Predmety a významy sa nepatrne pohybujú, nikdy sa príliš nevzdialia z pôvodného miesta. Ak sa ich pokúsime pomenovať, narazíme na neviditeľné, zato citeľné bariéry. Pripomína to pohyb rastlín, ktoré sa kývu vo vetre a otáčajú za slnkom, no zo zeme nikdy nevystúpia. Básne Brečtanu.
Zbierka Brečtan (v nemčine Schönste Lieder, čiže Najkrajšie piesne) významného rakúskeho básnika a prozaika strednej generácie Michaela Donhausera vyšla tento rok vo vydavateľstve Skalná ruža v preklade – prebásnení Rudolfa Juroleka a Slávky Rude-Porubskej. Tvorí ju jednoliaty cyklus päťdesiatich dvoch básní – alebo skôr päťdesiatich dvoch viet, ktoré nie sú členené do veršov, ale v prípade slovenského vydania sú najmä pre potreby vizuálnej atraktivity výslednej knihy centrované do obdĺžnikov. Prekladatelia nemali pred sebou jednoduchú úlohu: odráža sa to napokon na zmene názvu knihy, ktorým dvojica priznáva istú mieru straty zvukomalebnosti a rytmickej previazanosti pôvodného textu, ako aj potrebu väčších či menších významových zmien s cieľom jej zachovania. Jurolek preto v doslove opisuje proces prekladu ako tvorbu „variácií k originálnym básňam“. Treba pritom povedať, že toto variovanie dopadlo na výbornú. Najmä v prekladovej poézii je otázka plynutia a čistoty jazyka a jeho rytmu neraz problémom, výsledné texty sa často zadŕhajú, „páchnu“ rečou originálu. Pre Brečtan to neplatí, slovenský preklad je po jazykovej stránke vybrúsený do dokonalosti.
Na pulze krajiny
Téma či obsah Donhauserových básní sú len ťažko uchopiteľné, nezreteľne ich vnímame iba kdesi na okraji slov, či niekde za nimi: ide skôr o sled asociácií, impresií a pocitov, vynárajúcich sa a miznúcich v priebehu čítania. Jednotlivé básne od seba nemožno oddeliť, kniha ako celok vytvára zmyslový zážitok, v mnohom napriek svojej abstraktnosti pripomínajúci sledovanie filmu. V básnických textoch je prítomný neustály pohyb, ide však o pohyb v nenápadnom detaile, akoby sme sledovali krajinu v pozadí filmového záberu, šumiace lístie stromov, ktoré si žije vlastným životom. Vnímame ho, neupriamujeme naň pozornosť, no zároveň vieme, že bez neho by celá scéna vyznievala mŕtvo. Donhauserov Brečtan je tak okrem iného akýmsi denníkom krajiny, existujúcej či fantazijnej: „príbeh o blízkosti, o menách a miestach, o moriach, ktoré by mohli jestvovať.“ (str. 43). Práve blízkosť je tu napriek nemožnosti konkrétneho uchopenia obsahu jednotlivých básní ďalším dominantným prvkom. Intimitu autor buduje na základe jemných asociácií, čitateľov a čitateľky vťahuje do sveta knihy starostlivým vytváraním už spomínanej filmovej atmosféry živej krajiny, ktorú prelína s priamym zaznamenávaním pocitov. Aj tu však postupuje spôsobom sebe vlastným, pričom neraz pôsobivo prevracia vzťah ľudí a vecí (prírody, sveta, ročného obdobia, času dňa atď.) a emóciu neprisúdi človeku, ale naopak, „druhej strane“ – príkladom môže byť štyridsiata piata báseň, v ktorej sa nostalgická spomienka človeka na leto náhle stáva temnou spomienkou leta na človeka: „leto, čo bolo blízke, nežné a skryté, a teraz sa našlo ľahko nadvihnuté a nájdené si zas ľahlo, vysilené a zlomené.“ (str. 53). Autor tak zaujímavým spôsobom vlieva život na prvý pohľad neživým či abstraktným pojmom, v jeho sdýcha sebe vlastným rytmom každé slovo, každý pojem, voda, svetlo, tma, kamene. Práve v tomto je Donhauser najsilnejší a najpôsobivejší, pričom nepoľavuje ani v odzbrojujúco priamych osobných vstupoch, ktoré s oživenou krajinou vytvárajú špecifický kontrast: „Vysoko stojí a vznáša sa slnko a jeho lúče akoby unášali kamsi doďaleka, akoby to bolo dávno, čo som na teba myslel, vítal ťa a cítil, ako nám unikajú dni, tie posledné, tieto.“ (str. 30).
Nad rámec prírodnej lyriky
Všetko, čo bolo zatiaľ povedané, napovedá, že by sme mohli hovoriť o kontemplatívnej prírodnej lyrike, ktorá je bohato zastúpená aj v našej poézii. Básne Michaela Donhausera z nej (v jej konvenčnom ponímaní) však vybočujú, v súčasnej slovenskej ani českej literatúre nenachádzam príklad, ku ktorému by ich bolo možné prirovnať. Autor je napokon považovaný za solitéra aj v nemecky písanej poézii. Azda jediné, čo mi už od prvého čítania Brečtana schádzalo na um, je skvelá debutová zbierka Zamknuté komory o generáciu mladšej nemeckej autorky Marion Poschmann (v slovenskom preklade Nóry Ružičkovej vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Modrý Peter). Obe zbierky spája mimoriadne pôsobivá práca s jazykom a špecifická obrazotvornosť; v oboch nachádzame prácu s prírodnými motívmi, ktoré nám pripomenú skôr rastliny v kvetináčoch, urbánnu zeleň, nie ponory do lesov, lúk a prírody nepoznačenej usmerňujúcim dotykom človeka. Navyše, obe knihy dokazujú mimoriadnu zaujímavosť a kvalitu najsúčasnejšej nemecky písanej poézie.
Ako Jurolek spomína vo svojom doslove, kritika sa pri hodnotení Donhauserovej tvorby sústreďuje predovšetkým na jazyk. Domnievam sa, že právom: spôsob, akým s ním autor narába, neponecháva nič na náhode. Pracuje s tempom a melódiou s dôslednosťou, pri akej nemáme pochýb, že má básnik „na milimeter“ vypočítané každé písmeno; verše nie sú viazané (nie v zmysle rýmu), napriek tomu však pracujú s presným rytmom. Sú to básne z iného sveta, básne, ktoré stoja mimo čas a mimo priestor; básne, ktoré sú meditáciou. Zvuk namaľovaný na papier: „A keď sa stalo, že sme sa objali, v mračnách už znela prichádzajúca búrka, rozprávali sme slovami, ktoré odpúšťali, a všetko naše načúvanie akoby vravelo, pozri na tie dni, akoby vystavili účet“ (str. 41). Najkrajšie piesne – niet divu.
Brečtan Michaela Donhausera nie je jednoduchým čítaním. Knihu môžeme v mnohých ohľadoch bez váhania označiť za dokonalú, a práve táto dokonalosť jazyka, konceptu neuchopiteľnosti, dávkovania (alebo absencie) informácií môže svojou neprístupnosťou nejedného čitateľa či čitateľku odradiť. Bola by to však škoda: ide o jednu z najzaujímavejších prekladových básnických kníh, ktoré sa na našom trhu v posledných rokoch objavili.
Donhauser, Michael: Brečtan. 1. vyd. Kordíky, Skalná ruža, 2018. 72 s. Z nem. orig. Schönste Lieder (2007) prel. Rudolf Jurolek a Slávka Rude-Porubská. ISBN 978-80-89816-15-6.
Autor je básnik a kritik
