Voyeuri

Aká je minulosť – a hlavne budúcnosť – kvír Slovenska? Požiadali sme laureáta súťaže Poviedka 2022, Kristiána Lazarčíka, aby nám poskytol literárnu víziu smerovania našej krajiny. V jeho poviedke počujeme hlas kvír Slovenska, krajiny,  ktorá „od svojho počiatku trpí pocitom menejcennosti, je utláčaná, popieraná, považovaná za chorú a takmer nikdy nedostane slovo“.

Na tento svet som prišla nevyvinutá, a budem tým trpieť už celý svoj život. Matka ma vyvrhla na blatistú roľnú zem, potom odišla. Chcela ma vyskúšať: ak prídem domov, nechá si ma. Piate z ôsmich detí, ani prvá, ani posledná, iba nepostrehnuteľná kdesi uprostred. Pupok Európy, pupok sveta. Placentu som zo seba musela zjesť sama a odkedy som tak spravila, nesiem v sebe zvláštnu chorobu. Uchovávam si ju pod rebrom, tretím zdola a napravo. Keď je najhoršie, prikladám dlane na to miesto, dodáva mi silu. Tá porucha nepatrí len mne. Patrí všetkým, ktorých som neskôr počala. Postupne ju dedia, odovzdávajú si ju navzájom, u každého sa prejaví inak. Je takmer neviditeľná, nosia ju v sebe, zatiaľ čo ich inkubujem. Vo mne môžu rásť, strážim ich sama v sebe. Malé spiace larvy.

Od svojho počiatku trpím pocitom menejcennosti. Doma ma utláčali, popierali, považovali ma za chorú, takmer nikdy som nedostala slovo. Cítila som sa neslobodná, potrebovala som utiecť, myslela som si, že práve tak konečne dosiahnem to, čo naozaj potrebujem. Nebola to pravda. Nebola som pripravená.

Matka ma vyvrhla druhýkrát, nemalo to prirodzený priebeh. Žiadne pomalé prebúdzanie, iba náhle preklopenie očí drevenej bábky, prudký nádych. Osamostatnením som sa dospelou nestala, zostala som iba beznádejne vykorenená. Burina vytrhnutá zo zeme, pohodená na kope. Tam hnijem, páli na mňa horúce slnko, striedavo zapácham, potom schnem.

Zistila som, že viac než slobodu som potrebovala niekomu dôverovať. Potrebovala som ochrancu, vodcu, ktorý by ma dokázal usmerniť. Záujem o mňa prejavilo mnoho mužov, krásnych a mocných, a ja som v tej chvíli dokázala dôverovať každému z nich. Pobili sa o mňa, všade bola krv. Potom zmenili stratégiu a našli si nového nepriateľa. Spojili sa, bratsky, následne ma okradli a za prudkého dažďa zneužili. Niekoľkokrát. Muži v oblekoch, vystriedali sa na mne, kým do mňa vnikal jeden, tí ďalší ho pozorovali, v dlaniach naťahovali svoje hrubé falusy a potom ich horúce a vlhké vkladali do mňa. Zaplnili všetky moje otvory, únikové cesty, zablokovali ma, vypli. Než som sa prebudila, usídlili sa vo mne.

Stojím na ulici pri dverách baru, opieram sa o betónovú stenu a demonštrujem svoju uvoľnenosť. Keď sa smejem, predkláňam sa, natupírované vlasy mi padajú z ramien do tváre, a zatiaľ čo naberám vzduch do pľúc, prehodím si ich zase dozadu. Vždy pri tom z pohára vylejem šampanské. Držím ho v ruke spolu s cigaretou, nikomu to nevadí, aj tak mi vždy dolejú. Sieťové pančušky, vysoké čižmičky, dvadsaťcentimetrový penis medzi nohami, tak teda muž alebo žena? Pán Boh vie, že iba jednoducho iná, divná, chorá, nechutná, zvrátená, mali-by-ťa-znova-zavrieť-do-blázinca-úchyl a najmä odporná kurva, Amen. Za takú ma považujú stále, no teraz to už prijímam, konečne viem, že majú pravdu. Naozaj som z nich mentálne ochorela a tou chorobou nasiakli všetci vo mne, ja, moje telo, vtipy, ktoré opakujem, ktoré oni dookola opakujú. Sú otrepané, miliónkrát prežuté, prehltnuté, vyvrátené a opäť raz zjedené.

Môj najobľúbenejší je: prstami imitujem zbraň, prikladám si ju k spánku a predstieram výstrel. Trhnem hlavou, mŕtvosť, dekadentná mŕtvosť. Smeješ sa, no ja viem, ako veľmi ťa to vzrušuje. Zvyšok večera polemizuješ nad kravinami typu vajce a sliepka, či život napodobňuje umenie alebo naopak, a následne, keď sme spolu sami, mi predvedieš inú verziu, tú tvoju, tá je vždy lepšia. Zrekonštruuješ predošlé udalosti, teraz ty prstami imituješ zbraň, ukazovákom a prostredníkom vojdeš do mojich úst, cítim chuť tvojich prstov na jazyku, jemne do nich zahryznem. Dívam sa na teba, poddajne, som šteniatko.

Mám ťa rada, pretože si dobrý kresťan. Stará mama, ani moja vlastná matka neboli schopné naučiť ma modlitbám, nerozumela som im, ani ony samé im nerozumeli. Prijali ich za svoje bez akýchkoľvek pripomienok len preto, že zneli krásne. Boli to roľníčky, modlitba im poskytovala únik z tohto sveta.

Nikdy sa o teba v skutočnosti nezaujímali, jednoducho ťa prijali. Bol si nádherný, stále si, a vždy aj budeš, ale ja viem, koľko špiny sa v tebe naozaj ukrýva. Práve ty ma naučíš všetkým modlitbám, Zdravas i Otčenáš, naučíš ma Desatoro Božích prikázaní, názorne a rýchlo. Desať tvrdých dorazení, pri ktorých odriekaš slová, potom ešte raz, nútiš ma ich odriekať spolu s tebou, tie moje sú pomedzi nárazy trhané, a ešte niekoľkokrát, teraz ich už poznám naspamäť, pomedzi výdychy šepkám: si Boh môj a ja sa inému neukloním, nevezmem tvoje meno nadarmo, po tom všetkom som ho zabudla, zabudla som aj svoje vlastné, teraz viem už iba Teba.

Vo chvíli, keď osvietená zaspávam, konečne cítim, aký je môj skutočný zmysel. Som nositeľkou náboženstva a som šťastná, pretože teraz všetkému rozumiem. Na malý moment, než zaspím, dokážem uvidieť svoje sestry, čakajú na mňa, medzi nimi Ježiš. Je nahý a prekrásny, božský po jeho otcovi, po Tebe. Volá ma k sebe a keď k nemu podídem, vloží mi do úst oplátku, pohladí ma po vlasoch, láska, teplo. Pobozká ma na líce, cítim vôňu jeho pokožky a v momente, keď sa zahryznem do oplátky, sa zahryznem do jeho boku, odtrhnem si z neho kus mäsa a moje sestry sa ku mne pridávajú. Ježiš roztiahne ruky nad hlavou, blažene privrie oči a necháva sa pojedať, chcem ho vypľuť, no nejde to. Jeho mäso sa mi samé prediera do útrob a keď sa mu najstaršia sestra zahryzne do stehna, on vykríkne, vyvráti oči dozadu a mäso v mojich ústach náhle vybuchne, obsah mojej lebky sa rozstrekne po nebeskej bráne, po krásnych tvárach mojich sestier, Ježiš si mojou krvou nežne pretrie ústa. Vtedy zaspím pokojným, neprerušovaným spánkom rovnako ako môj ľud.

Moja diagnóza nemá meno. Prejavuje sa na rôznych fyzických i psychických úrovniach. Vzduchové, kožou obalené bubliny pripomínajú nádory, vytvárajú ilúziu pevného priestoru a šialenstva. Oprite sa o ne a ony prasknú, zaleje vás krv a hnis, zošmyknete sa až na moje dno. Nič tam nie je. Môžete sa pokúsiť vyliezť o niečo vyššie, pokiaľ sa vám to v tom klzkom prostredí vôbec podarí. Až tam konečne niečo nájdete. Kroje, ľudové spevy a tance, moju zvrátenú túžbu po silných mužoch. Nie tých slizkých, večne pripitých: snažia sa o flirt, chcú pôsobiť mužne a sexy, no pôsobia skôr ako hovno a tak, bohužiaľ, i zapáchajú.

Mám na mysli tých skutočných, mocných. Kožou obopnuté svalstvo, pretkané cievami, vystupujú z ich bicepsov, stehien a penisov, z chrbtov ich dlaní, pulzujúca aorta, neprístupný pohľad v tvári. Cítia bolesť, no nikdy neplačú. Privoňaj k ich pokožke a vieš, že takto voňajú iba praví muži. Ich pach ma privádza do šialenstva, bola by som schopná ich zjesť, nechala by som sa nimi zjesť, ich dlane sú veľké a hrejivé, vždy suché, ako aj ich chodidlá. Muži, ktorí sú skutočnými mužmi, žiadne napodobneniny či výťažky, iba surová a neprefiltrovaná, pevná forma stelesnenej maskulinity. Vedia, kde je ich miesto, vo mne vždy nájdu svoje miesto, patrí im, a nedefinuje ich nič iné, len ich vlastné pohlavie.

Mám s nimi svoje sny. Som plnohodnotnou ženou, stereotypnou ženou v domácnosti bez zavadzajúcich výčnelkov z tela, moje pohlavie sa konečne rovná mojej identite, volám sa napríklad Mária. Mám na sebe kvetované šaty, vyzerajú ako zástera a možno to zástera aj v skutočnosti je, ale veľmi pekná, vyniknú mi v nej moje hladké dlhé nohy. Práve pri sporáku pripravujem večeru pre môjho manžela, všetko iba pre môjho manžela, z rúry mi už rozvoniava dezert, neviem sa dočkať, až ho tým všetkým konečne nakŕmim. Môj manžel zatiaľ za domom seká drevo a ja som neskutočne šťastná, ba priam prešťastná, na tvári mi dokonca po celý čas pohráva láskavý a vrúcny úsmev, pretože je prekrásne byť v plnohodnotnom a jedinečnom legislatívnom zväzku, ktorý tvorí základ pre našu budúcu rodinu.Neskôr možno zistíme, že nemôžem mať deti. Predsa len nie som až takou plnohodnotnou ženou, ako som si pôvodne myslela, ako si myslel môj manžel. A tak spraví decko našej susede, mojej dobrej priateľke, miestnej dedinskej kurve. Istý čas mu to neviem odpustiť, veľa sa o tom rozprávame, prečo si to len spravil, môj drahý, a on na to, že nevŕtaj furt – nuž vezmem kuchynský nôž a zabodnem mu ho do krku. Keď konečne zomrie, jeho mäso rozporciujem a uskladním do mrazničky. Postupne si z neho odoberám, robím si pravidelné romantické večere sama so sebou, hľadám vnútornú bohyňu a konzumujem jeho mäso až do dňa, kedy mi na to prídu, manžel dlho nebol v robote, kde len je, nuž preskúmajú moju mrazničku a nájdu ho.

Na otázky polície veľmi neodpovedám, som priveľmi zabratá do vlastných myšlienok. Premýšľam nad svojou budúcnosťou. Uvažujem, či ma zatvoria do ženskej väznice alebo do väzenia pre mužov, v mojom prípade je to trošku rozporuplné. Dúfam skôr v tú mužskú, mohla by tam byť o čosi väčšia zábava, o čosi viac chutného mäsa.

Vzal si si ma ešte nedospelú, hladil si ma po vlasoch a ramenách, pošteklil si ma na dlaniach a spýtal si sa, či ma môžeš pobozkať. Nechala som sa, mala som dvanásť. Chcel si vziať moju bradavku do úst a ja som ti to dovolila. Spýtal si sa, či ťa chcem bozkávať v rozkroku a ja som si to dovolila. Rozopol si si džínsy a ja som zacítila pach tvojho prirodzenia, takto vonia dodnes. Čistá pokožka, pot, moč, známky použitia, mužské telo. Vzala som tvoj penis do úst, mám pocit, že som ho odvtedy nevypľula.

Na určitý čas to všetko zostalo naším malým tajomstvom, potom som aspoň formálne dovŕšila dospelosť. Súdne som nedosiahla nič. Žiadne dôkazy, tvoje semeno sa do mňa vstrebalo, ranky zahojili, vznikol nový nádor, ale ten už nie je dôkazom.

Neskôr na mňa namieriš zbraň a smeješ sa, aj ja sa smejem. Tieto hry nikdy neberieme vážne. Zo žartu si tiež zamykám dvere vždy keď vojdem alebo odídem, mám strach. S tým nič nespravia: Pokiaľ nemáte guľku v lebečnom tkanive, ani sa len neobťažujte chodiť, prosím. Ďakujeme, dovidenia, prekrásny deň želáme! No čože si to o sebe myslíte? My máme dostatok inej práce, ktorú treba urobiť a nie riešiť Vaše vymyslené strachy. Nie ste už trošku rozmaznaná? Bezpečie? Aké bezpečie? Vy sa necítite bezpečne? Ale prosím Vás! Veď si kúpte kaser alebo čo, a noste ho všade so sebou. Len nezabúdajte, že aj v takomto prípade musíte mať dôkazy o tom, že sa Vás osoba, ktorej ste to strekli do očí, pokúsila napadnúť. Inak ste v prdeli zase len Vy. No vidíte, nie je to ani také komplikované. Aj Váš strach sa zrazu rozplynul, však? No teda, to je ale paráda! Tak dovi.

Takému prístupu ich učia muži v oblekoch. Namiesto reakcie a aktívneho riešenia situácií, aby zamedzili tragédiám, väčším i tým menším, sa prizerajú. Dívajú sa na to, ako sa ľudia vo mne búria, ako sa postupne navzájom ničia, ako všetko to násilie prerastá do čohosi väčšieho, čo ich všetkých pohlcuje a zožiera, núti ich kričať a ohrádzať sa v priestore, v ktorom nikto nikdy nemá skutočnú pravdu, v priestore, kde sa vražda niekoľkých ľudí rovná desiatim gramom trávy. Páči sa im, ako si to všetko nechávam robiť, ako ma môžu okrádať a zneužívať, stále dookola, ako so mnou môžu neustále vyjebávať. Cítia potešenie z toho, ako sa to pred nimi deje, ako sa nám to všetko deje, akí sú mocní a predsa s tým nič nespravia. Nechcú. Vyhovárajú sa jeden na druhého, aby všetko zostalo zachované a v pôvodnom stave, aby sa i naďalej mohli pozerať na ten obrovský a nepretržitý pohlavný styk celej ich spoločnosti, do ktorého sa nikdy nezapoja. Budú iba z výšky tajne prihliadať a fyzicky sa uspokojovať na tej mase zúfalého a bezmocného mrdania, pri ktorom jeden človek namieri zbraň na druhého, budú sa pozerať a vybíjať si svoje sexuálne vzrušenie na tom, ako ma šklbú a šliapu po mne, na chodidlách roznášajú kúsky mojej kože a kúpu sa vo svojej vlastnej krvi. Pod tým všetkým ležím nahá, bez pohlavia a orgánov, a ich rev v mojich ušiach postupne a definitívne utícha.

Aj svet stíchne a na chvíľu vyjde slnko. Zaleje ma teplo a všetka krv sa zmení na vlahu, vpije sa do zeme, kvety rozkvitnú. Farby sú výraznejšie, spravodlivejšie, počuť kostolné spevy. Muži v oblekoch na vŕšku stoja v pozore. Niekto z ľudu ku mne pristúpi, pohladí ma po vlasoch, vezme ma do náruče a vonia ako domov, ďalší sa k nemu pridajú, a ja sa v ich objatí rozplačem, pretože som slabá, no prvýkrát v bezpečí, pod ochranou, bez postranných úmyslov. Cítim, ako sa začínam hojiť, aj oni cítia, ako sa začíname hojiť, moja pokožka sa regeneruje, vlasy, nechty, mihalnice dorastajú.

Niekto z davu, ktorý nás pozoruje, povie, že ľudia otupievja-vja-vaj-ú, a následne sa rozosmeje na tom, ako slovo nevie ani vysloviť, aké je to vtipné, celá tá situácia, aj my sa rozosmejeme, a všetci sa rozosmejú a sme šťastní, že ide iba o nepodarený vtip, že celé to v skutočnosti nie je pravda, že sme si to iba vymysleli. A nastane pokoj a harmónia, a svetlo a nová éra.

No potom neznámy muž vystúpi z davu a povie, že som klamárka. Že som plodom samotného diabla, úlomkom Adamovho rebra a hriešnica. Povie, že som napichaná a monitorovaná, a muži z vrchu okamžite využijú svoju príležitosť, pridávajú sa k neznámemu, dávajú mu za pravdu, a zmätený ľud sa díva raz na neznámeho, raz na mužov v oblekoch, potom na mňa, premýšľajú, komu majú uveriť. Vtedy niekto vyhŕkne, že rodina je otec, mama a dieťa, a niekto ďalší ukáže na mňa a povie, že veď aj táto nemravná fľandra má vtáka a predsa nosí sukne, tak prečo ich nosí, to je ale divné, to je ale choré, to je totálne zvrátené, ľudia ako ona si nemôžu nárokovať naše deti, a niekto iný, že som naozaj Satanovou kurvou, každé ráno mu pred raňajkami lížem gule, no ja sa vtedy ohradím, že nie, ja predsa lížem gule iba Bohovi Otcovi všemohúcemu, ale oni o tom nechcú ani počuť, pretože Boh Otec všemohúci by si rozhodne nenechal lízať gule od dajakej odpornej a sprostej transvestiti!

Vtedy sa dav znova rozzúri, muži v oblekoch na vŕšku opäť dlaňami zašmátrajú vo svojich nohaviciach, pretože nie je nič vzrušujúcejšie než búriaci sa dav, ktorý ma postupne obkľúči, ktorý im dáva za pravdu, na ňom vidia, akí mocní a zbožňovaní vlastne sú.

Niekto z ľudu ma schmatne za vlasy, vlečie ma preč a ja jačím, nechcem sa pustiť tých, ktorí vo mňa veria, počujem ich, žiadajú národ a prosia ho, aby to nerobil, aby dostal rozum, no muži z vrchu dav iba povzbudzujú, chcú, aby v tom všetkom pokračoval, aby mohli ukázať, aká som zlá a zvrátená, ako ma uspokojuje násilie, ako ma treba obliať benzínom a podpáliť, a presne to chcú ľudia z davu spraviť, polejú ma benzínom, no vtedy niekto skríkne, že takto všetci zomrieme, podpálime si pôdu pod nohami, a oni prestanú, vypľúvam benzín z úst, jeho chuť v nich zostáva.

Treba ju zničiť inak, povie niekto, ale ako, spýta sa ďalší, a ja sa zatiaľ plazím po zemi, chcem sa dostať späť do bezpečia, domov, ale všetci sa už búria, aj tí, ktorí sa ma snažili chrániť, spanikária, niekto mi stúpi na lopatky, prevráti ma na chrbát, je to iba ďalší človek z ľudu. Vopchá mi do úst zbraň, zmätene pozrie na mužov hore, a oni prikývnu, a ja zúfalo zastonám, zapištím, vo chvíli, keď tento človek stlačí spúšť a prestrelí mi lebku, sa mojimi útrobami rozoznie hrozný ženský rev. Iskra zo zbrane ako drobná snehová vločka pomaly dosadne na kútik mojich pier a následne celú moju zem zachvátia plamene.

Stane sa zo mňa priepasť, hlboká a prázdna, v mojom ovzduší bude poletovať iba popol a prach. Na tom dne budem ležať, sama v sebe a bez pohnutia, budem ich v sebe naďalej nosiť, kým ma budú popierať, potláčať, utekať odo mňa a potom sa akoby nič znova vracať. Budú brať moju zem do rúk a nad tou plakať, ich slzy sa budú vpíjať do hliny a meniť ju na blatisté mláky, ktoré nevyschnú ani počas najhorúcejšieho leta. Môžu ma vzkriesiť, môžu ma pohltiť, môžu ma postaviť na nohy a potom celú znova zničiť.

No ja nie som predurčená na zánik. A oni to vedia.

Autor je študentom filmovej scenáristiky a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, v roku 2022 sa s textom Self-help stal laureátom súťaže Poviedka