Za mamičku, za otecka: Ako politika vplýva na nezdravý vzťah k jedlu

V poslednom čase sa mi vracajú staré spomienky, ktoré som si uložila do hlbín pamäti. Objavujú sa v tých najvšednejších veciach: keď si prechádzam šatník a obliekam si nohavice z minulej sezóny, keď si v obchode skúšam šaty, ktoré sa mi veľmi páčia, keď cvičím alebo si objednávam jedlo. Tieto spomienky sa v poslednom čase vyskytujú čoraz častejšie, zneisťujú ma a nútia ma ponárať sa hlbšie do skúmania nezdravého vzťahu s jedlom, ale aj do rozmýšľania nad jeho politickými súvislosťami. 

Heroin chic opäť v móde

Veľmi dobre si pamätám chvíľu, keď moja spolužiačka priniesla do školy prvýkrát vtedy veľmi známe antidepresívum len na predpis. Malé žlté tabletky sľubovali, že nám znížia chuť do jedla. Nosila ich v malej okrúhlej škatuľke od cukríkov, aby ich jej mama nenašla. Vtedy sme mali 14 rokov. V tom čase sa znovu objavil trend heroin chic. Z obrazoviek našich telefónov a počítačov na nás pozerala unavená, ale krásna Kate Moss; dievčatá s kruhmi pod očami, štíhle až na kosť, s prepadnutými lícami a cigaretami sa nám zdali byť božskými. Sťahovali sme si ich fotografie a posielali si ich. Navzájom sme si vymieňali články o rôznych diétach a bylinkách, ktoré zmierňujú hlad a vyvolávajú zvracanie. Viedli sme si denníky, do ktorých sme si zapisovali, koľko času sme strávili bez jedla. Skúšali sme fajčiť cigarety, pretože tie zaháňali hlad. Boli nás stovky: v škole, v susedných mestách, na internete. Každý deň som sa vážila. V pätnástich som spanikárila vždy, keď som vážila viac ako 40 kilogramov. A nútila som sa nejesť celý deň, až kým som po štvorke nevidela absolútnu nulu. 

Nikto z mojej rodiny tomu nevenoval veľkú pozornosť. Od detstva som chodila na tanečné krúžky a gymnastiku a vždy som bola štíhla. Všetci okolo mňa si zvykli na to, že som chudšia. A mne sa zdalo, že ak by som pribrala, sklamala by som ich. Najmä moju učiteľku gymnastiky, ktorá zakaždým udierala dievčatá po bruchu, ak čo len trochu vyčnievalo. Byť štíhly, znamenalo byť krásny. Mať vystúpené lícne kosti a kľúčne kosti, znamenalo byť úspešnou. A najväčším úspechom v štrnástich bolo, keď si mohla chytiť svoje stehno do kruhu spojeného prostredníka a palca. 

Skrývali sme sa za svoju váhu ako za štít – pred osamelosťou a nepochopením, niekto pred rodičovským násilím, niekto pred problémami v škole, pred prvou láskou. Keď sme si uvedomili, že život sa dá ťažko ovládať, začali sme ovládať aspoň vlastnú váhu radikálnym spôsobom odmietania jedla. Na druhej strane, keď sme nevedeli, kam sa schovať pred nespravodlivosťou a krutosťou, utiekali sme sa k opačnému extrému – púšťali sme sa do prejedania sladkosťami, ktoré sme si skrývali pod vankúše, aby ich nikto nenašiel.

Stále celkom nechápem, ako som sa z toho dostala bez vážnych následkov. Videla som, ako sa moji blízki sebapoškodzovali, ako padali od únavy z hladu, ako im vypadávali vlasy a lúpali sa nechty. Mnohí z nás sa z tohto obdobia nedokázali vyliečiť. Medzi všetkými mojimi blízkymi priateľkami nemám ani jedinú, ktorá by niekedy nemala toxický vzťah k jedlu.

Aj po terapiách sa mi niekedy hlavou mihne myšlienka: možno by si dnes mala vynechať obed? Stále raz za čas pocítim chvenie viny, keď jem vysokokalorické, nezdravé jedlá alebo sladkosti, aj keď viem, že to nie je koniec sveta. 

Hľadám odpoveď na otázku, prečo to tak je – prečo také veľké množstvo dievčat malo a stále má podobné skúsenosti? Bezpochyby ide o celosvetový fenomén umocnený sociálnymi sieťami, ktoré ponúkajú zázračný a nebezpečný Ozempic ako jednoduché riešenie na chudnutie a prispievajú k dysmorfofóbii, nezdravému vnímaniu svojho vzhľadu. Ale v mojom regióne je jedno z možných vysvetlení politické. Patrím do azda prvej generácie narodenej do nezávislej Ukrajiny, ktorá žila v relatívnom blahobyte. Museli sme sa však vysporiadať s nespracovaným dedičstvom našich predkov najlepšie, ako sme vtedy vedeli.

Melancholické jedlá

Územie mojej krajiny je poznačené traumou Holodomoru – umelo vyvolaným hladomorom spôsobeným Stalinovým režimom, ktorý viedol k smrti miliónov ľudí na Ukrajine a desiatky krajín vrátane Slovenska ho dnes považujú za genocídu. Moja prababička ma vždy nútila dojesť všetko, čo bolo na tanieri. Vravela mi, že to nemôžem nechať na neskôr – čo ak sa to pokazí? Vyhodiť nedojedené jedlo bolo tým najväčším hriechom na svete, aj keď niečo prihorelo, bolo skvasené alebo trochu pokryté plesňou. Ak sa dala pleseň a hniloba odrezať, potom sa zvyšok mohol zjesť. Moja stará mama zo strednej Ukrajiny mala v chladničke samostatnú poličku, kam dávala potraviny, na ktoré bola zvyknutá počas sovietskej éry: varenú klobásu, párky a mastnú majonézu. Na raňajky vždy jedla polievku, ktorú som z duše nenávidela: veľa vody, zemiakov, pohánky, vyprážanej mrkvy. Všetko, čo varila, malo vysoký obsah tuku. Jedlo pre ňu znamenalo len čo najrýchlejšie sa nasýtiť na čo najdlhšiu dobu. A všetky jedlá chutili veľmi podobne.

Moja generácia nezažila nedostatok jedla v supermarketoch ako generácie predtým. Naši rodičia však áno. Preto sme vyrastali na príbehoch o tom, ako si ľudia v období vysokej inflácie po získaní nezávislosti Ukrajiny vymieňali hovädzie a bravčové kosti, pretože z nich mohli uvariť jednoduchý vývar, ako robotníci kradli jedlo v práci, ako získavali jedlo v nekonečných radoch, úplatkami a výmenou. Neboli peniaze, nebolo jedlo. Až neskôr sa generácia našich rodičov postupne naučila užívať si chuť jedla. Pretože pôžitok z chuti prichádza až potom, keď sa vám podarí vyliečiť strach z hladu a nedostatku jedla. Olena Stiažkina, ukrajinská kultúrna kritička a výskumníčka sovietskeho stravovania, píše, že Ukrajinci a Ukrajinky narodené v 70. a 80. rokoch často nemajú obľúbené jedlo, ale len melancholické jedlá, ktoré ich vracajú do detstva, napríklad sovietsku zmrzlinu alebo chlieb s maslom a cukrom. Moji rodičia a ich generácia sa museli vymaniť zo začarovaného kruhu sovietskeho represívneho gastronomického systému, kde chuť znamenala slobodu a sloboda bola zakázaná. Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny museli sami objavovať chuť, objavovať nové a prekvapivé potraviny, učiť sa ich variť a kombinovať. 

Moja generácia vyrastala s prababičkami, ktoré nás ovplyvňovali zvyklosťami spôsobenými Holodomorom, so starými rodičmi, ktorí nám odovzdávali traumu z prejedania sa na sviatky, jedla bez chuti, neustáleho nedostatku, s rodičmi, ktorí často nevedeli, aké zdravé návyky nás majú naučiť. Jednu lyžičku za mamičku, jednu lyžičku za otecka. Pred rodičmi sme skrývali čokoládu, pretože bola zakázaná a jej konzumácia bola prísne kontrolovaná. Vylievali sme polievku bez chuti, ktorú sme nechceli dojesť, keď sa nikto nepozeral. V čase stresu a neistoty sme sa utiekali k jedlu, cítili sme sa za to vinní, pocit bezpečia sme nahrádzali pocitom sýtosti a odmeňovali sme sa prejedaním alebo podvýživou. 

Ak sa cítite podobne alebo ste sa tak niekedy cítili, nie ste sami. Pochopenie, že poruchy príjmu potravy často nie sú vôbec o jedle, prichádza pomaly, nájsť cestu z tohto kruhu a mať sa rád, nie je jednoduché. Dokonca aj po terapiách a liečbe sa toxické vzorce môžu vrátiť do nášho života a pripomínať sa nám. Možno pochopenie toho, že jedlo je určitým druhom potláčania a moci, nám poskytuje prvý krok k tomu, aby sme sa pohli vpred a zabezpečili svet, v ktorom toxické vzťahy s jedlom prestanú byť deštruktívnym fenoménom.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.