Deň s Monikou Uhlerovou, prezidentkou Konfederácie odborových zväzov SR
Keď približne pred rokom Marína Gálisová v .týždni písala o odborároch, zadefinovala ich ako „profesionálnych posúvačov papierov, službičiek a protislužbičiek, morálne často ešte pod úrovňou bežného predajného politika“. Ak by jej komentár bol scenárom k upútavke na film, spočiatku by sme videli len akýsi skorumpovaný byrokratický aparát. Náhle sa však atmosféra zmení, hudba sa dramatizuje, v zábere sa objavujú tiene. „Ich práca pritom pozostáva z úkonov, ktoré pre isté, hoci rokmi života v tejto krajine omleté pozostatky jemnocitu, nebudem pomenúvať,“ mysteriózne pokračuje Gálisová a čitateľ sa chveje úzkosťou: Akými zvrátenými metódami to odborári ožobračujú podnikateľov? Čo sú to za temné postavy, ktoré si na odborárskych ústredniach podávajú kľučky? A najmä: Kto to celé riadi – a v koho záujme? Keďže ma po prečítaní jej textu tieto otázky gniavili niekoľko mesiacov, podujal som sa odpovede na ne vyhľadať na vlastnú päsť priamo v teréne. Citlivé povahy vopred upozorňujem, že nervydrásajúce svedectvo, ktoré sa hodlám čitateľom a čitateľkám Kapitálu predostrieť, otvára Pandorinu skrinku dennej náplne práce odborárky. Ba čo viac, prvej medzi rovnými – prezidentky Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR), Moniky Uhlerovej.
Čo si predstavíte, keď sa povie odborár? Robotníka v montérkovej košeli s osemdielnou čiapkou na hlave a so zovretou päsťou? Učiteľku v reflexnej veste so šiltom na čele a rapkáčom v ruke? Alebo úradníka v saku kdesi za rečníckym pultom? Každý z týchto stereotypných obrazov podnecuje celkom iné asociácie a rád o nich so svojimi študentmi a študentkami rozprávam na seminároch teórie diskurzu. Všetky tri vyobrazenia odborára či odborárky, ktoré načrtávam, sú totiž zaujímavo protirečivé: prvý pôsobí emancipačne, no zároveň vykresľuje odborára ako človeka minulosti; druhý sa zvyčajne vyskytuje v kontexte masových demonštrácií, vypovedá o sile odborov, zároveň sa však používa na zosmiešnenie organizovanej pracovnej sily ako čohosi tuctového a prípadne aj manipulovateľného; napokon, tretí obraz dodáva predstaviteľovi odborov punc serióznosti a profesionality, zároveň však môže pôsobiť odťažito a pre asociáciu s „bielymi goliermi“ pre časť pracujúcich aj nedôveryhodne. S akýmkoľvek zámerom sa ktorákoľvek z týchto zosobnených vizuálnych reprezentácií v médiách používa, nikdy to nie je neproblematické a bez rozporov. Tomu zodpovedá aj vnímanie odborov vo verejnosti – aká je však perspektíva z ich vnútra?
Sociálny dialóg, nestranícke odbory a kratší pracovný čas
Ak k sídlu KOZ na Bajkalskej ulici v Bratislave smerujete zo zastávky Prievozská, odborárska budova najprv pôsobí ako obchodné centrum, akýsi skomolený preklad anglického výrazu pre odbory „trade unions“ z prekladača Google v jeho počiatkoch. Až po pár krokoch sa ukáže, že kocka obchodného domu s vedľajšou administratívou budovou len susedí; ani tá však nepôsobí ako nejaká odborárska bašta: o tom, že tu sídli ústredie KOZ a niekoľko ďalších odborových zväzov, svedčia len neutrálne informačné tabule, nijaké vlajky samotnej konfederácie či jednotlivých zväzov, ktoré zdobia napríklad priečelie centrály Zväzu slobodných odborov Slovinska v Ľubľane. Keďže v budove na Bajkalskej nesídlia len odbory, ale aj ďalšie inštitúcie, bol som na vrátnici najprv suverénne nasmerovaný na schôdzu veriteľov – kompliment pre človeka, ktorý musí úradným dokumentom aj po siedmich rokoch od jej dosiahnutia dokazovať svoju plnoletosť – a až následne som sa dostal na tretie poschodie, kde má kancelárie KOZ. Podobne ako zvonku, aj zvnútra pôsobia priestory odborárskej centrály ako generický úrad; nebyť menoviek pri dverách s malým logom KOZ z deväťdesiatych rokov a končiacou životnosťou, dalo by sa povedať, že ide o vyslovene anonymný interiér: stačilo by vymeniť pár detailov a sídliť by tu mohla akákoľvek iná inštitúcia. Pri pomyslení na všetky tie vzrušujúce „nepomenovateľné úkony“, ktoré by sa tu mali odohrávať, je to až sklamávajúca nuda.
Keďže sa mi na Bajkalskú podarilo prísť skôr než Monike Uhlerovej, čakám na sekretariáte, kde sa ku mne prihovorí jeden zo zamestnancov konfederácie a pýta sa, v akej súvislosti prichádzam; vysvetľujem, že som prišiel robiť celodennú reportáž s prezidentkou KOZ. Zdá sa mi, že moja odpoveď vzbudila pozornosť ďalších dvoch zamestnankýň v miestnosti, keď sa mladý muž pýta: „A pre koho to pripravujete?“ Kapitál síce mojim hostiteľom neznie povedomo – a nedivil by som sa, ak by znel vyslovene podozrivo, trebárs ako nejaký podnikateľský magazín – predsa však padne pozoruhodne výstižná otázka: „A rozumel by som tomu? Pre koho je určený?“ Ako by som to… „Väčšinou nás čítajú ľudia z kultúry, akademici, učitelia… Máme aj náročnejšie texty, ale snažíme sa písať čo najprístupnejšie.“ (Poznámka pre čitateľov tohto textu: viem, čo si myslíte. Nemal by som hovoriť v mene celého kolektívu prispievateľov, ale azda sa redakcia neurazí, ak napíšem, že sa naozaj snažíme. Podľa spätnej väzby, ktorú dostávam, však stále je na čom pracovať.) Veľa sme si však už povedať nestihli; zakrátko prišla Monika Uhlerová a pozvala ma do svojej kancelárie, kde mi predstavila program nadchádzajúceho dňa. Po niekoľkých úvodných otázkach som priamo prešiel k písaniu si poznámok, keďže do miestnosti vošiel František Gajdoš, viceprezident KOZ.
Obaja najvyšší odborárski lídri boli na XI. zjazde KOZ zvolení len v polovici júna a v čase nášho stretnutia za sebou nemajú ešte ani sto „aklimatizačných“ dní vo funkciách. V odborových štruktúrach však nie sú nijakými nováčikmi. Nová prezidentka KOZ je odborárkou od študentských čias a ako sama tvrdí, odbory ju sprevádzali počas celého jej dospelého života: nielenže v nich už od svojho vstupu aktívne organizačne a administratívne vypomáhala, ale zároveň sa im venovala aj akademicky a v ostatných rokoch sa stala jednou z najvýraznejších odborových tvárí. Ťažiskovými témami jej kandidatúry na čelo strešnej odborárskej organizácie bol rozvoj sociálneho dialógu a odpolitizovanie odborov, akcent však kladie aj na problematiku rodovej rovnosti, klimatickej krízy, nových podôb práce a spolu s Jánom Koščom sú mediálnymi ťahúňmi témy skracovania pracovného času. „Chcem, aby boli odbory na Slovensku pokrokové, inovatívne, atraktívne a rešpektované zo strany laickej i odbornej verejnosti, sociálnych partnerov, politických strán, členskej základne i médií,“ povedala Monika Uhlerová v predvolebnom rozhovore pre ePrácu a tento modernizačný étos sa evidentne stretol s pozitívnou odozvou v členskej základni KOZ, keďže nad bývalým prezidentom konfederácie, Mariánom Magdoškom, zvíťazila vo voľbách v pomere približne dve ku jednej.
Historicky bezprecedentná dohoda a jej kritika z regiónov
Úvodný bod jej pracovného programu v deň nášho stretnutia potvrdil jej slová, že práca líderky odborov je náročnejšia dovnútra než navonok. Z rozhovoru najužšieho vedenia KOZ totiž vyplynulo, že z regiónov zaznievajú aj hlasy, ktoré s historicky prvou dohodou medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľov na výške minimálnej mzdy nie sú spokojné. Argumentujú, že hoci sa podarilo vyrokovať vyššiu minimálnu mzdu, než by stanovil zákonný automat (700 eur vs. 692 eur), reálne mzdy ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu vzhľadom na infláciu klesnú. Prezidentka a viceprezident KOZ tomuto rozčarovaniu síce rozumejú a uznávajú, že radšej by dosiahli vyššiu sumu, zároveň však dodávajú, že ju momentálne nebolo možné dosiahnuť. „Ak by sme sa so zamestnávateľmi nedohodli my, sumu 700 eur by navrhol minister Krajniak a prezentoval to ako svoje víťazstvo pre ľudí,“ vysvetľuje Monika Uhlerová aj taktický rozmer rokovaní. Dohoda nad rámec zákonného automatu bola pre vládnych politikov zjavne atraktívna, keďže bezprostredne po jej oznámení sa ňou na sociálnych sieťach viacerí pochválili; KOZ ich požiadalo o stiahnutie týchto príspevkov, keďže v prípade dohody medzi odborármi a zamestnávateľmi už vláda do výšky minimálnej mzdy nemá ako zasiahnuť, a preto jej v tejto veci neprináležia žiadne zásluhy.
Rozhovor náhle preruší zvoniaci telefón – prezidentke KOZ volá jej partner z Českomoravskej konfederácie odborových zväzov Josef Středula. Českí odborári na 8. októbra zvolávajú na pražské Václavské námestie demonštráciu, na ktorej chcú vládu vyzvať, aby prijala opatrenia proti zdražovaniu a poklesu životnej úrovne v krajine. Podobnú akciu pripravujú aj ich slovenskí partneri, Uhlerová preto Středulovi navrhuje zosúladenie termínov a symbolické spojenie oboch demonštrácií. Obaja odborárski lídri rýchlo nachádzajú zhodu, najväčšiu časť rozhovoru preto zaberie diskusia o tom, ako obe akcie technicky prepojiť: bude možné vzájomne vysielať živé vstupy alebo sa len vopred nahrajú pozdravy? Vzhľadom na technickú náročnosť spojenia v reálnom čase Středula navrhuje, aby si obe konfederácie vymenili delegátov, ktorí zhromaždenia pozdravia priamo na mieste; obaja odboroví predáci sa dohodnú, že sa po porade k problému ešte vrátia a riešenie si definitívne potvrdia. Ešte predtým, ako po skončení hovoru stihnem položiť otázku, či sa KOZ zvažuje zapojiť aj do protestov, ktoré pripravuje Smer, príde Monike Uhlerovej mail s rovnakou otázkou. S viceprezidentom sa zhodnú, že KOZ na demonštrácii Smeru navzdory Ficovej výzve k odborárom participovať nebude. Aj František Gajdoš vníma snahy o politizáciu odborov ako problém – vychádza pritom zo svojej „terénnej“ odborárskej skúsenosti v nitrianskej automobilke, kde sa mu síce podarilo rozbehnúť základnú odborovú organizáciu, má však problém presvedčiť kolegov, aby sa zapojili aj do protestných akcií. „Mnohí to vnímajú tak, že bojujeme za pád vlády alebo za návrat Fica, naše požiadavky sú však výhradne ekonomické a sociálne,“ tvrdí viceprezident. V tomto kontexte bude úloha zrušiť de iure stále platnú, de facto však nerealizovanú zmluvu KOZ so Smerom jedným z najdôležitejších bodov programu jesenných zasadaní orgánov KOZ; Monika Uhlerová verí, že sa jej kolegov podarí presvedčiť o správnosti a zmysluplnosti tohto kroku.
Príprava na jesenné schôdze orgánov
Pracovná agenda prezidentky pokračuje práve prípravou schôdzí Rady predsedov odborových zväzov a Predstavenstva KOZ. Je tu však ešte jedna administratívna povinnosť – podpísať dokumenty k mzdám. „Výplaty majú prednosť, však sme odborári,“ smeje sa Uhlerová. Len čo sú platobné príkazy autorizované, môže sa začať porada k pripravovaným schôdzam, ktoré sa popri „veľkých“ témach z Uhlerovej volebného programu budú zaoberať aj poslaneckým návrhom OĽaNO na zákaz nedeľného predaja, opatreniami predloženými na rokovanie Hospodárskej a sociálnej rady SR, tzv. tripartity, či rozličnými podnetmi z členskej základne. Navzdory tomu, že Uhlerová na čele odborov ešte nestojí dlho, iste aj vďaka jej predchádzajúcej viceprezidentskej praxi sa nezdá, že by narážala na podobný problém, aký sa počas dňa často spomína v súvislosti s vládou: ide o neskúsenosť, ktorá zasahuje až základnú procedurálnu úroveň spolupráce štátnej exekutívy s odbormi. Uhlerová však uznáva, že od nástupu súčasnej vlády sa mnohé veci posunuli k lepšiemu a medzičasom sa sfunkčnila aj tripartita a znormalizovali sa vzťahy s ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré boli narušené po zásahoch do zákona o tripartite (zamestnancov na nej už nezastupuje výhradne KOZ, ale aj Spoločné odbory Slovenska) a Zákonníka práce.
Po rozdelení úloh k prípravám zasadaní odborárskych orgánov vystriedajú Uhlerovej kolegyne kolegovia – predmetom diskusie je ďalšia agenda na rokovania vedenia KOZ, ktorou je rozdeľovanie financií pre vlastných odborových inšpektorov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP), ktorí pracujú nezávisle od inšpektorátov práce či orgánov pre ochranu zdravia. Uvažuje sa o zmene modelu prerozdeľovania financií na túto inšpekčnú činnosť: z diskusie vyplýva, že väčšiu váhu by mali mať stupne nebezpečnosti konkrétnej práce než faktor toho, či je daný odborový zväz výrobný alebo nevýrobný. Ako najideálnejšie riešenie sa zdá, ak by odboroví inšpektori prešli spod jednotlivých odborových zväzov priamo pod KOZ, čím by sa eliminovali spory medzi jednotlivými zväzmi – zdroje na inšpekciu BOZP sú totiž pre niektoré zväzy dôležitou časťou ich rozpočtu, a preto je diskusia o prenastavení súčasného systému financovania odborovej inšpekčnej činnosti BOZP vždy náročná. Aj v tejto súvislosti Uhlerová tvrdí, že významnú časť jej práce tvorí mediácia rozličných záujmov jednotlivých zväzov; sociálny dialóg sa preto usiluje kultivovať nielen smerom navonok – k zamestnávateľom a štátu – ale aj vo vnútri konfederácie. Keďže sa medzičasom priblížil čas obeda, po skončení porady k téme BOZP sme sa s prezidentkou dohodli, že si dáme hodinovú prestávku na obed a budeme pokračovať v ďalšom programe – už mimo Bajkalskej.
Odbory majú zmysel aj tam, kde platia dobre
Popoludní sa však ešte vraciam do centrály KOZ – a do kancelárie prezidentky vstupujem uprostred živej diskusie o rozporovom konaní týkajúcom sa návrhu zákona o úprave odvodov. Než sa stihnem v problematike zorientovať a porozumieť profesionalizmom, ktoré sa týkajú príslušnej legislatívy, hostia v kancelárii sa opäť striedajú: prichádza odborár z pracoviska, ktoré pre existenciu odborov síce spĺňa všetky predpoklady (a ani relatívne vysoké mzdy neznamenajú, že by tu už odbory nemali opodstatnenie), tu sú však zatiaľ bez tradície: reč je o IT korporácii. Predmetom diskusie je súčasná situácia v nedávno založenej odborovej organizácii, najmä však otázka, ako rozšíriť jej členskú základňu a portfólio aktivít. Podľa odborára Michala má zmysel nielen vyslovene náborová činnosť, ale aj široko koncipované osvetové aktivity; prezidentke KOZ navrhuje, aby pre ich organizáciu pripravila prednášku. Na chvíľu sa rozprava presunie k výhodám a nevýhodám samostatne fungujúceho odboru, ktorý nie je integrovaný do nijakého odborového zväzu, až sa stočí k politickému vývoju v štáte a špecificky k popularite krajne pravicovej Republiky v istej časti odborárskej základne. Nespokojnosť s týmto stavom je zreteľná na oboch stranách; Michal poukazuje na všeobecne nízku úroveň politického vedomia a Monika Uhlerová pozorovanie dopĺňa príkladom odborárky, ktorá aj navzdory účasti na odborárskych vzdelávacích aktivitách v oblasti histórie (konkrétne na prednáške o perzekúcii odborárov za vojny) zakotvila priamo v straníckych štruktúrach Republiky. Mnohí pracujúci sú z etablovaných strán sklamaní, a na základe rétoriky tejto repasovanej krajnej pravice sú presvedčení, že práve ona najlepšie – či snáď ako jediná – reprezentuje ich záujmy. Možnosť, že by sa Republika dostala do vládnej koalície, podľa Uhlerovej predstavuje „jeden z jej veľkých desov“ a pripúšťa, že ak by bola donútená sa na tripartite stretávať s „hnedými“, radšej by svoju funkciu zložila. Ďalšia časť stretnutia je preto venovaná analytickej a vzdelávacej činnosti KOZ, ktorá je od 90. rokov v útlme, nové vedenie konfederácie by ju však rado oživilo a rozvíjalo. Nový európsky projekt na rozvoj sociálneho dialógu vytvára perspektívu založenia stáleho analytického a vzdelávacieho centra, v ktorom by mohol pracovať až dvojciferný počet ľudí (ku ktorým by boli ad hoc prizývaní ďalší odborníci) a ktoré by tak fungovalo ako odborársky „think-tank“. Ak by sa tento plán podaril, centrum, ktoré by výstupmi obsluhovalo všetky členské odborové zväzy KOZ, by na svojej agende mohlo začať pracovať na prelome rokov 2023 a 2024.
Rozhovor sa predsa len zvrtne späť k IT odborom Uhlerovej otázkou, čo ľudí na slušne honorovaných pozíciách motivuje pripojiť sa k odborom. „Mnohí po vzniku naskočili sami od seba a aktuálne nám pomáha aj inflácia – kolegom vysvetľujeme, ako sa našim partnerským odborom podarilo vydobyť vyššiu valorizáciu platov než u nás, a to ich motivuje pridať sa k nám,“ hovorí Michal. Reálne mzdy aj v lepšie platených zamestnaniach klesajú a ak ľudia vidia, že vďaka odborom sa v zahraničí upravujú mzdy v dôsledku inflácie adekvátnejšie, motivuje ich to rozšíriť členskú základňu odborov. Tá na predmetnom pracovisku už po pár mesiacoch ich existencie dosiahla vo vzťahu k celkovému počtu zamestnancov podobnú percentuálnu úroveň, akú majú odbory celonárodne (~ 12 %). Na druhej strane, od vstupu ľudí stále odrádza riziko straty zamestnania – podľa Uhlerovej sa väčšina prepustených odborárov po získaní novej práce už do odborov nevráti. V závere rozhovoru sa Michal prezidentky KOZ opýtal, ako sa jej na novej pozícii vodí. „Som pod veľkým tlakom okamžitých očakávaní a zmien, pričom kritika prichádza najmä od ľudí, ktorí boli v orgánoch uplynulých tridsať rokov,“ odpovedá Uhlerová a dopĺňa, že jej možnosti sú v porovnaní s očakávaniami členskej základne obmedzené: má právomoci konať len v rozsahu dohodnutom jednotlivými členskými zväzmi KOZ. „Nemám právomoc zväzom niečo nariadiť, nemám do nich ako zasiahnuť – ide o absolútny princíp demokracie zdola, sťažuje však našu akcieschopnosť a niekedy trvá aj týždeň, kým prijmeme rozhodnutie,“ dopĺňa Uhlerová. Problém podľa nej spočíva v prvom rade v tom, že mnohí ľudia na Slovensku očakávajú spásu od konkrétneho človeka, namiesto toho sa však odborárom snaží zdôrazňovať, že zmena sa musí začať priamo u každého z nás. Približuje to na príklade odborového predáka, s ktorým je členská základňa jeho organizácie nespokojná: nestačí však nadávať, ale je potrebné nahradiť ho kýmsi schopnejším – a to nemôže urobiť nik iný než samotní radoví odborári. Keď pred Michalovým odchodom ešte nakrátko príde reč na odborovú organizovanosť v Škandinávii, kde ju má najnižšiu Nórsko na úrovni 50,4 % (údaj z r. 2019), Monika Uhlerová si spomenie, že aj fínska premiérka vzišla z odborov. „Vy by ste si rozumeli,“ zasmeje sa Michal pri rozlúčke a prezidentka KOZ sa po vyprevadení hosťa pripravuje na ďalší program.
Dôstojná minimálna mzda
Keď si sadáme do auta, už meškáme. Monika Uhlerová má byť hostkou relácie Ekonomika vysielanej naživo v televízii TA3, pri vjazde do areálu televízie ju však už čaká reportérka RTVS, s ktorou má dohodnuté vyjadrenie k päťstoeurovým príspevkom pre verejných zamestnancov, ktoré sľúbila vláda, samosprávam na ne však nedala prostriedky. Stanovisko KOZ odkomunikuje hovorkyňa Martina Nemethová a prezidentka sa medzitým ponáhľa do televízie, aby sa stihla pripraviť na vysielanie. Lenka Buchláková jej najprv predstaví základný okruh tém súvisiacich s minimálnou mzdou a aktuálnymi krízami, krátko načrtne priebeh relácie a potom ju odvedie do maskérne a následne priamo do štúdia. Na moje vlastné prekvapenie sa mi tam podarí dostať tiež; v približne dvadsaťminútovej relácii Uhlerová predstaví potrebu ďalšieho zvyšovania minimálnej mzdy a reč príde aj na tzv. dôstojnú minimálnu mzdu, ktorá by sa podľa prepočtov OZ KOVO mala na Slovensku pohybovať na úrovni približne 1 300 až 1 400 eur. Vyjadrenia pre médiá či účasť v podobných reláciách je však len jedným zo spôsobov aktualizujúcej sa komunikácie KOZ pod novým vedením; hovorkyňa KOZ vystúpenie v TA3 – najmä jeho zákulisie – fotograficky dokumentuje na sociálnych sieťach odborárov. Pýtam sa, ako sa im takýto spôsob komunikácie osvedčuje – otázka v období „nevyhnutnej“ prítomnosti masových organizácii na sociálnych sieťach možno banálna, ale vzhľadom na viaceré špecifiká odborov azda predsa len relevantná – a Martina Nemethová odpovedá, že najúspešnejšie sú osobné (čím nemyslí súkromné) profily lídrov KOZ. Pre budovanie „imidžu“ odborov tak nie je dôležitá len odborná kvalita ich mediálnych výstupov, ale aj osobná charizma predákov. Zaiste to neplatí len pre najvyššie organizačné úrovne odborov, aj preto KOZ organizuje pre svojich členov mediálne školenia, ktoré ich pripravujú na komunikáciu s verejnosťou v písomnej aj ústnej forme.
Za posledným bodom štvrtkového pracovného programu prezidentky KOZ sa opäť presúvame: tento raz na adresu medzi Bratislavským hradom a Slavínom, konkrétne do slovenskej kancelárie Friedrich Ebert Stiftung (FES). Keďže je práve v Bratislave Urban Überschär, riaditeľ zastúpenia FES v Českej republike a na Slovensku, s Monikou Uhlerovou si dohodli krátke, neformálne stretnutie. Vo vile na Maróthyho ulici sa stretávame aj so Zuzanou Homer, vedúcou bratislavskej kancelárie, a vedeckým spolupracovníkom FES-u Robertom Žanonym, ten sa však po chvíli ospravedlní a odpojí sa od nás. V približne polhodinovej debate sa Urban Überschär pýta na sociálnu situáciu na Slovensku a porovnáva ju s tou nemeckou: u nás sa usiluje hnev a strach spoločnosti zneužiť Smer a krajná pravica, v Nemecku tak koná Alternatíva pre Nemecko (AfD), ktorej sa obdobne ako Republike darí získavať sympatizantov aj medzi odborármi. Monika Uhlerová pritom poukazuje aj na nezodpovednosť zo strany súčasnej vlády, ktorej boli ešte pred rokom predložené návrhy konkrétnych riešení sociálnej a ekonomickej krízy na základe skúseností zo zahraničia, tieto návrhy však dodnes neboli Hegerovým kabinetom spracované ani implementované. Za pozornosť stojí fakt, že aj do čela Nemeckej konfederácie odborov sa tento rok dostala žena – Yasmin Fahimi – a v kontexte tejto skutočnosti v debate padol nápad zorganizovať stretnutie dvoch ženských odborárskych líderiek, v oboch prípadoch prvých žien na čele príslušných strešných odborárskych organizácií. Niekoľko ďalších tém – napríklad klimatická problematika v období energetickej krízy – bolo otvorených pre budúce rozhovory, keďže sa Monika Uhlerová musela krátko pred piatou hodinou ospravedlniť pre cestu do rodnej Banskej Bystrice, pretože ju v blízkej Banskej Štiavnici v nasledujúci deň čaká pracovný program. V tomto bode som sa s prezidentkou a hovorkyňou KOZ rozlúčil aj ja – a až pri následnom listovaní v zápisníku som si uvedomil, že mám o to viac poznámok, o čo menej vopred pripravených otázok som počas programovo hutného dňa stihol položiť. Predsa som však neostal bez odpovedí: niektoré vyplynuli priamo z pozorovania prezidentky KOZ pri práci a niektoré otázky za mňa položil niekto z jej spolupracovníkov.
Činnosť odborov ako ekonomický, sociálny aj politický faktor
Ako najväčšia organizovaná sila na Slovensku – s členskou základňou väčšou než akákoľvek politická strana – odbory, popravde, vzbudzujú rešpekt, nie však pre tajuplnú náplň ich práce, ale pre ich štrukturálnu pozíciu v rámci kapitalistickej ekonomiky. „Pomenovanie úkonov“, ku ktorým dochádza v ústredí KOZ, môže byť pre časť verejnosti skutočne traumatické: početne silné, akcieschopné a dovnútra i navonok náročné odbory sú sčasti už reálnou a sčasti ešte len potenciálnou hrozbou nielen pre ekonomický model založený na konkurencieschopnosti nízkymi mzdami, ale aj pre autoritárske tendencie v spoločnosti, ktoré sú výrazne napájané nepriaznivou socioekonomickou situáciou. Tí, ktorí cítia potrebu a majú vôľu sa spoločensky angažovať, z rozličných dôvodov sa však nechcú zapojiť priamo do politiky, môžu nájsť uplatnenie práve v odboroch – ich členom sa môže stať ktokoľvek vrátane nezamestnaných, študentov, živnostníkov či pracujúcich v slobodnom povolaní. Ujmu na jemnocite (príslušných) zamestnávateľov – a politikov či médií pracujúcich v ich záujme – však v takom prípade naozaj nemožno vylúčiť.
Text je podporený nadáciou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike
Autor je literárny kritik
