Biblia pre bohatých

Mohli by sme tvrdiť, že nová Autobusová stanica Nivy je spojením všetkých neduhov súčasnej architektúry. Keby to bola architektúra. Nazývať ju tak je podobné ako keby sme opisovali surový zablatený zemiak gastronomickými pojmami – len preto, že je teoreticky požívateľný. Po štyroch rokoch prevádzky už, dúfam, všetci okrem architektov a investora stavby pochopili, že Autobusová stanica Nivy je zbytočne ozrutná, nepotrebná, tuctová a absolútne nepraktická budova. Napriek gigantickým rozmerom však nemá kapacitu zohľadniť verejný záujem a napĺňať potreby, pre ktoré údajne vznikla.

Centrálny dopravný uzol mesta bol zverený developerskej spoločnosti budujúcej v tejto časti Bratislavy biznisovú štvrť. Nie je preto prekvapením, keď sú dopravné služby vo výsledku treťoradou funkciou Autobusovej stanice Nivy – po obchodnom dome a kancelárskych priestoroch. Očividne ju projektovali ľudia, ktorí hromadnou dopravou príliš necestujú, na objednávku iných, ktorí ňou necestujú z princípu. Aktuálne rušenie polovice nástupíšť v snahe uvoľniť priestor supermarketu je len pokračovaním v započatom kurze. Je paradoxné, že v tejto gigantickej stavbe môžete robiť/konzumovať stovky vecí – od dentálnej hygieny až po grilovanie na streche, ale čakať či pohodlne nastúpiť na autobus sa v nej nedá. Podzemné nástupište po zredukovaní pripomína skôr pivničnú kobku. Reklamné panely, ktoré ho dočasne predeľujú, doslova vytláčajú ľudí z priestoru, kde by v každej inej stanici na svete boli lavičky, čakárne či výťahy. Pomyselné peklo začína symbolicky od nástupišťa číslo 13 vyššie, kde sa priestor zúžil ešte viac a vznikla 90 centimetrov široká medzera medzi betónovými nosnými stĺpmi a panelmi. Tento úzky pás ľudia využívajú na obojsmerné prechádzanie z nástupíšť do stanice. Inde sa totiž hýbať nedá. Stoja tam buď autobusy alebo rady čakajúcich. Je trochu zvláštne zažiť pocit klaustrofóbie v stavbe, ktorá sa honosí tým, že je najväčším centrom na Slovensku.

Ako človeku bez auta odkázaného na verejnú dopravu sa mi dočasná stanica zdala príjemnejšia a úplne postačujúca. Nikdy som sa tam netlačil, bolo tam čisto a dalo sa tam aj posedieť a občerstviť. Celá budova tvorila asi jednu dvadsatinu nového objektu, bola prehľadná, presvetlená, čistá, vznikla v krátkom čase a jej výstavba nikoho neobťažovala. Tento názor mi zatiaľ potvrdil každý, s kým som sa o tom rozprával. Čo sú teda reálne potreby, ktoré malo „multifunkčné centrum Nivy“ naplniť?

Verejnosť na strechu a pod zem, zvyšok kapitálu

Základná funkcia stanice je pomôcť zabezpečiť komfortný presun ľudí na rozmanité miesta mimo stanice. Marketingová logika naopak velí koncentrovať ľudí v nákupnom centre a nechať ich tam blúdiť čo najdlhšie. Ideálny dopravný uzol je taký, kde sa ľudia dlho nezdržia. Stanice preto vyzerajú ako zastrešené križovatky a organizujete ich viac-menej príbuzným spôsobom, aby sa v nich jednoducho, prehľadne a bezpečne presúvalo množstvo vozidiel a ľudí. Prirodzene sa takáto stavba bude rozvíjať horizontálne a nemôže mať podobu mrakodrapu. Bude mať nástupištia logicky umiestené čo najbližšie k hlavnému vchodu, hneď za vestibulom. Poprieť túto archetypálnu formu je asi také avantgardné gesto ako lyžička s dierkou či nerozbitná žiarovka potiahnutá baraňou kožou zo scénky Lasicu a Satinského: „Je naozaj vzrušujúce uvedomiť si, že človek, obyvateľ tejto planéty, má také bohatstvo fantázie, že dokáže vymyslieť niečo také, čo vlastne nemá žiaden účel. Áno, ako vidno, naši predkovia toľko fantázie mali a je teraz na nás, inžinieroch, aby sme v tejto tradícii pokračovali.“ Prekvapuje ma, že developer neumiestnil autobusovú stanicu na strechu Nivy Tower.

Po vstupe do budovy sa nevyhnutne stratíte. Najmä ak ste tu prvýkrát, tak ako väčšina zahraničných či mimomestských cestujúcich. Čaká vás zhluk obchodov, schodísk a etáží. Nástupištia sú v nedohľadne a na inom poschodí. Informačný systém celkom zaniká v reklamách na desiatky prevádzok a atrakcií. Rovnako nie je jasné, ktorý vjazd máte použiť, keď niekoho veziete na autobus, zato markantne je vyznačený príjazd vedúci k okienku McDonald-u. Ideálom investora zrejme bolo, aby sa každý, kto na Nivy príde, okamžite stratil v bludisku obchodov a dožil medzi kulisami výkladov zvyšok života. Postupne si tam nájde ubytovanie a zamestnanie v kancelárskom mrakodrape či obchode. Časom prestane cítiť potrebu po vonkajšom svete a rozdeľuje svoj čas medzi prácu v korporáte a nakupovanie.

Čo by nastalo, keby sme postupovali rovnako pri všetkých verejných a reprezentačných budovách? Predstavte si sanitku vezúcu napríklad postreleného premiéra, ako krúži medzi obchodíkmi farmaceutických korporácií, kým objaví centrálny príjem alebo poslanca KDH ponáhľajúceho sa na hlasovanie o zmene ústavy, ktorý by musel najskôr blúdiť medzi sexshopmi rozmiestnenými v budove Národnej rady. Alebo si nepredstavujte nič a vyberte sa cez nákupné centrum na predstavenie do národného divadla. Po verejnej kritike sa možno zlepší orientácia cestujúcich v budove AS Nivy a prerobí sa dôkladne zamaskovaný informačný systém. To sú však len kozmetické úpravy, ktoré nemôžu pretvoriť od základu zlý projekt. Nie, cestujúci nechcú čakať na autobus v obrovskej podzemnej garáži, v smrade výfukových plynov. A mať vchod na opačnej strane kilometrovej budovy tiež nepoteší – špeciálne, keď sa ponáhľate na autobus. Namiesto toho by sa chceli pohodlne dopraviť do blízkosti nástupišťa napríklad električkou, čo súčasná stanica neumožňuje.

Developer a architekti sa radi oháňajú medzinárodnými trendmi a príkladmi multifunkčných staníc zo zahraničia. Negatívne príklady však príliš nespomínajú. Najznámejším je stanica v Tel Avive, o ktorej český dokumentarista Tomáš Elšík natočil úspešný film Central Bus Station. Obriu architektonickú štruktúru v ňom predstavuje ako mocenský nástroj na zmätenie ľudí a ich manipuláciu; ako metaforu celej izraelskej spoločnosti s jej všadeprítomnou hierarchiou, násilím a kontrolou. Poloopustená stanica – v čase svojho vzniku najväčšia na svete – dnes slúži ako skrýša pre netopiere, ale aj pre marginalizované komunity či tajné vojenské pracoviská.

V nezmyselne veľkých a disfunkčných priestoroch sa dokonca konajú zážitkové komentované prehliadky. Sprievodca Yonatan začína výklad nasledujúcimi slovami: „OK, sme na hlavnej autobusovej stanici, ale myslím si, že počas prehliadky neuvidíte jediný autobus. (…) Stanica slúži na to, aby pritiahla ľudí dovnútra. Akonáhle vojdú, sú úplne stratení. Ľudom sa to nepáčilo, a tak sa rozhodli sem nechodiť, pokiaľ majú na výber. Je to bordel, ale tak to postavili naschvál. (…) Je to vizuálny chaos, ktorý vás má kompletne zmiasť.“ Možno sa jedného dňa rozbehnú dobrodružné prechádzky so Stalkerom aj po schátranom labyrinte na Nivách.

Strata miesta

Zatiaľ čo iné veľké projekty bývajú kritizované za necitlivý prístup k okolitému prostrediu a zjavný nesúlad s priľahlou zástavbou, AS Nivy je v tomto smere pozitívnou výnimkou. Celkom organicky sa napojila na urbanistický celok novej štvrte, ktorej podstatou je chaos a nesúlad. Po zbúraní industriálneho dedičstva Bratislavy vzniklo miesto, kde mali architekti a urbanisti možnosť ukázať, čo dokážu, a to prakticky bez obmedzení. Dnes sme tu mohli mať nové centrum mesta. Namiesto toho vyrástol medzi Dunajom a autobusovou stanicou gigantický architektonický „patchwork“, kde si každý nájde to svoje, respektíve pri bližšom pohľade nikto nič.

