Dobrý úvod do videohier, ktorý však trochu kĺže po povrchu
Pred pár rokmi vydal Kapitál skvelú knihu Playstation – Svet snov od Alfieho Bowna, ktorý našiel vo videohrách odraz mnohých negatívnych spoločenských javov. Autor citoval štatistiku, že do hráčskej komunity patrí viac než pätina svetovej populácie, čím v médiu videl aj silný nástroj politickej zmeny. V porovnaní s Bownovým knižným titulom sa dá povedať, že nová kniha škótskeho autora Edwarda Rossa s názvom Paříme kĺže v analýze videohier skôr po povrchu. A nesúvisí to s faktom, že vyšla ako komiks.
Ross, ktorý predtým napísal aj esej Filmish o dejinách filmu, pristupuje k popkultúre láskavejšie a prehliada korporátne prostredie s pochybnými hodnotami, v ktorom videohry často vznikajú. Hoci, a tu treba text pochváliť, sa zaoberá aj viacerými toxickými trendami vo videohrách.
Spomína napríklad niekdajšiu prezentáciu žien ako objektov, ktoré nemajú v príbehoch vlastný život ani túžby, kritizuje rasizmus a zneviditeľňovanie kvír ľudí. Nevyhýba sa ani spôsobom, akými je zobrazované násilie a aký vplyv môže mať na mladých (dvaja tínedžeri, ktorí v roku 1999 zavraždili 12 študentov a jedného pedagóga na strednej škole v Columbine, boli napríklad fanúšikmi hry Doom).
Pozitívne tiež je, že Ross zrozumiteľne a atraktívnou formou prezentuje všetky dôležité revolučné pohyby a zaujímavé koncepty vo vývoji videohier: ako sa prostredníctvom joystickov stávajú postavy v hre rozšírením nášho vedomia, ako sa identifikujeme s fiktívnymi telami, ktoré sú dokonalejšie než tie naše, aký úžas vyvolali prvé first-person strieľačky.
Ross zaujímavo vstupuje do knihy ako samostatná postava — rozprávač prehovárajúci k čitateľstvu. Na rozdiel od iných textov zaoberajúcich sa videohrami nachádza ich prapočiatky v živočíšnej ríši, pred dvomi miliónmi rokov, v naháňačke a skrývačke, a vo videohrách vidí moderné pokračovanie stolových hier.
Veľkou výzvou preňho musela byť voľba vizuálneho štýlu, keďže odkazuje na desiatky rôznorodých titulov. Treba však povedať, že výsledok mohol vyzerať aj zaujímavejšie — Ross volí jemnú, neveľmi údernú estetiku bez experimentálnejších nápadov, čo je škoda. Ukážkou toho nech je neveľmi atraktívna obálka s automatom, ktorú v kníhkupectve ľahko prehliadnete. Hádam každá stránka komiksu pôsobí dynamickejšie.
Trochu sklame aj skutočnosť, že vo veľkej väčšine knihy obrázky iba ilustrujú text. Ross málokedy využíva bubliny a formát dialógu. K téme sa vo formáte komiksu dalo pristúpiť aj kreatívnejšie. A možno mnohým po prečítaní knihy napadne, či musel byť text vôbec doplnený o obrázky.
Napriek kritickým bodom však môže byť Paříme pre mnohých a mnohé dostačujúcim úvodom do problematiky a pútavým zhrnutím pohnutých dejín média, ktoré sa teší celosvetovej popularite. Ak by vás zaujímalo viac, za pozornosť stojí aj podcastová miniséria Hry a my.
Edward Ross: Paříme. Komiksová historie videoher. Host, 2024, 208 strán.
Marek Hudec