Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Filmy roka rozprávajú príbehy každodenného života

Počet zhliadnutí:

Vzťah s vlastným textom a tvorivým procesom je jeden z najkomplikovanejších, aké možno nadviazať. Neustále ho spochybňujem, dobiedzam doň, provokujem ho, mažem, škrtám a on sa mi len vysmieva. Často sa aj objímeme a poplačeme si od šťastia, aby sme sa zase rozhádali a spadli do tmy. Svetlom a útechou vtedy vedia byť rozhovory s inými filmami.

Tento rebríček najlepších filmov roka tvoria práve diela, ktoré ovplyvnili môj proces písania filmového scenára. Vyberám diela autorsky odvážne, no predsa divácky prístupné. Všetky som ich videla vlani, ale nie každý z nich mal premiéru v roku 2024. Na moje prekvapenie, takmer všetky filmy z tohto zoznamu nakrútili ženy a sú, až na pár výnimiek, buď debutmi, alebo druhým filmom v poradí. 

V slovenskej audiovízii je objektívne najväčšou udalosťou – nielen minulého roka – debut Pauly Ďurinovej Lapilli. Kiežby takých slobodných filmov vznikalo na Slovensku viac. 

Každodennosť je politická

„Čas plynie, veci sa dejú, vieme to, ale nevieme, čo si s tým počať. Toto ma skutočne zaujíma. Čo ma až tak nezaujíma, je konštruovanie príbehu, ktorý vedie na nejaké konkrétne miesto,“ hovorí Helena Wittmann, nemecká režisérka, scenáristka a kameramanka, ktorá sa do mojej pozornosti dostala len minulý rok. Stala sa mojím osobným objavom roka a jej filmom Drift (2017) a Human Flowers of Flesh (2022) by som sa rada venovala hlbšie v niektorom z ďalších textov.

Na tejto ploche sa zámerne vyhýbam filmom s explicitne politickou témou, pretože priamo v každodennosti žijeme kľúčové problémy tohto sveta a ohmatávame, čo všetko znamená byť človekom. Jeden výnimočný film tu však nemožno opomenúť: dokumentárny film No Other Land (2024). Ten zobrazuje rutinný život Palestínčaniek a Palestínčanov, ktorý aj pred súčasnou genocídou v Pásme Gazy prebiehal pod politickým terorom Izraela. A robí to precízne, trpezlivo a emocionálne triezvo (aj napriek tomu, že oboch autorov filmu sa problematika týka osobne). Narodiť sa ako Palestínčanka a Palestínčan, znamená žiť v politickom tele. Ak sú niektoré filmy dôležitejšie než tie iné, je to práve tento. Hovoriť z perspektívy slabšieho, ktorý nemá nástroje propagandy ani inú muníciu, je dnes kľúčové. 

„Ak sa ženám nedarí vytvárať „univerzálne“ umenie, pretože sme uväznené v „osobnom“, prečo nezobecniť toto „osobné“ a neurobiť z neho námet svojho umenia?“ píše Kris Kraus v autofikčnom románe I Love Dick. Otázka formulovaná v 70. rokoch minulého storočia rozkrýva vnímanie a výčitky adresované ženskému umeniu maskulínnym umeleckým prostredím. Kraus k nej o dve dekády neskôr dodáva: „Položiť si túto otázku, nájsť v sebe ochotu dotiahnuť ju vlastným žitím až do konca, to aj dnes znamená veľkú odvahu.“ 

Čo je odvaha? Žiť život ako tvorivý proces, ktorý sa vzpiera lineárnosti, gradácii aj vlastnému koncu? Dokončím niekedy ten scenár?

Ako referenciu k autofikčnému písaniu o osobných krízach vyhľadávam také filmy, kde nie je primárnym zámerom postavy niekam smerovať, skôr ich nechať len tak ísť alebo aj stáť. A v týchto okamihoch ich pozorovať. Zaujímavé prístupy k všedným problémom a úsporu veľkých dramatických zvratov nachádzam v tvorbe čerstvých talentov amerického nezávislého filmu Kit Zauhar, etablovanej dramatičky Annie Baker a debutantky Joanny Arnow. Práve každodennosť a jej často zdanlivo bezcenné peripetie prerastajú do existenciálnych kríz. Ako čerpať z reálne prežitej skúsenosti a pritom sa v nej neutopiť? „Osobná skúsenosť, z ktorej čerpám, sa v rámci príbehu vždy mení, najmä preto, že niektoré prvky sú minimalizované a iné zosilnené,“ hovorí Joanna Arnow. Osobné je autentickým východiskom nahliadania univerzálnych tém.

Abnormalita ako spôsob rezistencie

Metaforická telesnosť filmu Hoard režisérky a scenáristky Luny Carmoon na viacerých úrovniach pripomína hlavného hrdinu filmu Ratcatcher (1999) režisérky Lynne Ramsay. Viacerí britskí kritici a kritičky označili Carmoon, podobne ako svojho času Ramsay, za svetlo, ktoré rozčerilo konzervatívne vody súčasnej britskej hranej tvorby. Na Carmoonovej prístupe je cenná najmä schopnosť dotýkať sa konkrétnymi obrazmi neviditeľných pojmov, ako je trauma, láska či identita. Hoard je rozprávkovým snom aj charakterovou štúdiou dievčaťa, ktoré sa stáva ženou. Jej potlačená láska a smútok zo straty matky v útlom detstve sa náhle otvárajú, aby ich v bolestivom zovretí živelných fragmentov pamäte rozpoznala, prežila nanovo a zapuzdrila vo svojej identite.

Carmoon umelecky radikálne prekračuje konvencie realistického zobrazovania a vyvracia normatívne predstavy o domove a rodičovskej starostlivosti bez toho, aby sa bála nedokonalosti či pohoršenia. Naopak, z precízne zostaveného chaosu a významových náznakov robí prednosti svojho rukopisu. Emočne vypätá a až extravagantne sebavedomá réžia nešetrí pohľadmi do krivých zrkadiel. Ústredným motívom je láska a Hoard valcuje jej klišéovité filmové zobrazovanie, šokuje a stáva sa diskurzívnym filmom o iných jej podobách. Sprostredkúva stretnutie s inakosťou v širokom zmysle slova, ktorá je v spoločnosti nežiadúca a odsunutá do outsiderskej pozície. 

Koľko pasivity je priveľa pasivity? 

Zatiaľ čo Carmoonovej postavy hromadili odpadky a budovali z nich domov, mileniálka Joanna Arnow tiež rámcuje život hlavnej hrdinky Ann prostredníctvom abnormality. Ann pestuje romantické vzťahy na princípe dominancie a submisivity (BDSM) a jej lásky-nelásky s lepšie situovanými staršími mužmi sa cyklia v eliptických epizódach bez zdanlivej zmeny. 

Arnowovej dramédia Feeling that Time for Doing Something Has Passed môže vyvolávať očakávanie, že pomenuje symptómy viacerých diagnóz dneška už svojím názvom. Ann je zamestnaná alebo skôr zaseknutá v korporátnom prostredí a v limbe sú aj všetky jej blízke vzťahy. Polohovanie sa do submisívnej roly má pre túto postavu širší ako len intímny a romantický rozmer. Je spôsobom prežitia. Možno ho chápať aj ako životný postoj vzdoru voči systému, ktorý diktuje akcelerovanie aj nášmu jestvovaniu, a zároveň ako jeho chorobný prejav. 

Arnow malými odchýlkami a výpustkami dlhších časových úsekov na zdôraznenie nahodilosti a nelineárnosti žitia, odkrýva jeho miniatúrne a pomalé zmeny. Ann v tomto filme o dospievaní tridsiatnikov prichádza skôr na to, kým nechce byť. 

Inšpiratívna je aj snaha o zachytenie mikroskopických nuáns plaziacej sa každodennosti. Až keď pretečie potrebný čas a spečatí sa „životné obdobie“, zanechá tento proces hmatateľnú stopu. Už ráno nie sme rovnakou osobou ako tou, čo si ľahla večer spať, len to voľným okom nevidieť. Ale vo filme možno áno.

Rovnako zaujímavé je komponovanie na pohyb skúpej a pomalej akcie do statických obrazov, kde prostredie rozohráva ďalšie významové roviny. Arnow je z newyorskej nezávislej scény, kde pred dekádou vynikol aj talent Leny Dunham. Jej raná tvorba, vrátane kultového seriálu Girls, prispela k popularizácii zobrazovania bežných problémov ľudí, ktorí nemajú dokonalé telá ani kariéru a neschopnosť kapitalizovať samých seba ich dostáva do poriadne trápnych a nepríjemných situácií. Arnow kráča práve v jej stopách. 

O čosi mladšie ako Ann sú hrdinky filmov Actual People (2021) a This Closenes (2023), ktoré stvárnila ich režisérka a scenáristka Kit Zauhar, sama členka generácie Z. Protagonistka jej debutu končí vysokú školu vyhoretá a s existenciálnou krízou, v druhom celovečernom filme je už jej hlavná ženská postava v stabilnom vzťahu a živí sa nakrúcaním ASMR videí. Zauhar v oboch dielach postupne vyvedie z omylu, že je všetko v poriadku všetky postavy a spochybňuje možnosť nadobudnúť kontrolu nad vlastným životom, či už v láske alebo v iných oblastiach. Intímnymi problémami svojich mestských postáv poukazuje na množinu kríz, ktoré momentálne žijeme. 

Keď sa svet okolo rúca, útočisko hľadám vo filmoch, čo majú schopnosť pohladiť. Nie je ich veľa, ale jedným z nich je Janet Planet, debut dramatičky Annie Baker, ktorý mal premiéru minulý rok. Dej sa odohráva v autorkinom rodnom zapadákove v štáte Massachusetts v 90. rokoch, čiže plní účel čiastočného úniku pred realitou. Epizodické rozprávanie sleduje každodennosť jedenásťročnej Lacy, ktorá je pravdepodobne queer a jej hippie matky Janet. Lacy je len pozorovateľka, stredobodom rozprávania je Janet. Počas Lacyiných posledných prázdnin pred nástupom na strednú školu jej mama toho stihne naozaj veľa. V ich dome sa vystriedajú dvaja milenci a jedna priateľka z dávnych čias. Na pozadí Baker subtílne a s humorom nuansuje skryté konflikty aj prehistórie postáv. Latentné napätie tu vzniká medzi dvomi pólmi: na jednej strane je zachovanie si nezávislosti a osobného priestoru slobodnej matky, na druhej silné puto s dcérou, ktorej jedinou blízkou bytosťou je jej mama. Kulisami ich pomalého leta sú nádherné americké lesy, ktoré Baker s kameramankou Mariou von Hausswolff nakrúcali na filmový materiál. 

Slovenský film roka

Dlhometrážny debut Pauly Ďurinovej Lapilli (2024) buduje príbuzenstvo s planétou. Píše poéziu trúchlenia nielen nad stratou blízkych, ale lieči aj kolektívny žiaľ z ekologického kolapsu na planetárnej úrovni. Vzbudzuje totiž nádej, že hlboký geologický čas je schopný zahojiť aj tie najhlbšie rany spôsobené márnivosťou ľudí. Sme len dočasní aktéri v príbehu Zeme. Tá má svoje mechanizmy regenerácie, svoje tempo aj rytmus a svoje pomalé cykly. Otvára póry a dýcha celým telom, jej voda mizne, tečie novými trasami a znovu sa objavuje. Kúpe sa v tme vesmíru, aby sa preskladala nanovo.

Autobiografická roadmovie nezostáva pomníkom zosnulých blízkych, ani pohrebnou piesňou, hoci Ďurinovej láska k nim je prítomná v každom zábere aj vete. Režisérka ako hlavná postava putuje po imaginárnej krajine, ktorú vytvára samotné trúchlenie a jeho fázy. Necháva sa viesť intuíciou, asociatívne premýšľať, poskytuje si čas a priestor pre lúčenie v utopickom prostredí umeleckej tvorby. Akoby bol film len vedľajším produktom tohto procesu obrodenia. Tak prirodzený, a zároveň jednoduchý tvorivý princíp!

Na záver nemôžem nespomenúť ešte jeden film, ktorý ma očaril. Umeleckým dielom s najpôvabnejšou atmosférou pre mňa bola nepochybne Chiméra Alice Rohwacher o nesmrteľnosti lásky. Citáciami oživuje to najlepšie aj z tuzemskej poetiky Novej vlny. Akoby nad jej réžiou bdeli duchovia Ela Havettu a Juraja Jakubiska. Cez obraz dá pocítiť aj zatuchnutú vôňu starých hrobiek. Keď sa otvoria, vykrádačovi hrobov z nich unikne prízrak jeho nesmrteľnej lásky.