať ako argument na zbúranie Istropolisu.

A konečne, priam nehorázny argument „verejného záujmu a kultúrno spoločenskej potreby“. Iróniou je, že v mene verejného záujmu nahradíme Dom odborov, postavený za socializmu pre ľudí, kongresovým centrom jedného z najbohatších Slovákov.

Súťaž developera vyhral projekt, ktorý z pozemku vyťažil maximum – nie však z hľadiska úžitku pre obyvateľstvo, ale z pohľadu výnosnosti, podľa rovnice pozemok x povolená výška. Veľa naznačuje aj odôvodnenie, že developer už na Trnavskom mýte postavil Central a obnovil podchod, takže je to vlastne prirodzený postup. Potom sa však neskrývajme za verejné blaho a kultúrno-spoločenskú potrebu, ale nazvime veci pravými menami – páni si Trnavské mýto kúpili a môžu si s ním robiť, čo chcú. Pritom podľa portálu yimba.sk bývalá vláda prisľúbila prispieť na stavbu šesťdesiatimi miliónmi eur. Kedy naposledy padla taká suma – alebo akákoľvek iná – na verejné stavby ako školy či nemocnice? A keď už štát takto investuje, prečo jednou z jeho podmienok nie je ochrana historicky a architektonicky významných stavieb Slovenska? A navyše, údajne takou sumou prispeje firme spojenej s jedným z najbohatších Slovákov, a to v čase koronakrízy, keď bežní slovenskí podnikatelia dostali jednu z najnižších pomocí v Európe.

Čerešničkou na torte teda je, že zbúranie ikonickej kultúrnej stavby Istropolisu tvoriacej identitu hlavného mesta a jej nahradenie priemerným kongresovým centrom – pozor, žiadnym kultúrnym stánkom – zaplatíme my všetci, daňoví poplatníci a poplatníčky.

Autorka vyštudovala architektúru a urbanizmus na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, Bartlett School of Planning, UCL v Londýne a na Kráľovskom technickom inštitúte v Štokholme. V súčasnosti pôsobí v renomovanom švédskom ateliéri LLP, Larsson Lindstrand Palme Arkitektkontor, ktorý sa špecializuje na navrhovanie verejných stavieb a bol jedným z troch nominovaných na Kasper Salin-priset 2019, švédskeho CE ZA RA.

  • Daniela Zhang Cziráková

    27. januára 2021 v 21:17

    Je naozaj smutné, že história sa opakuje. Koľko bolo protestov v prípade PKO? Nepomohlo to, developer niečo kúpil a chcel zo svojej infvestície vyťažiť maximum. Teraz ide o rovnaký scenár. Medzitým sa potichu na hradnom kopci, už zohavenom budovou parlamentu postavila nová štvrť, ktorá nadväzuje na River park, ďalší smutný príklad, ako môže spočiatku pekný projekt dopadnúť, ak sa prestavuje tak, že jediným kritérikom je výnosnosť.

    Odpovedať

  • Martin

    10. januára 2022 v 21:38

    Autorka predviedla, čo je vrcholné číslo demagógie, nahádzanie rozličných infomácii na jednu kopu a predstieranie kauzality, proste klamanie ostošesť, lebo jej tá zmes nezmyslov pasuje do kontextu. Nemá zmysel vyvracať jednotlivé tvrdenia. Najprv nech si doštuduje, čo je brutalizmus, táto mizerná budova s ním nemá nič spoločné, autorka klame už na začiatku. Tá budova nie je zmotnením autorov, ale strany, ktorá diktovala a fušovala do architektúry, plytvala, pestovala svoju reprezentačnú megalomániu, až vznikla budova ako ukážka toho, ako by sa to nemalo robiť. Autorka typicky len žiada a domáha sa, ale na prevádzku nehospodárnej budovy by neprispela ani cent, jej rozmar má zaplatiť niekto iný. Zaslepená „odborným idiotizmom“ sa snaží podsúvať svoje fantázie. Takže jej možno na jej otázku povedať rovno: takú zlú budovu vy zbúrali aj vo Švédsku, aj keď je skôr vysoko nepravdepodobné, že by tam vôbec niečo také zlé, neekologické a neekonomické vzniklo. A nech si doštuduje aj ďalšie veci: aj Palác Republiky ako podobná zlá stavba zmizla z povrchu zeme a to bola iná liga. Pri tejto provinčnosti mesta, ako aj niektorých postboľševistických nostalgikov, ktorí by len naťahovali ruku a pestovali svoju nostalgiu na cudzí účet, niet sa čo diviť: aká kvalita v provincii, taká nostalgia a preudoargumenty…

    Odpovedať

    • Samo

      11. januára 2022 v 12:48

      Lepsie by som to nenapisal.
      Neviem sa stotoznit s nazorom, ze by mala zotrvat akakolvek pamiatka komunizmu. Ano, je to nasa historia. Bohuzial.
      Co konkretne nam ma pripominat Istropolis?
      Ziadny totalitny rezim nikde na svete nepodporuje slobodneho a kreativneho ducha, ktory je v umeni nepostradatelny…prave naopak.
      Nesmieme zabudnut, ale ja osobne si to nepotrebujem pripominat tymto „skvostom“.

      Odpovedať

    • John Doe

      23. januára 2022 v 3:12

      Platia ta HZDS oligarchovia z IMMOCAP? Ak nie, tak si o nich nieco nastuduj, lebo so svojim amaterskym idiotizmom pochodis max. len v rozvojovych krajinach zakarpatskeho typu. Bez farizejskych bolsevikov, by neexistoval ziadny Immocap a je cisty paradox, ze ho idu burat prave tito sudruhovia. Uz mali davno sediet v base a nie sa hrat na „developerov“. Tito zlodeji sprivatizovali verejny podnik Tatravagonka a teraz vdaka Pelleficovi ziskali statne dotacie na SUKROMNE kongresove centrum. To kde sme?! Aha, v Slovakistane!🦍🐙🤢🤮

      Odpovedať

  • Anna Šikulová

    13. januára 2022 v 15:29

    Nie som odborník, ale aj výškou a účelom zapadá do prostredia. Bol to kultúrny stánok, Ani v minulosti sa nebúrali hrady, keď sa mali použiť ne naiečo iné, je to ahistorický prístup, aj neekologický, koľko odpadu tu zostane. Počula som odborníka kedysi, ktorý bola za, ako hlavnú nevýhodu uvádzal nedostatok parkovacích miest, ale to by sa bolo dalo vyriešiť. Ten zástupca z nejakej medzinárodnej organizácie, ktorý sa k tomu vyjadroval, argumentoval hlúpO: Niečo v tom zmysle, že neverí, že tam postavia niečo krajšie. Škoda, veľká škoda, dveloperi nie sú gazdovia, obyčajný roľník, gazda, by si usadlosť nezbúral, je to nešetrné a neúctivé k práci minulých generácií, aj k životnému prostrediu. Pri malých veciach zdôrazňujeme dlhé používanie, pri veľkých stavbách ničenie.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: