2018 11 GeopoetikaReligionistický KapitálZa jednotu s prírodou, za ekologickú vieru

Michal Puchovský8. novembra 2018109

Vzťah nových náboženských hnutí 20. a 21. storočia a ekológie (nielen na území Slovenska)

Kritika znečisťovania životného prostredia či dlhodobo neudržateľného prístupu mocenských elít k Zemi sa prvýkrát objavili v programoch a požiadavkách kontrakultúrneho hnutia šesťdesiatych rokov v Amerike. Ekologické témy postupne prenikli do politiky, vedy, masmédií či populárnej kultúry a nakoniec našli uplatnenie aj v niektorých nových náboženských hnutiach od druhej polovice 20. storočia.

Prítomnosť ekologických tém vo verejnom diskurze súvisí podľa českého sociológa Dušana Lužného aj s pocitom straty jednoty so sebou, komunitou či so spoločnosťou v modernej dobe, ktorej „liečenie“ patrí medzi dôležité témy nových náboženských hnutí. Ako došlo k odtrhnutiu človeka od jednoty v modernej dobe? Prví kritici z radov kontrakultúrneho hnutia za to vinia celospoločenskú podporu konzumu, masovú produkciu tovarov a služieb, informačnú infláciu či zvýšený dôraz na postavenie jedinca v hierarchii spoločnosti oproti celkom ako rodina či národ. Kontrakultúra odmietla vtedajšie smery spoločnosti so všetkými studenými vojnami či inváziou do Vietnamu a ponúkla alternatívy voči neoliberálnemu kapitalizmu. Jednou z dôležitých tém hnutia sa stalo práve obnovenie stratenej jednoty človeka so samým sebou, spoločnosťou a prírodou, čo v prípade nových náboženských hnutí, ktoré vznikli v šesťdesiatych rokoch, viedlo napríklad k inšpirácii východnými náboženskými tradíciami a filozofiou, na ktoré sa pozerali idealisticky a považovali ich za „celistvejšie“ alternatívy.

„Zelenosť“ nových náboženských hnutí

Vhodným a zároveň zrozumiteľným príkladom prieniku ekologického myslenia do náboženstva v 20. storočí môže byť pre našinca hnutie Hare Krišna, celým menom Medzinárodná spoločnosť pre vedomie Krišnu (ISKCON). Mnohí z nás jedli v ich vývarovniach, ktoré ponúkajú relatívne lacné a chutné vegetariánske jedlo. Krišnácky vedomý ekologický postoj sa odráža v ich prístupe k telu, konkrétne v stravovaní. Podľa učenia hnutia Hare Krišna vegetariánstvo súvisí s vedomým odmietnutím konzumného charakteru modernej spoločnosti (symbolizovanej  napríklad fastfoodmi) a s odmietnutím masovej živočíšnej produkcie, ktorá drancuje životné prostredie. Ak by ľudstvo prešlo na bezmäsitú stravu, dopad potravinovej produkcie na planétu by bol podľa nich výrazne nižší. V ich argumentácii by rastlinná produkcia bola schopná zasýtiť viac hladných ľudí a viedla by po zrušení chovu zvierat kvôli mäsu aj k zníženiu svetovej chudoby. Okrem týchto sekulárnych ekonomicko-sociálnych argumentov súvisí vegetariánstvo „Krišnákov“ aj s takzvaným karmanovým zákonom, ktorý sa objavuje v hinduizmoch a budhizmoch. Jeho porušenie v podobe zabitia živých tvorov vedie k hromadeniu zlých činov, ktorých negatívne efekty sa prejavujú spätne v živote človeka. V prípade modernej spoločnosti sa karmanový zákon manifestuje v podobe globálnej ekologickej krízy – ľudia si ju privodili okrem ďalších faktorov aj svojím neekologickým „mäsožravým“ správaním.

 

Od človeka k životu

Ľudia, ktorí formovali myšlienkové jadro takzvanej hlbinnej ekológie, ako napríklad Gary Snyder so svojím beatnickým zenom alebo nórsky filozof Arne Naess, sa dištancovali od New Age hnutí kvôli ich úzkej nadväznosti na človeka a jeho potreby v modernej spoločnosti. Hlbinná ekológia ponúka alternatívu k antropocentrickému chápaniu ľudskej civilizácie a jej krízy. Poukazuje na previazanosť všetkého živého a na vzájomnú symbiózu života na Zemi. Právo na existenciu sa nemá nevzťahovať len na ľudí, ale aj všetkých živých tvorov a jeho rešpektovanie vedie k rozvoju trvalo udržateľnej spoločnosti. Práve tento obrat od človeka k životu tvorí základný bod pnutia medzi New Age a hlbinnými ekológmi. New Age podľa britského religionistu Paula Heelasa charakterizuje v časoch krízy modernej spoločnosti zvýšený dôraz na naplnenie vnútorných potrieb človeka, na rozvoj jeho skrytých talentov či oslobodenie jeho mysle od tráum, ktoré blokujú jeho život. New Age je istým spôsobom „posadnuté“ psychickým a fyzickým zdravím jedinca a v konečnom dôsledku pomáha produkovať šťastných a produktívnych ľudí v rámci neoliberálnej spoločnosti. Hlbinná ekológia má bližšie skôr ku konrétnym  New Age mysliteľom, ako napríklad k Fritjofovi Caprovi či Stanislavovi Grofovi, ktorých zvyknú označovať za „nových paradigmatikov“. Títo autori premýšľajú o novej spoločenskej paradigme – novom koncepte vedy, ktorý by vyviedol svet z rázcestia a priniesol by celostnejšie vnímanie sveta a následné ukončenie jeho krízy.

Slovensko a prieniky ekologických tém do náboženstva

Okrem hnutia Hare Krišna sa ekologickými témami najviac na Slovensku zaoberajú skupiny pôvodne mestských ľudí s vyšším vzdelaním z dobrého rodinného prostredia, ktorých spája kritika moderného spôsobu života, konzumnej spoločnosti, krízy medziľudských vzťahov a neschopnosti štátu sa efektívne starať o svojich občanov. Na tieto výhrady sa v mnohých prípadoch napája kritika nedostatočnej ochrany životného prostredia, rezignácia štátu na podporu slovenského poľnohospodárstva či odmietanie „umelých“ výrobkov z ropy ako jedného z prejavov globálnej hegemónie ropných veľmocí.

Na Slovensku sme sa stali od druhej polovice deväťdesiatych rokoch svedkami novej malej vlny osídľovania slovenských lazov a kopaníc, kam ľudia doslova utiekli z miest znova objaviť jednotu človeka s prírodou. Odľahlé kúty Slovenska sa stali miestami, kde ľudia začali žiť život v ekologickom duchu s minimom technologických výdobytkov, a vzorom pre život im boli poslední pôvodní obyvatelia samôt. K sociálno-ekonomickej a ekologickej kritike sa často pripájala aj nespokojnosť s dominantným postavením kresťanstva na Slovensku alebo túžba nájsť vlastnú vieru bez tlaku. Tak vzniklo na samotách ideálne podhubie pre rozvoj moderného pohanského hnutia. Pohanstvo charakterizuje návrat k viere a životnému štýlu našich predkresťanských predkov, ktorí sa vnímajú ako ekologickejší a viac v jednote s prírodou, rodom a rodinou. V prípadoch známych slovenských moderných pohanov Mira „Žiarislava“ Švického či Oľgy „Weleslawy“ Dubovskej odchod na samotu znamenal definitívne prijatie pohanskej identity, pretože ťažko môže človek kázať o harmonickom a ekologickom živote v súlade s prírodou a pôsobiť pritom autenticky, ak býva v sedemposchodovom paneláku v Trnave. Weleslawa aj Žiarislav po prvých rokoch spoznávania náročnosti života na odľahlej samote svoje prírodné domovy čiastočne transformovali na duchovné centrá, v ktorých ponúkajú záujemcom o ekologickejší a duchovnejší spôsob života možnosť s nimi krátkodobo bývať počas letných táborov alebo v pracovných brigádach. Tak si v priebehu posledných pätnástich rokov mohlo mnoho Slovákov, ale aj Čechov „ohmatať“ život mimo mesta a časť z nich to reálne inšpirovalo k presídleniu sa na lazy.

Nie každý podobne kriticky zmýšľajúci človek skončí ako moderný pohan. Najväčšia slovenská ekologická osada Zaježová s cca 100 stálymi obyvateľmi je konfesionálne nevyhranená. Jadro pôvodných osadníkov tvorili radikálne ekologicky zmýšľajúci mestskí intelektuáli. Dnes je Zaježová skôr príkladom známej ekologickej dediny, v ktorej si Slováci, ale aj cudzinci skúšajú život mimo mesta v rámci procesu hľadania samého seba. Pôvodný pokus o slovenskú ekologickú utópiu narazil na praktické limity úrodnosti pôdy v lokalite či na nesúdržnosť samotnej komunity novolazníkov. Na druhej strane sa ujala malotriedka, vzdelávacie centrum organizujúce koncerty či kurzy alebo projekt potravinovej banky, v ktorej si ľudia môžu dokúpiť chýbajúce potraviny, ktoré nie sú schopní na Zaježovej dopestovať či kúpiť z „dvora“ od susedov. Množstvo ľudí tam stále žije svoj ekologický sen a vychovávajú tam svoje deti v hodnotových podmienkach, ktoré sú rozdielne od väčšinovej spoločnosti. Odchod na samotu do lesa preto nie je vždy nutne nábožensky motivovaný, ale súvisí skôr s príklonom k ekologickému mysleniu alebo so sociálnou kritikou modernej spoločnosti. Rovnako sú ekologicky zameraní aj slovenskí euroindiáni, ktorí svoj najväčší rozmach zažili v 90. rokoch. Drobné skupinky slovenských fanúšikov indiánskeho štýlu života a filozofie hlavne v letných mesiacoch odchádzajú z miest kočovať po Slovensku a žijú niekoľko týždňov v prírode.

Zaujímavou otázkou sa v prípade Slovenska stáva budúcnosť tohto geocentrického hnutia v jeho sekulárnych aj nesekulárnych podobách. Prvá generácia novolazníkov zvykne časom zľavovať zo svojich radikálnych ekologických predstáv a spolu s prvými deťmi do rodín pribúdajú autá, mobily, internet či chladničky. Bývanie na samote sa tak stáva druhom „ekologického luxusu“ a pôvodná skromnosť života v drevenici sa stráca pod ťarchou bežného rodinného života. Kým ale nedôjde k hlbšiemu prieniku geocentrického myslenia do celospoločenského diskurzu, tak sa s vysokou pravdepodobnosťou stále nájdu ľudia, ktorí budú odchádzať do slovenských hôr hľadať samých seba.   

 

Autor je doktorandom religionistiky v MU v Brne

Použité zdroje:

Priečko, M. (2010). Budovanie alternatívnej komunity v prostredí slovenských lazov – utópia alebo realita? (alebo o pozadí vnútorných štrukturálnych konfliktov). In: D. Deák (Ed.), Alternatíva, životný štýl, identita?: Niekoľko pohľadov na súčasnú slovenskú spoločnosť (s. 22-47). Čadca: Magma.

Lužný, D. (2004). Hledání ztracené jednoty. Průnik nových náboženství a ekologie. Brno: Masarykova univerzita.[/membership]

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *