Iba naposledy. Viem, že si ničím život a hanbím sa za seba. Neviem si však pomôcť a akokoľvek by som sa chcel drog vzdať, vždy sa k nim vrátim. Tentoraz to však zvládnem, mám dosť sily, a preto si teraz dám naposledy – skutočne naposledy. Zajtra už skončím, sľubujem. Aby som mohol byť otcov Beautiful Boy.
Belgický režisér Felix van Groeningen sa po predchádzajúcom filme Prerušený kruh (2012), nominovanom na cudzojazyčného Oscara, rozhodol skúsiť šťastie v Hollywoode a nakrútil drámu o zložitom vzťahu otca a drogovo závislého syna. Zaradí sa jeho Beautiful Boy (2018) medzi kultové snímky o bludnom kruhu závislostí? Na túto tému ich vzniklo mnoho – hrdinovia si v nich hovorili podobné mantry ako v úvode textu a často zlyhali.
Z magnus opus Darrena Aronofského Requiem za sen (2000) sa môže zatočiť hlava už len zo spomienky na jeho záverečnú scénu, kde jednej postave amputujú ruku a ďalšiu vystavia elektrošokovej terapii. Dráma Hanba (2011) od Steva McQueena zas presvedčila, že závislosť od sexu je rovnako škodlivá ako od chemických látok, a akokoľvek je Trainspotting (1996) zábavný film, ľudia sa k nemu určite nevracajú kvôli hororovej scéne detoxu.
Príliš didaktický
Beautiful Boy na prvý pohľad pôsobí ako snaha zaujať oscarovú akadémiu. Má k tomu všetko potrebné: adaptácia dvoch oceňovaných kníh, ťažká spoločenská téma, herci, ktorých mená sa v posledných rokoch často skloňovali v superlatívoch. Motív príbehu pôsobí nástojčivo: novinára Davida Sheffa preslávili rozhovory s osobnosťami ako John Lennon, Steve Jobs či Keith Haring, no pravdepodobne aj kvôli časovo náročnej práci si všimol až príliš neskoro, že jeho syn Nic prepadáva závislosti od metamfetamínu.
Čím je Nic zúfalejší, tým nebezpečnejším sa stáva pre zvyšok rodiny. Kradne, správa sa násilnícky a zapletá sa do zločinu. Po niekoľkoročnom boji so závislosťou, keď sa Nic často vracia do liečebného ústavu, začína byť situácia nezvládnuteľnou a Sheff musí zvažovať, či sa syna úplne vzdá, čím by ho pravdepodobne odsúdil na istú smrť. Môže to ako otec spraviť a zachovať si dôstojnosť? Zúfalstvo so synom pritom roky zdieľa, robí si o drogách rešerše, niektoré sám vyskúša, chce porozumieť, čím si ľudí pripútavajú. Svoje skúsenosti neskôr opíše v úspešnej knihe, ktorú nazve podľa piesne niekdajšieho člena Beatles.
Hoci sa zdá, že van Groeningen pri takejto predlohe nemôže nič pokaziť, jednej veľkej pasci sa nevyhol. Odhliadnuc od všetkých pozitív filmu, ku ktorým sa dostaneme, Beautiful Boy zo všetkého najviac pôsobí ako dobre zvládnutý, avšak poučný, výchovný film o hrozbe drog a dôležitosti rodiny. Ľahko si vieme predstaviť, že ho základné školy zaradia do svojich učebných osnov.
Aj keď s myšlienkou „drogy sú zlé a najlepšie je nikdy ich neskúsiť“ súhlasíme, nie je to žiadny objavný záver a podklad pre výnimočný umelecký film. A problém v tomto prípade netkvie v príbehu, ale v scénach, ktoré sa van Groeningen rozhodol zvýrazniť a ktoré považuje za dôležité. Do kontrastu postavil obrazy, kde Nic trávi šťastné chvíle s rodinou, a tými, keď sa pred ňou uzatvára a chce rebelovať voči okoliu.
Tu sa dostávame k druhému veľkému problému, druhej veľkej pasci, do ktorej van Groeningen pri prepise silnej predlohy spadol – a to k zjednodušujúcemu zobrazeniu dvoch hrdinov. David je vnímaný ako obeť, dobrosrdečný otec, ktorý je nespravodlivo sotený do ťažkej situácie. Nic je naopak postavený do polohy nezodpovedného a záhadného vinníka – motivácia, prečo sa k drogám uchýli, je vágna, hmlistá a trochu zamlčaná. Je to len z rebelanstva? Prispel k tomu rozvod rodičov? Túžba zažiť niečo nové? Nuda? Alebo všetko dokopy? Divák nevie a film si nedá námahu, aby to objasnil. Jeho postava by teda mohla byť plastickejšia.
Pri takto zložitej téme by sme čakali, že filmári prejavia trochu viac empatie k závislému človeku, pokúsia sa hlbšie opísať jeho vnútorný svet a rozanalyzovať, prečo fetuje. Kvôli tomu dráma miestami pôsobí, že diváka manipuluje.
Je to škoda, lebo v iných momentoch príbeh narúša vžité stereotypy o drogovo závislých. Málokedy ich filmy zobrazujú ako deti z dobrých stredostavovských rodín, ktoré majú dobré vyhliadky a milujúcu rodinu. Drogy sa podľa klišé často nachádzajú len vo vylúčených komunitách na periférii a dostávajú sa k deťom s psychickými problémami, ktorých sa rodičia vzdali. Nicovi však zdanlivo nič nechýba. Jeho otec je úspešný novinár a zdedil po ňom talent na písanie. Jeho cesta k úspechu je jasná: dokončiť univerzitu a dobre sa zamestnať. Zdá sa, že to Nicovi nestačí, a preto sa radšej ďalej stretáva s dílermi.
Málo autorskej odvahy
Zaujímavým umeleckým rozhodnutím bolo, že sa van Groeningen rozhodol väčšinu filmu nakrútiť ako videoklip. Môže to pôsobiť ako lenivosť v zmysle: ak nevieme emócie vkusne vyrozprávať obrazom a slovami, pomôžme si hudbou. Beautiful Boy tak miestami pripomína diela Xaviera Dolana, v ktorých videoklipové scény občas násilne narúšajú štruktúru deja, aby nás citovo vydierali.
Soundtrack v Beautiful Boy je tiež výrazný, ale do celku zapadá, pretože hudba je dôležitou súčasťou života oboch hlavných hrdinov – jeden o nej roky píše a druhý na nej vyrastá. Súvisí to aj s vynikajúcou prácou kameramana Rubena Impensa, ktorá kladie dôraz na estetické, farebne a kompozične kvalitné obrazy, s často až snovou atmosférou. Hudba do nich preto dobre pasuje. Tvorcovia ju vybrali starostlivo a citlivo: ťahavá, láskavá, no jemne strašidelná pieseň Sigur Rós sprevádza Nica na skateboarde, kým prežíva ďalší z relapsov, a presvedčivo ilustruje, ako sa vnímanie jeho reality pod vplyvom drog mení.
Do ligy lepších filmov v kinách novinku okrem hudby a kamery ťahá ešte herectvo. Ak Timothée Chalamet zaujal pred rokom v role mladíka objavujúceho svoju sexualitu (Daj mi tvoje meno, 2017), v postave Nica z Beautiful Boy herecky rozhodne vyrástol aspoň o triedu. Je vidieť, že postavu kvalitne naštudoval, sledujeme jeho prerod z jemného, trochu utiahnutého chlapca v hlúpeho násilníka a manipulátora. Veríme, že mu fet postupne ničí mozgové bunky, veríme, že je zúfalý, ale zároveň cieľavedomý a vypočítavý.
Felix van Groeningen mal v rukách veľa tromfov, no svoju šancu vytvoriť zásadné dielo nevyužil. Úprimná spoveď otca a jeho syna zostane v spomienkach divákov rozkúskovaná na niekoľko silných scén, niekoľko vydarených prvkov, no príliš ju poznačilo zjednodušovanie. Viac by sme sa dozvedeli z knižnej predlohy. Okrem Davida totiž vlastnú verziu príbehu vydal aj Nic Sheff pod názvom Tweak s podtitulom „Ako som vyrástol na metamfetamíne“.
Autor je filmový publicista
