Kritickú časť slovenskej verejnosti sa podarilo presvedčiť, že sociálnodemokratická politika neznamená budovať funkčný štát, verejné služby a solidárnu spoločnosť, ale mať ukážkový marketing. Aj to dláždi cestu Slovenska k večnému zaostávaniu.
Úlohou politiky je budovať funkčný štát. Taký, ktorý zoči-voči náročným výzvam aj medzinárodnej konkurencii tvorí predpoklady pre dobrý život ľudí – a to aj o desať či dvadsať rokov. Úlohou sociálnej demokracie je modernizovať štát takým spôsobom, aby zmeny zvládli aj menej privilegované a menej úspešní, a to prostredníctvom kvalitných a dostupných verejných služieb a socioekonomického modelu, ktorý spája rast, ekológiu aj solidaritu. Aj o desať či dvadsať rokov. Niektorým slovenským politickým stranám sa však podarilo časť verejnosti presvedčiť, že jej úlohou nie je budovať funkčný štát, ale že podstatou politiky je marketing. Agresívne nálepkovanie súperov, pozičné hry a taktika, statusy a virál, vnútorný a vonkajší nepriateľ, demonštratívna národná hrdosť. Nič z toho život ľudí nezlepší ani o milimeter, ale na pútavé politické divadlo to stačí. Táto politika zakliala Slovensko do večného zaostávania.
Falošní vinníci, škodlivé riešenia
Problém demokratickej ľavice druhej dekády dvadsiateho prvého storočia je prirodzene širší aj hlbší, ako sú politické deformácie dnešného Slovenska. Skúsme ho popísať metaforou. Dieťa sedí na kolotoči, ktorý sa krúti stále rýchlejšie. Dieťaťu začína byť nevoľno a prosí rodiča, aby zastavil. Lenže rodič vie, že kolotoč – v našej realite svet, ktorý sa točí stále rýchlejšie – sa úplne zastaviť nedá a jediné, čo môže urobiť, je dieťa lepšie vybaviť na to, aby tú rýchlosť zvládlo. Tu však prichádza iný „pomocník“, ktorý dieťaťu sľubuje, že on kolotoč zastaví a všetko bude ako po starom. „Take back control“. Čo si dieťa vyberie? Snaha získať späť aspoň časť kontroly nad svojím životom, aspoň kus pevnej pôdy pod nohami, základné istoty v stále komplikovanejšom svete, je prirodzenou ľudskou potrebou. Na kolotoči dnes sedí podstatná časť bývalého ľavicového elektorátu a nečudo, že si vyberá rozprávku, ktorú mu ponúka „falošný priateľ“ bez škrupúľ: ochránim vás pred zlým svetom aj vymyslenými nepriateľmi, všetko bude zas ako kedysi.
Ak aj opomenieme, že vízia, ktorú nám ponúkajú „falošní priatelia obyčajných ľudí“, ako ich nazval rakúsky spisovateľ Robert Misik, nemá nič spoločné s emancipačnou, slobodu vďaka väčšej rovnosti sledujúcou misiou demokratickej ľavice, problémom pravicových populistov a, žiaľ, aj nimi sa inšpirujúcou „ľavicou“ je, že nám ponúkajú falošných vinníkov a škodlivé riešenia. Migranti, Rómky, LGBTI+ ľudia či Soros, zvyčajné terče hnevu, nemajú totiž nič spoločné s tým, prečo sa ľuďom na Slovensku nežije tak, ako by si zaslúžili. Skutočnými vinníkmi sú jednak politici neschopní dodať ľuďom funkčný štát, verejné služby na úrovni Európy dvadsiateho prvého storočia, ktorí štát rozkradli a rozkrádajú, ako aj všetci, ktorí budovali a obraňujú ekonomický model neschopný vytvárať predpoklady pre dôstojný život státisícov ľudí. Ale niet sa čo čudovať. Vyjsť na akékoľvek výročie národnej histórie na pódium s vlajkami a zanadávať si na všetkých vonkajších aj vnútorných nepriateľov, to si nevyžaduje ani zlomok intelektu a tvrdej driny potrebných na modernizáciu slovenského školstva, záchranu zdravotníctva, vzkriesenie inovačného potenciálu domácej ekonomiky, efektívne čerpanie fondov EÚ, skutočný rozvoj ekonomicky slabších regiónov, zmiernenie fatálneho exodu mladých talentov do zahraničia alebo také bazálne veci ako skvalitňovanie verejnej dopravy, ktorá nám miestami kolabuje, to všetko popri základných funkciách a službách tohto štátu – miestami podfinancovaného, rozkrádaného, alebo prosto zle manažovaného. Toto sú skutočné príčiny všeobecnej frustrácie v krajine, ktorú dotknutí politici umne presmerúvajú na ľahké terče hnevu. A tak nám tu vyvstáva zjavná nepriama úmera, v ktorej čím menej je politik schopný dodať ľuďom funkčný štát a podmienky pre lepší život, tým hlučnejšie vie zabávať pseudotémami, strašiť vymyslenými nepriateľmi, demonštrovať oddanosť vlasti. Symbolika na jednotku, zástupné témy, spory o geopolitiku, „liberálny fašizmus“, cenzúru a „cancel culture“ od rána do večera, ale reálny výkon smerujúci k zlepšeniu životnej úrovne ľudí „nula celá nič“.
A ich „riešenia“? Slovensko je jednou z najotvorenejších ekonomík sveta, ktorej hospodársky výkon, teda naša životná úroveň, stojí z 90 % na exporte, z čoho 80 % smeruje na trhy EÚ. Plasticky vyjadrené, 700 z každých 1 000 eur našej výplaty máme vďaka prepojenosti s EÚ. Navrhovať pre našu krajinu uzatváranie sa pred Bruselom, oslabovanie našich väzieb a spojenectiev, len vďaka ktorým môžeme niečo v únii presadiť, takáto politika je sabotážou našich národných záujmov a životnej úrovne ľudí, ktorí v nej žijú.
Liberálny stred: nepochopenie problému
Žiaľ, kým krajná pravica hrá perfídnu hru s neistotami a frustráciami ľudí a ponúka škodlivé riešenia, liberálny stred preukazuje fatálnu neschopnosť pochopiť, kde je problém. Prepad podpory liberálnej demokracie má iste aj neekonomické dôvody: radikalizujúci sa verejný diskurz a nárast dezinformačnej scény či vonkajšej propagandy. I tu treba konať, avšak s hodinárskym jemnocitom, pretože cenzúra a vytláčanie nepohodlných názorov za brány mainstreamu je jedna z najvýdatnejších živín antisystému. Na oslabení demokracie – o tom dnes už hovorí mnoho štúdií – sa však najväčšmi podieľajú pocity sociálnej neistoty a vylúčenia kritickej časti verejnosti, ktorá vníma vývoj a ekonomický režim po roku 1989 ako nespravodlivý. Ľudia, ktorí neboli pripravení, nemali predpoklady alebo šťastie stať sa podnikateľmi, vybavovačmi, hokejovými hviezdami, celebritami či influencermi, alebo prosto špičkami vo svojich odboroch, dostali nálepky neschopných či lenivcov. Nie je pritom ťažké pochopiť, že ak demokracia nepracuje v prospech väčšiny, tá systém odmieta a necíti sa nim reprezentovaná. Všetkým priateľom a priateľkám otvorenej, tolerantnej, modernej, demokratickej spoločnosti treba povedať, že takúto spoločnosť môžeme mať, ale len za predpokladu jej väčšej sociálnej rovnováhy a súdržnosti. Dlhý rad porovnaní rovnostárskejších demokratických štátov sveta túto koreláciu či kauzalitu preukazujú dostatočne výpovedne. Bol to práve zlatý vek sociálnych štátov, ktorým západná Európa po druhej svetovej vojne odpovedala na skúsenosti prvej polovice dvadsiateho storočia, keď sociálny prepad stredných tried vydláždil cestu fašizmu. Varovania o sociálnych príčinách úpadku demokracie sú preto na mieste. Za všetky spomeňme slová Christopha Guilluyho, ktorý analyzuje rozpad Francúzska na rozkvitajúce centrá a upadajúce periférie a podľa ktorého je otvorená spoločnosť jedným z najväčších hoaxov dvadsiateho prvého storočia. Pretože napríklad Paríž, kde meter štvorcový stojí aj 15-tisíc eur, nie je žiadnym otvoreným mestom, ale mestom oddelených bohatých štvrtí a chudobných periférií až get. A obdobne odstrašujúcim príkladom je francúzska politická scéna. Víťazov transformácie tu reprezentuje liberálny, dnes enormne nepopulárny prezident Macron, a 90 % nespokojných zastupuje pravicovo populistická Marine LePen. Sociálna demokracia ako určujúca sila francúzskej politiky už prakticky neexistuje.
Kvadratúra kruhu sociálnej demokracie
Úloha, ktorá dnes stojí pred sociálnou demokraciou, nie je jednoduchá. Do karát jej síce hrá historická diskreditácia neoliberalizmu a filozofie minimálneho štátu, ktorú si už dnes, zoči-voči krízam, ktorým štáty musia čeliť, nedovolí nik príčetný presadzovať. A rovnako môže takáto politika rátať s rovnostárskym nastavením slovenskej spoločnosti. Koncept aktívneho, rozumne prerozdeľujúceho sociálneho štátu sa opiera o solídnu podporu verejnosti. V praxi však ideu dobre fungujúceho štátu, ktorý efektívne a bez korupcie nakladá s našimi daňami, za tridsať rokov dôsledne zdiskreditovali apologéti a reformátori minimálneho štátu aj politici a úradníci slúžiaci viac oligarchiám a sebe ako verejnému záujmu. A rovnako dnes nemá na ružiach ustlané ani centrálna idea sociálnej demokracie, snaha o budovanie súdržnej spoločnosti. V dnešnej, sociálne aj občiansky polarizovanej dobe je zjavne silnejší dopyt po politike rozdeľovania, až nenávisti. Že je pre spoločnosť deštruktívna, vedela už biblia a neskôr A. Lincoln, konštatujúc, že „dom rozdelený proti sebe neobstojí“. Faktom však je, že ponuka súdržnej spoločnosti, ktorú drží pokope čo najširší stred – opretý o schopnosť a kultúru vyvažovania záujmov, kompromisu či konsenzu aspoň v základných cieľoch –, vyžaduje dnes, zoči voči vzájomne znepriateleným frakciám spoločnosti, silnú dávku politického líderstva a schopnosť nadchnúť ľudí pre spoločné ciele.
Výsledkom sklamania z tridsiatich rokov porevolučnej, najmä majetkovej transformácie, dvadsiatich rokov členstva v EÚ, s ktorým sme si omylom spájali automatické vyriešenie našich vlastných domácich úloh, ako aj z obrazu politickej reprezentácie, nie vždy – diplomaticky povedané – oddanej verejnému záujmu, a napokon z vyčerpania z kontinuálnych kríz, pandémie, vojny na Ukrajine či 30 % potravinovej inflácie, ktoré znásobuje podráždená kultúra sociálnych sietí, je dnes niečo, čo sa dá pomenovať pojmom rozhnevaná spoločnosť. Nie je prekvapujúce, že rozhnevaná spoločnosť si žiada rozhnevaných, agresívnych politikov, ponúkajúcich verejnosti ľahké terče hnevu a rýchle riešenia. A rovnako neprekvapujúce sú zničujúce dôsledky takejto politiky. Presne takúto podobu má dnes zradné pokušenie aj pre politickú ľavicu. Problém kvadratúry kruhu sociálnej demokracie teda spočíva v zladení dvoch na prvý pohľad protichodných úloh: udržať si pozíciu hovorkyne, reprezentantky nespokojného či rozhnevaného ľudu a na druhej strane nepodľahnúť lákadlu výberu ľahkých terčov, oných falošných vinníkov, a receptov, ktoré v konečnom dôsledku spoločnosti uškodia.
Nemoralizovať, riešiť skutočné príčiny
Je legitímne aj pochopiteľné, keď chronická neistota, nedôvera aj existenčné obavy v nemalej časti verejnosti plodia odpor voči svetu plnému kríz, voči liberálnej otvorenosti so všetkými jej pozitívnymi diskrimináciami, menšinovými právami a politickou korektnosťou. Tendencia zatvárať sa pred svetom do ochranného krytu národného štátu je plne pochopiteľná. Je to však omyl. Utvrdzovať v ňom ľudí, či, ešte horšie, ponúkať ho ako riešenie ich problémov, je falošná ilúzia, ktorá krátkodobo prináša politické body, ale s nimi aj dlhodobý úpadok, ďalšie prehĺbenie frustrácie a čoraz strmšiu fašizáciu spoločnosti. Pretože, a to treba opakovať, od otvorenosti svetu je závislá podstatná časť našej životnej úrovne. To je štruktúra ekonomiky, akú sme si za ostatných tridsať rokov nastavili. Rozhodnutie neotvoriť sa svetu by malo katastrofálne dôsledky. To platí pri vedomí všetkých hlbokých skrivodlivostí, ktoré sú globálnej ekonomike v jej dnešnej podobe vlastné.
Pre sociálnu demokraciu to znamená úlohu nemoralizovať nad konzervatívnym a národným príklonom nemalej časti verejnosti a súčasne povinnosť mať odvahu, vôľu a schopnosť ísť po skutočných príčinách, vinníkoch problémov. Znamená to najmä pracovať menej na symbolike a dramaturgii a virálnosti, no o to viac na riešeniach, ktoré budú zlepšovať fungovanie krajiny a život ľudí, ktorí v nej žijú. Tým sa dostávame späť k základným úlohám sociálnej demokracie, ktoré sú v krajine nízkych miezd a 30 % potravinovej inflácie jej hlavnou pracovnou náplňou: zabezpečiť hospodársky rast, jeho spravodlivé prerozdelenie a funkčný štát, teda kvalitné a dostupné verejné služby. To neznamená, že ostatné agendy ľavice, ktoré prirodzene vyplývajú z hodnôt rovnosti a solidarity, nie sú podstatné alebo že je na mieste odložiť ich na neurčito. Ale práve plnenie menovaných úloh je tým, čo pomáha najviac a každej časti spoločnosti, tým, za čo sú politici platení, a ak sa ich plniť nedarí, sú najväčším zdrojom nespokojnosti, frustrácie a fašizácie spoločnosti. Práve tu leží historická úloha ľavice – vytvárať predpoklady na účasť čo najväčšej časti spoločnosti na jej pokroku.
Z tohto pracovného zadania politickej ľavice v strednej Európe je napokon celkom zjavná scestnosť a škodlivosť jej podsúvanej liberálno-konzervatívnej dilemy. Ako pred časom presne podčiarkol filozof Peter Takáč, ľavica nemá byť ani konzervatívna, ani liberálna – má byť ľavicová. Jej DNA je snaha o dôstojný život čo najväčšieho počtu ľudí, rovnosť, prednostne rovnosť šancí, a solidarita. Z toho ako celkom zrejmé vyplýva ťažisko programu ľavice na socioekonomickej konfliktnej línii, v spore o prerozdelenie statkov, hodnôt a životných šancí. V tomto duchu môžeme dnes konštatovať, že dnešný príklon časti ľavice ku konzervativizmu, motivovaný odporom časti voličstva k liberalizmu otvoreného sveta, je rovnakou strategickou chybou a slepou ulicou, ako bol v deväťdesiatych rokoch príklon k liberalizmu. Vtedy aj teraz pod tlakom zeitgeistu, ducha doby. Aktívne totiž oslabuje socioekonomickú os politického konfliktu, ktorá bola vždy základom sily politickej ľavice, a presúva ťažisko súboja na os sociokultúrnu, kde sa ľavica prispôsobuje konzervativizmu, teda oslabuje svoj vlastný profil a stáva sa náhradou konzervatívneho originálu. Rovnako strategicky pomýlený je aj koncept tzv. vlasteneckého ľavičiarstva. Nielen preto, že najväčšie problémy a výzvy dneška, od kritickej miery ekonomickej nerovnosti a ekologickej neudržateľnosti cez bezpečnosť, energetiku až po podobu digitálnej budúcnosti vrátane regulácie umelej inteligencie, ani náhodou nemajú národné riešenia. To je zjavné každému, kto vie čo i len trochu čítať povahu týchto výziev. Scestný je tento koncept aj preto, lebo „vlastenecký“ odklon spoločnosti a ekonomiky typu Slovenska od západného, primárne európskeho sveta je zaručenou cestou do socioekonomickej katastrofy.
Demokratická ľavica stojí za najušľachtilejšími výdobytkami modernej histórie človeka a spoločnosti. Nikdy si to neuľahčovala. Už zhruba stopäťdesiat rokov si na seba kladie nárok humanizovať, poľudšťovať zmeny, ktoré v čoraz vyššej rýchlosti prináša technologický pokrok a ekonomická dynamika. Nárok, aby zmeny slúžili nie prednostne privilegovaným a úspešným, ale čo najväčšej väčšine, verejnému záujmu, a nie tým, ktorí majú v adresári priame telefónne číslo na moc. Kto sa na tento údel necíti, nech sa na sociálnu demokraciu nehrá.
Autor je vedecký spolupracovník Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR
