Ľudia vo vojne, na ktorých sa zabudlo: príbehy vysídlených Rómiek v Ukrajine

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

Zhruba štvrtina rómskej populácie v Ukrajine  – približne 100-tisíc mužov, žien a detí – bola od začiatku ruskej invázie vysídlená. Zatiaľ čo sa európske a medzinárodné organizácie zjednotili v pomoci ukrajinským utečencom, útek Rómov do štátov Európskej únie bol spojený s morálnou panikou. Diskriminácia či absencia dokumentov im sťažovali nielen prechod cez hranice, ale aj prístup k dôležitej ochrane a následnej integrácii.

Podobný príbeh sa pritom odohral aj v samotnej Ukrajine. Mnohé vysídlené rómske rodiny neboli prijímané do štátnych utečeneckých centier. Viacerí Rómovia a Rómky majú dodnes problém s prístupom k vzdelávaniu, práci či k zdravotníckym službám. Výsledok je, že mnoho rómskych rodín je stále odkázaných na pomoc rómskych líderiek a lídrov či  mimovládnych organizácií.

S Radou Kalandiou som sa mal stretnúť o desiatej ráno. Bola druhá polovica apríla a slnečný deň naznačoval pomalý príchod leta, ktorý sa však skrýval za studeným jarným vetrom. V Mukačeve, vzdialenom necelých päťdesiat kilometrov od slovensko-ukrajinskej hranice, som bol už tretí deň a mal som pocit, že prvotné pocity neistoty a strachu zo mňa postupne opadávajú. Bola to moja prvá cesta do Ukrajiny. Aj preto ma prekvapilo, že obyvateľstvo mesta žije naoko „bežným“ životom. Asi takým bežným, akým človek môže žiť, keď je jeho krajina vo vojne. V Mukačeve boli síce otvorené reštaurácie, kaviarne aj obchody, no zhruba 80-tisícové mesto pôsobilo akosi prázdno.

Kráčajúc smerom k utečeneckému domu som minul pamätník padlých mukačevských vojakov a vojačiek, obkolesený sviečkami, kvetmi a vencami. V hlave som si prehrával otázky, ktoré som si pripravil na rozhovor s vysídlenými rómskymi ženami. Napriek tomu, že v tejto časti Ukrajiny bolo na jar roku 2026 počuť sirény iba zriedka, nikto si nemohol sťažovať na nedostatok problémov. O to viac tí a tie, ktorým ich vlastná  identita sťažovala už aj tak náročnú situáciu.

Krízová situácia

Rada Kalandia je správkyňou utečeneckého domu v Mukačeve a zároveň jednou z vysídlených rómskych žien, ktoré museli krátko po rozpútaní plnoformátovej vojny Ruskom opustiť východné regióny Ukrajiny. Bol som nervózny, no zároveň zvedavý na jej skúsenosť s vojnou. Zaujímali ma aj príbehy ďalších žien, ktoré žili v utečeneckom dome.

S Radou sme vstúpili do priestrannej spoločenskej miestnosti plnej stolov, kresiel a gaučov. Pripomínalo mi to klasickú jedáleň zo školských sústredení a výletov. Kým som si vyzliekol bundu a sadol si za jeden zo stolov, Rada mi priniesla kávu. Keďže tlmočníčka Olena mala doraziť až o pár minút, Rada nestrácala čas a bez okolkov sa pustila do opisu aktuálnej situácie v utečeneckom dome.

Hneď na úvod začala hovoriť o diskriminácii, chýbajúcich dokumentoch, ťažkostiach s hľadaním práce aj so vzdelaním. Za najakútnejší z problémov však označila bývanie. ,,Finančná podpora pre náš utečenecký dom sa čoskoro minie, no ľudia sa nemajú kam vrátiť. A pri súčasných vysokých cenách nájmov je pre nich nemožné prenajať si byt,“ vysvetľovala mi a v tvári sa jej zračila úzkosť.

Rada v spolupráci s organizáciou Chiricli, ktorá sa zameriava najmä na podporu rómskych žien a detí, pomohla od začiatku vojny veľkému počtu vysídlených ľudí. V dôsledku klesajúcej humanitárnej pomoci sa však práve dočasné rómske útočiská stali mimoriadne zraniteľnými.

Keď sa k nám pripojila tlmočníčka Olena, dozvedel som sa aj podrobnosti. Utečenecký dom donedávna podporovala práve spomínaná organizácia Chiricli. „Trvalo to dva či tri roky. V súčasnosti už však nemajú dostatok zdrojov na to, aby vo financovaní domu pokračovali,“ tlmočila Olena. Pri pohľade na obe ženy som si uvedomil vlastnú bezmocnosť. Pocit, s ktorým sa musí vyrovnať každý novinár či novinárka, ktorí prichádzajú robiť reportáž do vojnovej oblasti.

Rada mi medzičasom začala opisovať, čím všetkým si musela prejsť väčšina Rómov a Rómiek od začiatku ruskej invázie. „Keď sa začalo bombardovanie mesta Mariupoľ (priemyselný prístav ležiaci v juhovýchodnej časti Ukrajiny pri Azovskom mori, poz. aut.) a celej Doneckej oblasti, rómske ženy a deti jednoducho neevakuovali,“ tvrdila Rada a z jej hlasu bolo cítiť frustráciu. ,,Zastavili vlakové spojenia z Mariupoľa a ďalších miest. A ľudia nemali ako utiecť,“ doplnila Olena.

Rómskym rodinám podala vtedy pomocnú ruku organizácia Chiricli, ktorá poskytla financie na benzín či naftu a nasmerovala ženy a deti do bezpečných útočísk. „Vojna však stále trvá, neskončila sa,“ zdôraznila Rada.

Mnoho ľudí sa ešte stále nachádza v aktívnych vojnových oblastiach. A v dôsledku znižujúcej sa humanitárnej pomoci či nedostatku financií sú nútení tam aj zostať. „Nemajú kam odísť, pretože vedia, že keď opustia svoje domovy, nič im nezostane,“ vysvetlila mi jedna z vysídlených žien, ktorá sa k nám medzitým pridala.

Istotu však nemajú ani rómske rodiny žijúce v mukačevskom utečeneckom dome, kde im hrozí strata strechy nad hlavou. Vrátiť sa však nemajú kam.

Výnimka je v skutočnosti pravidlo

Počas môjho rozhovoru s Radou Kalandiou som ešte nevedel, že to, čo sa dialo v utečeneckom dome v Mukačeve, nie je ojedinelý prípad. O niekoľko dní neskôr som stretol s Eleonórou Kulchar, riaditeľkou rómskej organizácie Blago v Užhorode.

Eleonóra bola jednou z prvých Rómiek, o ktorej som sa pred mojou cestou do Ukrajiny dočítal. Keď po 24. februári 2022 videla, že vysídleným Rómom a Rómkam nikto nepomáha, otvorila v Užhorode s pomocou miestnych rómskych podnikateľov prvý rómsky utečenecký tábor, kde za viac ako tri roky ubytovala zhruba 3 700 vysídlených ľudí. ,,Všetci vedeli, že máme útočisko. Všetky miestne úrady v Doneckej, Zaporižžskej, Charkivskej aj Ľvivskej oblasti mali moje číslo a telefonovali mi,“ opísala mi situáciu v prvých mesiacoch ruskej agresie.

Obrovský nápor vysídlených ľudí si vyžadoval aj veľký priestor. Zhruba 740 metrov štvorcových vrátane kuchyne a spoločenskej miestnosti sa podpísalo na vysokej cene za  nájom. „Každý mesiac sme platili nájomné 5 000 dolárov. K tomu treba pripočítať elektrinu a vodu, čo bolo dohromady zhruba 6 500 až 7 000 dolárov každý mesiac. 7 000 dolárov,“ zdôraznila Eleonóra.

S predlžujúcim sa vojenským konfliktom však začala slabnúť podpora zo strany darcov a darkýň.  V auguste 2025 bola Eleonóra nútená utečenecké centrum zavrieť. ,,Vďakabohu! Vďakabohu, že nás darcovia podporovali tak dlho,“ zdôraznila s pohľadom upretým k nebu a s prekríženými prstami na rukách.

Obom ženám – Eleonóre Kulchar aj Rade Kalandii – napriek tomu dodnes telefonujú ľudia, ktorí sa snažia opustiť vojnové zóny. „Včera mi volali z Ľvova, že Rómovia z Charkova sú na stanici, či by sme ich mohli prijať. Povedala som im, že ešte stále budujeme nový utečenecký tábor. Bolí ma srdce, no nemôžem im pomôcť,“ netajila žiaľ Eleonóra.

Mnohé rómske rodiny sa tak musia spoliehať samy na seba. Obzvlášť v prípadoch, keď zlyhá podpora pre rómske mimovládne organizácie. Kým niektoré majú šťastie a dokážu si zabezpečiť financie aspoň na prenájom malého bytu, ostatné neraz čelia Sofiinej voľbe: buď sa vrátia do vojnových oblastí, alebo budú prespávať na ulici.

Kto chce kam, pomôž si sám

Jednou zo žien, ktorá čelí takejto dileme, je Vlasta. Stará mama a zároveň poručníčka dvoch detí, ktorej syn zahynul vo vojne. Do augusta 2025 žila spolu s vnúčatami a mužom v utečeneckom tábore Eleonóry Kulchar v Užhorode. Keď tábor zatvorili, nemala dosť peňazí na nájom. Hoci vnútorne vysídlené osoby dostávajú mesačnú finančnú podporu vo výške 40 eur na dospelého a 60 eur na dieťa, ledva to vystačí na zabezpečenie stravy.  Preto nemôže byť ani reči o tom, že by si z podpory mohli dovoliť prenájom bytu vrátane dvoj- či trojmesačnej zálohy.

Vlasta a jej rodina boli nútení vrátiť sa do mesta Sloviansk v Doneckej oblasti, odkiaľ pochádzajú. Keď prišli do rodného mesta, namiesto pomoci narazili na ďalšiu z bariér. „Slovianske sociálne úrady nám oznámili, že máme okamžite odísť,“ približuje Vlasta.

Ukrajinský parlament totiž schválil vo februári 2026 zákon, ktorý nariaďuje povinnú evakuáciu detí z oblastí aktívnych bojov. V praxi to znamená, že ak rodičia, respektíve poručníci/poručníčky odmietnu evakuovať deti zo zóny aktívnych bojov a ohrozujú tým ich život, štátne zložky deti evakuujú bez súhlasu rodičov alebo poručníkov. Následne hrozí, že budú  rodičom alebo poručníkom odňaté. Problém je, že zákon neprihliada na spôsobilosť ekonomicky zraniteľných skupín zabezpečiť sebe a svojim deťom ubytovanie, stravu či bezpečie mimo aktívnych vojnových zón.

Navyše, veľké množstvo vysídlených Rómov a Rómiek má problém nájsť si v Zakarpatskom regióne prácu – či už v dôsledku zmeny prostredia, diskriminácie alebo nedostatočnej kvalifikácie. Primárnou skupinou vysídlených ľudí sú pritom ženy s deťmi, ktoré nevedia finančne zaobstarať svoje rodiny. „Nezabúdajte, že nie všetky ženy majú vzdelanie. Nevedia písať po ukrajinsky,“ upozornila Rada Kalandia.

Krátko po prijatí spomínaného zákona napísali viaceré ľudskoprávne organizácie prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému otvorený list, v ktorom ho žiadali, aby daný zákon nepodpísal. Hoci súhlasili s ochranou civilného obyvateľstva, tvrdili, že vynútené evakuácie musia byť spojené so zabezpečením dôstojných životných podmienok pre civilné obyvateľstvo. Organizácie UNICEF a Global Child Protection Area of Responsibility (CP AoR) v spoločnej správe z apríla 2024 tvrdili, že „ochrana nie je len o fyzickej bezpečnosti. Ide tiež o zabezpečenie toho, aby deti zostali v spojení so svojimi rodinami, zotavili sa z traumy a mohli sa bezpečne vrátiť domov, keď to podmienky dovolia“. Prezident Zelenský zákon napriek tomu podpísal. Začiatkom marca 2026 tak boli mnohé rodiny, ktoré sa nechceli odlúčiť od detí, no neboli ekonomicky sebestačné, odkázané na život na ulici.

S Vlastou som sa stretol v utečeneckom dome v Mukačeve. Jej rodina mala šťastie. Keď jej hrozilo, že bude musieť aj s deťmi spať na ulici, cez priateľov a rodinných známych sa dozvedela o utečeneckom dome v Mukačeve. „Rada nás prijala, poskytla nám potrebnú pomoc. Umyli sme sa, najedli a mohli sa vyspať,“ zaspomínala si Vlasta s nostalgiou v hlase a so širokým úsmevom na tvári.

Úsmev som jej opätoval, no v hlave som mal množstvo otázok. Čo teraz bude so ženami a ich deťmi v utečeneckom dome v Mukačeve? Kto im pomôže, keď prídu aj o posledné útočisko, ktoré majú?

Bez papiera ani na chlieb

,,Každý má svoje problémy,“ konštatovala Vlasta, keď mi dorozprávala svoj príbeh. To je pravda. Okrem Vlasty som mal príležitosť hovoriť s ďalšími troma ženami, ktoré v čase mojej návštevy žili v utečeneckom dome v Mukačeve. Napriek tomu, že mali veľa spoločného, ich problémy boli rozdielne.

Krátko po začiatku ruskej agresie utiekli do Nemecka, kde dostali status utečenkýň a s tým spojenú nevyhnutnú pomoc. Prednedávnom sa však všetky tri vrátili do Ukrajiny. O utečeneckom dome v Mukačeve sa dozvedeli od priateľov a známych. Tu sa však podobnosť ich príbehov končí – napokon rozdielna bola už samotná motivácia pre návrat. Kým Andreu primal k návratu najmä silný pocit súnáležitosti, Maria a Irina sa vrátili preto, aby si vyriešili problémy súvisiace s dokladmi a dokumentáciou.

Irina prišla do utečeneckého tábora, aby sa po rokoch odlúčenia pokúsila priviesť svoje deti z Ruskej federácie. „V roku 2014 sa začala vojna na Donbase a ja som poslala deti k mojej mame do Ruska,“ vysvetlila mi. Keď si chcela v roku 2021 deti zobrať späť k sebe, ruské úrady jej v tom zabránili a na päť rokov ju deportovali. Pomoci sa však nedočkala ani na ukrajinskej strane.

Po februári 2022 bola nútená opustiť Doneckú oblasť. O rodinné zlúčenie sa neskôr pokúsila požiadať na ukrajinskom konzuláte v Nemecku. Tam jej oznámili, aby situáciu riešila v Ukrajine. ,,Tak som prišla do Ukrajiny, no tu mi nikto nechce pomôcť,“ povzdychla si. ,,Ako ukrajinská občianka chcem svoje deti späť. Majú iba rodné listy,“ dodala so zármutkom v hlase.

Aktuálne sú však ukrajinské úrady zahltené veľkým množstvom prihlášok o civilnú registráciu. Aj preto sú prípady ako ten Irinin často odsúvané na druhú koľaj. Hlavným dôvodom je aktuálny vojnový konflikt, pre ktorý prišlo mnoho Rómov aj nerómov o občianske dokumenty. V utečeneckom tábore Eleonóry Kulchar žilo viacero rodín, ktoré museli utekať pred bombovými náletmi. „Keď ľudí bombardujú, nepremýšľajú o balení tašky s dokumentmi. Iba utekajú,“ poznamenala Eleonóra.

Mnohým rómskym rodinám však chýbali dokumenty v dôsledku dlhých rokov segregácie či  socio-ekonomickej nerovnosti. Už v roku 2018 vyšla v rámci kampane RomaBelong správa, ktorá ako jeden z hlavných dôvodov absencie občianskej dokumentácie u Rómov uvádza problémy s registráciou narodenia dieťaťa. Niektorí Rómovia nemajú dostatok povedomia o štátnych registračných procesoch, boja sa prihlásiť na štátnych úradoch alebo žijú vo vylúčených komunitách. Autorstvo správy okrem toho tvrdí, že ukrajinská legislatíva predstavuje bariéru, ktorá spôsobuje, že ,,rodičia bez dokumentácie nemôžu prihlásiť narodenie svojich detí“. To v konečnom dôsledku vytvára bludný kruh, v ktorom zostávajú rodičia aj deti bez dokumentov.

Rada zdôraznila, že jednou z najväčších slabín je právna pomoc pre rómske rodiny. ,,Keď sa obrátite na štátne inštitúcie alebo organizácie, ktoré poskytujú bezplatnú právnu pomoc, trvá to veľmi dlho,“ objasnila mi. ,,Rodiny psychicky vyhoria a strácajú dôveru, pretože nerozumejú tomu, prečo to trvá tak dlho,“ dodala. Absencia dokumentov prispieva k obmedzenému prístupu do štátnych utečeneckých centier, k vzdelávaniu či k pracovným príležitostiam. Výsledkom je  cyklus, ktorý poznáme pod názvom generačná chudoba.

Jasné riešenie, neľahká úloha

V predposledný deň mojej cesty som sa zúčastnil na konferencii, na ktorej bol prezentovaný sociálny atlas rómskych komunít pre Zakarpatský región. Pod záštitou kancelárie ukrajinského ombudsmana Rady Európy a nezávislého fondu Chiricli boli odprezentované aktuálne výzvy, ktorým rómske komunity čelia: od problémov s bývaním a občianskou registráciou až po prístup k vzdelávaniu či zdravotnej starostlivosti. Dokument obsahoval všetko, o čom som sa rozprával s Eleonórou, Radou a vysídlenými ženami.

Jeho slabinou však bolo to, že neprinášal jasné a konkrétne riešenia. V tejto súvislosti som si spomenul na jednu z  posledných konverzácií s Radou v utečeneckom dome v Mukačeve.

Opísala mi, ako prišla kancelária ukrajinského ombudsmana s novým projektom, ktorý mal prispieť k vyriešeniu problémov spojených s civilnou registráciou. ,,Mal to byť zjednodušený systém pre registráciu Rómov. No ja som nevidela, že by niečo zjednodušil,“ vysvetľovala so sklamaním v hlase. ,,Lokálnym úradom síce ukázali, ako registrovať Rómov zjednodušeným systémom. Úradníci to však vôbec nezohľadnili a pokračovali v tom, čo robili predtým,“ dodala. Funguje to iba v prípadoch, keď ide s Rómami a Rómkami na úrad Rada. ,,Keď idú sami, nič nevyriešia. Potrvá ďalšie dva či tri roky, kým dostanú potrebné dokumenty.“

Hoci sú analýzy medzinárodných organizácií dôležité, nemožno rozprávať o riešeniach problémov s občianskou registráciou, bývaním, vzdelávaním či poskytovaním práce bez participácie rómskych líderiek, akou je Rada. ,,My máme prístup ku komunitám. My máme možnosť ich zapojiť, máme ich dôveru,“ zdôraznila Rada. Už teraz rieši väčšinu problémov, na ktoré ukrajinský štát nemá dostatok zdrojov alebo na ktoré jednoducho rezignoval.

Mená vysídlených žien boli zmenené, keďže si želali zostať v anonymite.

Autor je absolventom bakalárskeho programu medzinárodných štúdií