Príčinou aktuálneho urbanistického rozvratu Bratislavy je privatizácia verejného priestoru, vplyv neregulovaného trhu s nehnuteľnosťami na výstavbu, ale aj fenomén opisovaný v teórii architektúry ako strata miesta. Christian Norberg-Schulz definoval stratu miesta vo svojej kultovej knihe Genius loci nasledovne: „Chýba nám sídlo ako miesto v prírode, chýbajú nám mestské ohniská ako miesta spoločenského života, chýbajú nám budovy ako zmysluplné súčasti miesta, kde človek môže prežívať svoju individualitu a zároveň spolunáležitosť s druhými. Vytratil sa vzťah k zemi a k nebu. Väčšina moderných stavieb existuje v akomsi ‚nikde‘; nemajú vzťah ku krajine ani ku koherentnému mestskému centru, ale žijú si svoj abstraktný život v akomsi matematicko-technologickom priestore, v ktorom sa len ťažko rozlišuje medzi hore a dole.“

Konkrétne miesto je spleť vzťahov, nie bod na súradnici. Utvárajú ho topografia, lokálna história, atmosféra, svetelnosť, kolektívna pamäť a celá sieť ďalších elementov a faktorov. Ak ho vnímame, posudzujeme a obchodujeme len ako abstraktnú jednotku, spôsobíme jeho reálnu premenu na anonymný, homogénny priestor, ľahko deliteľný na unifikované a hlavne obchodovateľné parcely. Orientácia na profit a využiteľnosť parcely prakticky zamedzuje akémukoľvek rozsiahlejšiemu urbanistickému plánovaniu aj alternatívnym riešeniam. Cieľom je maximalizovať zastavanú plochu, nie podporiť charakter miesta. Výsledná architektúra pôsobí ľubovoľne – akoby mohla stáť kdekoľvek inde, a zároveň predimenzovane. Z toho pramení často zdieľaný pocit, že nie sme nikdy v mestotvornom priestore, ale neustále na periférii, v prostredí skladov, hál, čerpacích staníc, kancelárií a obrovských logistických centier. Navyše na permanentnom stavenisku.

Aj bez toho, aby sme prepadli environmentálnemu determinizmu, môžeme povedať, že človek ponorený do chaotického a hnusného prostredia, ktoré stratilo mierku, haptickosť, prirodzené svetlo aj akékoľvek usporiadanie, nebude práve empatickým, zdravým, starostlivým a duševne vyrovnaným jedincom. Čo mu zostáva? Stále môže byť biznismenom. „Nové Nivy sú veľkou architektonickou výzvou, no zároveň obrovskou príležitosťou vybudovať v Bratislave modernú a fungujúcu biznisovú štvrť.“ Developerské projekty v Bratislave sa so stratou miesta vyrovnávajú svojsky. Obyčajne ju kompenzujú pridaním vymazaného miesta do názvu nového projektu: Aupark, Zuckermandel, Vydrica, Nové Lido a tak ďalej. Preto som presvedčený, že Autobusová stanica Nivy si ponechá svoj názov aj po tom, čo zatvorí posledné nástupište.

„Chceli sme vytvoriť kvalitný rôznorodý verejný priestor v budove i mimo nej – akoby mesto v meste. Vytvorili sme nekonfliktné a bezbariérové prostredie, v ktorom dominuje kompaktnosť hmoty spolu s najvyššou budovou na Slovensku, transparentnosť z pohľadu prístupov zo všetkých strán.“ Nechcem posudzovať, čo architekti „chceli“. Každopádne len ťažko by človek pregnantnejšie vyjadril opak toho, čo sa nakoniec postavilo. Zoberme však vážne ich koncept mesta v meste. Niečím takým bola aj gotická katedrála, posvätné mesto vpísané do toho svetského – sprítomnenie nebeského Jeruzalema. Syntetizovala celú stredovekú metafyziku a estetiku. Autobusová stanica Nivy je takisto určitým nebeským Jeruzalemom pre neoliberálnych kazateľov súčasnosti. Avšak zatiaľ čo katedrála bola obrazovou Bibliou pre chudobných a negramotných (Biblia pauperum), AS Nivy by sa dala nazvať Bibliou pre bohatých (Biblia divitum). Symbolizuje ich hierarchiu hodnôt – dominanciu výmennej hodnoty nad úžitkovou, profitu nad verejným záujmom. Artikuluje základné poučenie z kapitalizmu: napriek pôžitkárskej fasáde sa v nej nič nedeje primárne kvôli ľudským potrebám.

Ako hlavná autobusová stanica je táto budova prakticky nepoužiteľná. Ako obchodné centrum je zbytočná, keďže deväťsto metrov od nej stojí Eurovea. Je možné ju zbúrať za cenu ďalších emisií a obrovského plytvania alebo jej vymyslieť iný účel. Na sociálne byty by sa pretvárala len veľmi ťažko. Architektonickú hodnotu má síce nulovú, ale zato dokonale reprezentuje konkrétnu ideológiu. Navrhujem ju preto vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku a založiť v nej prvé slovenské múzeum kapitalizmu.

Autor je predsedom mimoparlamentnej hlboko ekologickej strany Regresívne Slovensko – menej ľuďom a iniciátorom projektu SNMK – Slovenského národného múzea kapitalizmu. Za svoju prácu nikdy nezískal žiadne ocenenia.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.