Všetko najlepšie, pani Dallowayová!

Je leto, čas krásnej literatúry. Vzduch oťažieva horúčosťou — s výnimkou občasných krátkych období dažďa či lokálnych búrok, keď sa možno až priveľmi schladí a povetrie sa vyčistí od nánosov veľkomesta aj úlomkov obilia poletujúceho od poľa k ceste napájajúcej sa na diaľnicu.

V lete môžem byť kdekoľvek alebo nikde, ale vo svojej hlave sa mi darí vznášať dva metre nad zemou. Akoby som vošla do svojho najkrajšieho sna. A môžem, ale nemusím sa začítať do knihy. Môžem a určite sa začítam. Je to reflex vybudovaný postupne od detstva. Niežeby sa za dlhých zimných večerov nečítalo dobre. Ale v lete to chutí inak, slobodnejšie.

Knihy ma odpútajú. Nehľadám v nich riešenia ani potvrdenie svojich rozhodnutí. Sú dovolenkou duše, jej voľným priestranstvom: môže sa zatúlať, kde sa jej len zachce, v lete ju pustím, ponorená do knihy, nestarám sa o to, či sa ešte niekedy vráti, či sa vrátim.

Stalo sa to pred sto rokmi

Virginia Woolf v roku 1925 (14. mája) vydala novelu Pani Dallowayová, ktorej dala pôvodne názov Hodiny. Práve odbila prvá štvrtina 20. storočia. Pušný prach veľkej vojny, z ktorej sa neskôr stala prvá svetová, sa už nielen rozplynul, ale aj usadil.

Sedem rokov po jej skončení prináša Virginia Woolf verejnosti opis jedného dňa v Londýne. Jeden čarovný, nádherný deň vymaľovaný krásnym jazykom, cez ktorý plynie prúd vedomia postáv. Autorka doň vstupuje a vystupuje z neho, aby vošla do hlavy inej postavy, akoby vo filmovom zábere, no jemnejšie, spoľahlivejšie, čarovnejšie. A s ňou sa prešmyknem aj ja. Navštívim svet, ktorý po veľkej vojne ešte nezanikol, ale postupne a neúprosne sa mení, zo starých istôt zostáva opar nostalgických spomienok.

Pani Dallowayová, Clarissa Dallowayová, manželka konzervatívneho politika Richarda Dallowaya, sa vyberie kúpiť kvety na večierok, ktorý usporiada v ten deň u nich doma. Všetko ostatné prenechá služobníctvu, ale kvety musí zaobstarať sama. A ešte si zašije natrhnuté zelené hodvábne šaty.

Čaro povrchnosti

Zašlý lesk buržoázie, zdalo by sa. Cez prúdenie vedomia rôznych ľudí sa autorka nevyhne ani ironickému pohľadu na mierne rozmaznanú, trochu odťažitú Clarissu. Zároveň však nesmierne vnímavú pozorovateľku vonkajšieho aj vnútorného života, osobného aj spoločenského, nadchýnajúcu sa prírodou, atmosférou mesta. Presnou pozorovateľkou interiérov aj exteriérov.

Londýn, ulice, svieži vzduch, počasie júnového dopoludnia. Opája ju všedný život videný optikou krásy, možno preto, že je práve po chorobe. Hoci sa necíti najlepšie, život si vychutnáva plnými dúškami, priam sa zadúša nádherou všednosti. Nielen preto, že si to môže dovoliť, ale najmä vďaka tomu, že toto umenie dokonale ovláda. Je to niečo úplne nepodstatné pre bežný praktický život, a zároveň také očarujúce a obohacujúce.

Nech vás city neovládajú a neničia, hlásajú súčasné psychologické poradne v dobrom úmysle, aby sme sa v súčasnom svete nezbláznili, ak sa náhodou ešte navyše trápime aj niečím osobným. Vy majte city, nie oni vás! A predsa je to také úžasné, keď Virginia Woolf nechá svoje postavy, aby ich vláčili vlastné city. A ich preplnené a často rozorvané srdcia nie sú utišované tabletkami, lebo na život pilulka neexistuje. A všetko zahalené do krásy sveta, života, do literatúry napísanej nádherným a presným jazykom, majstrovsky, postupmi dovtedy neprebádanými.

Jazvy, sutiny a žiaľ

Pani Dallowayová na ulici zazrie známu a spomenie si na ďalšiu. Obe ženy oplakávajú synov, ktorí sa nevrátili z vojny. Pre ne už bude mať život navždy celkom inú príchuť a pani Dallowayová to vie. Ale čo môže človek robiť s nešťastím a žiaľom iných okrem toho, že ho neignoruje? Ona sama stratila v mladosti sestru. V celej novele je o tom minimálna zmienka.

Život pokračuje, hoci najprv len v osudoch iných. A napokon aj so smútkom v srdci preváži krása, ľahkosť. Život, ktorý plynie ďalej aj v tragédiách preživších.

Jedným z nich je Septimus, mladý muž trpiaci psychickými ťažkosťami spôsobenými vojnou. Bol v nej, zahynul mu tam kamarát. Aj do jeho vedomia vstupuje autorka s ľahkosťou, akoby tam bola doma, napokon s depresiami mala svoje skúsenosti.

Lekár mladého muža príde na večierok pani Dallowayovej neskoro, lebo Septimus napokon v ten deň podvečer spácha samovraždu. Nezachránila ho ani láska Lucrezie, jeho mladej krásnej ženy z Talianska.

Judith Lewis Herman, americká psychoanalytička vo svojej knihe Trauma a uzdravenie okrem iného píše, že Virginia Woolf opísala v postave Septima zrejme ako prvá príznaky posttraumatickej stresovej poruchy, vtedy ešte nepomenovanej. Trpeli ňou veteráni z prvej svetovej vojny. Septimus sa po návrate z bojiska už nikdy nedostal do psychického stavu, v ktorom by dokázal vydržať sám so sebou a v ktorom by s ním vedela vydržať jeho žena, nech robila čokoľvek. Septimus po náhlom zlepšení psychického stavu v nestráženej chvíli ukončí život skokom z okna.

Keď život filtruje to, čo nevládzeme uniesť

Medzi riadkami — u Virginie Woolf je toho toľko medzi riadkami! —; sa nevyhneme nástojčivým náznakom, že mladý muž si siahol na život aj pod vplyvom liečby úspešného a slávneho psychiatra. Práve on dorazil na večierok neskoro. A pani Dallowayová bola zhrozená, lebo do jej domu vstúpila smrť. Lekár a jeho manželka totiž o udalosti všetkým vzrušene rozprávali.

A život ide ďalej, nie cynicky, ale tak, ako už život plynie. Šťastnejším v radosti navzdory tragédii odvedľa a naopak. Raz ten a potom tá. Život je nielen krásny, ale aj strašný. O to viac si pani Dallowayová a ďalšie postavy, ktorých vedomie nám autorka otvára a sprevádza nás ním, cenia krásu. Piplú sa v drobných všednostiach, rozoberajú vzťahy aj nevzťahy, dávne lásky, nové zlyhania, trvajúce manželstvá, prítomnosť neprítomných v našich mysliach, lebo veď čo už je v živote dôležitejšie! Clarissa Dallowayová a jej dávna láska si navzájom vstupujú do vedomia, odpovedajú si bez slov, škriepia sa, spomínajú. Tragédie sa prepletajú s radosťou ďalších, tak to je. Tajomné zákutia mysle jednej postavy preskakujú do ešte tajomnejších zákutí iných. Minulosť je prítomná v láskach z mladosti, ktoré nevyprchali, ale dokážu rozorvať city aj v strednom veku. Ako je to možné?!

Vojna, zas len tá vojna!

Vojna to LEN alebo AŽ naruší, ale život plynie ďalej. S nejakou ďalšou vojnou a katastrofou kdesi v úzadí.

Až si jedna povie, ako len bolo dobre na svete bez sociálnych sietí! Život sa filtroval sám.

Virginia Woolf vnímala vojnu veľmi bolestne, presne a ostro. V občianskej vojne v Španielsku jej v priebehu pár dní zahynul švagor, manžel milovanej sestry Vanessy, ktorý tam odišiel ako dobrovoľník. Keď sa schyľovalo k ešte väčšej vojne, druhej svetovej, napísala esej Tri guiney, v ktorej dala do priamej súvislosti patriarchát s fašizmom.

Ťaživosť existencie

Novela Pani Dallowayová mala v čase vydania veľký úspech, no autorka ako vždy trpela úzkostnými stavmi z toho, ako budú jej diela prijaté. Súčasne s energiou a nadšením z písania sa vždy dostavila príšerná vyčerpanosť. Niekoľkokrát v živote sa nervovo zrútila. Prvýkrát, keď jej v trinástich rokoch umrela mama, s ktorou mala veľmi blízky vzťah. Otec, literárny kritik a autor memoárov, dal deťom nevídanú intelektuálnu výbavu, no vo vzťahu k nim bol odťažitý. Ako mladučká zažila aj sexuálne zneužívanie zo strany nevlastného staršieho brata (z otcovho prvého manželstva). Neskôr, v mladom aj strednom veku, prežila ťažké depresie. V tom čase nedokázala písať.

Napriek mnohorakým vzťahom aj so ženami bol jej manželský život naozaj prístavom pokoja, takmer súrodeneckej lásky a vzájomnej opatery. Extrémna citlivosť jej umožnila napísať novely, romány, eseje, aké nenapísal nikto pred ňou ani po nej, napriek tomu, že ju v časoch hlbokej depresie aj paralyzovala.

Občianka Virginia W.

Autorka Pani Dallowayovej však nebola len precitlivelá a odpojená od spoločenského života, ako to ukazuje pre mňa ťažko stráviteľný film Hodiny, ktorý z jej osobnosti vynechal podstatný rozmer – uvedomelé bytie v aktuálnom spoločenskom a politickom dianí jej doby. Angažovala sa nielen vo feministickom hnutí za volebné právo žien, ale neskôr aj za vznik Spoločenstva národov. Dnešnej, žiaľ bezmocnej Organizácie spojených národov, zamýšľanej ako hrádza, ktorá mala zabrániť ďalšej vojne.

S manželom Leonardom sympatizovali s ľavicovým hnutím, zaujímali sa o robotnícke hnutie. Ona sama pracovala v spoločnom vydavateľstve Hogard Press, kde jej vychádzali knihy, aj ako sadzačka — upokojovalo jej to myseľ.

Stretnutia s intelektuálnou elitou tých čias vrátane Sigmunda Freuda a mnohých ďalších sa dajú dokonca vygúgliť.

Aj po sto rokoch

Pani Dallowayová nie je žiadna špeciálna hrdinka. Nemení svet, nepodniká výpravy za lepšiu budúcnosť, neprotestuje proti vojne. Jej očami nám však autorka poskytuje pohľad do vnútra ľudí žijúcich vo svete, aký nielen bol, ale v základných obrysoch aj je — nebezpečný, ťaživý, niekedy obludný, inokedy prekvapivo a neočakávane krásny.

Ak to už nevládzeme vnímať, prichádza nám na pomoc so svojím pohľadom. Ponorom do vedomia iných. Nadchýna sa, ale aj rozčuľuje nad dávnym ľúbostným vzťahom a jeho mužským aktérom, neznáša bigotnú učiteľku svojej dcéry, ona zas neznáša ju. Trochu snobka, trochu rozmaznaná buržujka, vôbec nie feministka. Možno nie celkom chápavá matka.

Žena, ktorá sa radšej oblúkom vyhla osudovej láske, lebo manželstvo bolo v tých časoch pre istú vrstvu čosi ako povolanie — koho si vezmeš, taký máš život. Pred dobrodruhom je dobré dať prednosť milému usadenému konzervatívnemu politikovi, s ktorým si poskytujú slobodu na hranici nezáujmu. Ale zato jej obaja muži v ten deň donesú opulentnú kyticu ruží — okázalé, nepredstaviteľné, ale pani Dallowayová je zvyknutá.

Vďaka, drahá Virginia!

Vnorila som sa do letného čítania tejto nádhernej a delikátnej novely, ktorá je zrazu taká aktuálna. Áno, kolónie zanikli, ale veď problémy zostali. A vyprázdnené small talky zahlcujú možnosť povedať si niečo dôverné a dôležité aj dnes. Ligotanie sa v spoločnosti tiež nikam neodišlo, aj keď sa nedeje v salóne pani Dallowayovej. Vojna, vojny tie celkom blízko geograficky i mentálne a pre mnohých aj pocitovo, sa ešte neskončili. A nie je jasné, či a kedy sa skončia.

Táto kniha si vyžaduje oslobodzujúce sústredenie. Primerané tempo, ako keď kráčate po ulici: ani na bicykli, ani autom či omnibusom, ale peši. Vzduch prúdi okolo tváre, oči stihnú zaznamenať detaily i celok, ľudí aj budovy, hnutia mysle okoloidúcich zachytené vo výrazoch tvárí. V tom všetkom sa roztvárajú celé príbehy, životy, celé ságy. Alebo len tak splynú v chóre davu. A možno okolo prebehol psík. Aj v tom je krása. Je vo všetkom.

Generácie sa pomaly striedajú, mnohým všeličo leží na srdci. Riešia to aj pri trkotaní na večierku u pani Dallowayovej. Veď práve k večierku sa schyľoval celý prenádherný letný deň, keď sa neodohralo nič, a stalo sa toho toľko.

Svet sa zmenil aj nezmenil. A ja mám v lete čas, aby som sa začítala do toho, aký môže byť svet úžasný v ľudských mysliach stvorených Virginiou Woolf. Vnímateľný, hodný pohľadu aj vhľadu, hodný obdivu až po hranicu zaľúbenosti.

Vďaka, drahá Virginia, za pani Dallowayovú.