Súčasná vážna hudba: Elektronické živočíchy

Michal Lipták5. januára 2023455

Dnes si už neuvedomujeme, ako revolučne to pôsobilo, keď v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch vznikala v parížskych a kolínskych štúdiách elektronická hudba. Elektronika nemala byť len ďalší nástroj; mala priniesť absolútnu slobodu a nezávislosť od fyzikálneho sveta nástrojov a tiel, ktoré ich ovládajú. Elektronická hudba mala byť absolútne nová a v ničom nepodobná všetkej dovtedajšej hudbe závislej od habituálnej telesnosti. Mala do hudby priniesť „xenoracionalitu“.

Keď potom elektronika opatrne začala interagovať so živými hráčmi a hráčkami, nútila ich hľadať náročné a neintuitívne riešenia. V legendárnom Stockhausenovom Kontakte (1958) sa klavír a perkusie snažia komunikovať s elektronickými zvukmi, ktoré akoby boli mimozemskou, neľudskou rečou. A sú to ľudia, ktorí sa musia prispôsobiť.

Ako však elektronika prenikala do každodenného života, bázeň sa vytratila a podvolenie sa stalo lákavým. Napríklad v Surface Image (2013) od Tristana Pericha už klavír očividne radostne imituje príjemné bzukotanie 1-bitovej elektroniky.

Trilogie (2017) od Brigitty Muntendorf pre dva klavíry a elektroniku je fascinujúcim záhybom v tomto vývoji, nakoľko už nekladie ani otázku podvolenia. Dochádza tu skôr k akejsi biologickej mutácii – hrá sa nielen na klávesoch klavírov, ale aj vnútri na strunách a vonku na ich tele. Sú natoľko prekryté navrstvenými elektronickými manipuláciami a samplami, že nie je jasné, kde sa končí klavír a začína elektronika, kde sa začína telo a končí stroj.

Výsledkom však nie je transhumanistický kyborg, ale akýsi elektronický živočích, ktorý nepôsobí až tak cudzo. Mutácie vždy prebiehajú na základe relatívne známych vzorcov, a v opakujúcich sa rytmoch či hutných crescendách napokon rozpoznávame neurotické tiky či výkriky. Krátke kúsky reči – samplované v slučkách a odstrihnuté od ľudského zdroja – nie sú drámou bojujúcej subjektivity, ako napríklad v Beriovej Visage (1961), ale sú príhovormi novej, rodiacej sa entity. Nie je to už ohrozený ľudský hlas, ale rozpoznateľný hlas nového tvora.

Áno, je to znepokojujúci živočích (Freud by povedal unheimlich). No pretože v konečnom dôsledku pôsobí organicky, neprináša revolúciu, o ktorej snívali elektronickí priekopníci. Len ktovie, či tie sny neboli od počiatku márne a či nebudeme napokon aj tak vždy vrhnutí späť k telesnosti.

Brigitta Muntendorf: Trilogie (GrauSchumacher Duo). Bastille musique, 2022.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: