Seriálový KapitálVečera je o šiestej

Dominika Moravčíková11. júna 2020523

O paradoxnej emancipácii konzervatívnych žien v televíznej sérii Mrs. America 

 

„Desať rokov dozadu sme boli zaneprázdnené presviedčaním sveta o tom, že diskriminácia žien existuje,“ povedala feministická aktivistka Kathryn Clarenbach v súvislosti s Národnou ženskou konferenciou usporiadanou v roku 1977 a jej proti-zhromaždením konzervatívnych žien v Houstone. „A dnes tu takto stojíme – my, establišment, napádaný radikálnou pravicou.“

 

Tento výrok opisujúci zvláštnosť historickej situácie, ktorá kulminovala v čase Národnej ženskej konferencie, výborne vystihuje hlavný konflikt televíznej série Mrs. America (autorka Dahvi Waller, Hulu, 2020), ktorá rekonštruuje dianie v dobovom ženskom progresívnom aj konzervatívnom hnutí, pričom skutočné historické osobnosti cituje často doslovne podľa vyjadrení zaznamenaných v médiách a memoároch. Zatiaľ čo progresívny ženský aktivizmus v tejto dobe začal prinášať ovocie v podobe skutočných politických výsledkov a akceptácie hnutia v najvyššom úrade, paralelne sa formoval akýsi zvrátený underground – konzervatívne ženské hnutie, ktoré o sebe hovorilo ako o protestnej sile vychádzajúcej „zdola“, ktorá stojí proti politickému establišmentu vplyvných liberálok. Séria Mrs. America sleduje konzervatívne ženské hnutie cez kutilské začiatky až k vysoko profesionálnej organizácii, ktorej sa podarilo zvrátiť dejiny.

Čo nás séria Mrs. America a jej analýza ženských hnutí v 70. rokoch môže naučiť o politickej mobilizácii konzervatívnych žien?

 

Deväťdielna miniséria Mrs. America svojou témou a citom pre historické detaily pripomína rozsiahlejšie seriály ako Mad men (2007 – 2015, na ktorom spolupracovala aj autorka Mrs. America Dahvi Waller) a Masters of Sex (2013 – 2016) – kroniku profesijného  a osobného života priekopníckeho páru v oblasti sexuálneho vzdelávania a liečenia sexuálnych porúch v 50. rokoch 20. storočia. Tiež môže pripomenúť seriál The Knick (2014 – 2015) režiséra Stevena Soderbergha, ktorý sleduje pionierov moderného lekárstva v newyorskej nemocnici roku 1900. Časť rozprávania série Mrs. America, ktorá je zaujatá dianím v progresívnom hnutí, je prestúpená podobnou vizionárskou energiou ako dva posledné spomínané seriály – všetky tri rozprávajú o inštalovaní určitej vedeckej a kultúrnej modernity do sociálneho života.

 

Séria Mrs. America ale svoje rozprávanie navyše delí medzi dva tábory a aj to spôsobom, ktorý dáva viac priestoru aj emočnej intenzity konzervatívnej strane boja, ktorá sa snaží zmariť feministický projekt. V tomto zmysle Mrs. America formálne skôr pripomína House of Cards, seriál s politickým antagonistom v popredí, ktorý robí všetko preto, aby si zabezpečil absolútnu moc a rozvrátil právny štát.

 

Mrs. America je ale v niečom zároveň dokonalým protipólom House of Cards. Popiera totiž jeho hlavnú tézu o tom, že politika je bezhodnotová sféra, v ktorej rozličné kultúrne pozície neznamenajú nič viac než nástroje na ovládanie populácie. V Mrs. America, naopak, na hodnotách aktérkam politických zmien úprimne záleží – dokonca aj cynickej konzervatívnej líderke Phyllis Schlafly, ktorá pri spovedi plače nad tým, že jej syn je „zvrhlík“ (homosexuál). Mrs. America tak ukazuje politiku ako svet autentického zápasu o hodnoty, v ktorom je primárnou otázkou balansovanie radikality a kompromisu s ohľadom na stráviteľnosť cieľov hnutí pre tradičných politikov a väčšinovú populáciu.

 

Ženy vyšli z kuchyne, aby mohli ostať v kuchyni 

 

Tmelom rozprávania, ktorý prepája hlučný ansámbel feministiek a uhladený, cukrový svet konzervatívnych aktivistiek, je jedna symbolicky aj legislatívne dôležitá udalosť – dekády trvajúca snaha o prijatie dodatku ústavy, ktorý má garantovať rodovú rovnoprávnosť, takzvaný Equal Rights Amendment (ERA). História formovania tohto dodatku sa tiahne až do 19. storočia ( v 60. rokoch 19. storočia urgenciu otázky ženských práv marila občianska vojna), pričom prvá verzia bola spísaná a predložená kongresu v roku 1923. Trvalo niekoľko dekád, kým kongres konečne v roku 1972 dodatok schválil a odoslal ho jednotlivým štátom na ratifikáciu s desaťročným limitom na to, aby sa dodatok stal súčasťou ústavy. Po začatí ratifikačného procesu sa spustili plamenné kultúrne boje o podobu rodinného života a ženskej roly v spoločnosti.

 

Séria Mrs. America sa sústredí na obdobie, počas ktorého aktivistky a aktivisti za ERA organizovali zhromaždenia, presviedčali politikov, vykonávali protestné hladovky a akty občianskej neposlušnosti. Počas prvej polovice 70. rokov hnutie za práva žien preniklo do politického mainstreamu a jeho myšlienky sa kultúrne aj geograficky (zo základne v New Yorku sa šírilo smerom na juh) normalizovali. Republikánska aj demokratická strana hnutie otvorene podporovali a medzi republikánkami sa dokonca dali nájsť feministky, čo sa dnes už zdá byť nepravdepodobné.

 

Do tohto prostredia vstupuje nečakaná  historická postava Phyllis Schlafly (Cate Blanchett) – absolventka politológie, katolíčka, matka šiestich detí, vo voľbách do kongresu dvakrát neúspešná politička, ktorej pôvodnou expertízou bola protisovietska zahraničná politika. Podľa rozprávania série Mrs. America bol jej odpor voči ERA pôvodne nástrojom zviditeľnenia sa vo vysokej politike mocných mužov. Keď ju totiž v privátnej debate o štátnej bezpečnosti z relevantnej pozície vyradia tým, že jej dajú písať poznámky, Phyllis si bleskovo uvedomí, že na seba môže upútať pozornosť jedine takým silným názorom, ktorý by bol od ženy nekonvenčný a zároveň by lahodil mužskému uchu.

 

V tej chvíli sa zrodí Phyllis Schlafly ako aktivistka proti ústavnému dodatku, ktorá okolo seba hneď v roku 1972 vytvorí hnutie Stop ERA. Na konci prvej epizódy pred publikom žien v domácnosti prednesie svoju prvú demagogickú reč, v ktorej snahy o zrovnoprávnenie pomenuje ako stratégiu neúspešných žien, ktoré neboli schopné nájsť si manželov. Ako píše D.J. Mulloy, jej kampaň postupne zmobilizuje tisíce konzervatívnych žien (hlavne členiek cirkví a príslušníčok belošskej strednej triedy), ktorých veľká časť sa v jej hnutí úplne prvý raz angažuje v politike (Mulloy, 2018). Schlafly vo svojej proti-ERA rétorike podľa Tanye Melich narazila na „politické zlato v mizogýnii“ (Melich, 1996).

 

Rastúce hnutie Stop ERA v druhej epizóde série zasiahne progresívne hnutie celkom nepripravené. Feministky síce predtým registrovali newsletter Phyllis Schlafly ladený proti dodatku ERA, ale považovali ho skôr za výkrik do tmy a nazdávali sa, že s ratifikáciou vo väčšine štátov majú výhru vo vrecku. Ukázalo sa však, že Stop ERA hnutie medzi časom dokázalo byť natoľko efektívne, že sa mu podarilo zmariť ratifikáciu v štáte Illinois. Gloria Steinem, populárna feministka a novinárka v reakcii na nečakanú efektivitu konzervatívnych žien povedala: „Môžu ostať v kuchyni, ak je to to, čo chcú robiť.“ Ďalšia dôležitá feministka Bella Abzug jej odpovedala: „Oni nezostali v kuchyni, to je ten problém.“

 

Megafón a mrežovník 

 

Séria Mrs. America konštruuje Phyllis Schlafly ako figúru, ktorá od diváctva vyžaduje komplexné čítanie a rozoznanie stretnutia protichodných princípov v jednej postave. Podľa Marjorie J. Spruill, autorky vplyvnej knihy o amerických ženských hnutiach Divided We Stand: The Battle Over Women’s Rights and Family Values That Polarized American Politics Schlafly v dobovej americkej kultúre zreálnila ideál tradičnej ženy so staromódnym šarmom a šablónovo dokonalým rodinným životom (Spruill, 2017). Zároveň to ale bola nevídane emancipovaná žena – podľa feministiek šlo o „najviac zrovnoprávnenú ženu v Amerike,“ a to napriek tomu, že na verejnosti hrala rolu submisívnej manželky, ktorá na začiatku každej reči ďakovala svojmu manželovi za to, že jej dovolil vystúpiť.

 

Rozpor zahrnutý na konzervatívnej strane boja o ERA vystihuje už animovaná úvodná titulková sekvencia, ktorá je symbolickou skratkou celej série. Odohráva sa na pozadí skladby Waltera Murphyho A Fifth of Beethoven z roku 1976, ktorá nanáša disco textúru na tému Beethovenovej 5. Symfónie, a tým v titulkovej sekvencii pripomína dobovú pop-kultúru aj určitú osudovosť, ktorou sú presiaknuté rétoriky oboch hnutí. Obe totiž akcentujú historickú naliehavosť a nevyhnutnosť svojich cieľov (nezadržateľný pokrok alebo, naopak, nevyhnutný návrat k starým dobrým časom) a ide im o otázky, ktoré presahujú každodenný život. Možno i preto si konzervatívne ženy vo vyburcovanej nálade ochrany domova nevšimli, že medzičasom sa vlastne vzdali striktnej roly gazdín.

 

Vizuálne je titulková sekvencia postavená na hravých prelevoch kresťanskej ikonografie a protestných výjavoch maľovaných akvarelom. Vidíme aj maľovanú Phyllis Schlafly, ktorá zosobňuje oba svety: aktivizmus v rekvizite megafónu a aj tradičnú belošskú americkosť v rekvizite kruhového jablkového mrežovníka – apple pie ako emblém domácnosti, tradície a neplatenej ženskej práce, ktorú konzervatívne ženy v Mrs. America glorifikujú. Na konci sekvencie sa objaví text troch sekcií navrhovaného dodatku ústavy, ktorého písmená zožerú vysávače typických amerických gazdín – dekády úsilia zmarené s tragickou ľahkosťou práve tými, ktorým mal zabezpečiť právnu rovnosť.

 

Už titulková sekvencia naznačuje, čo rozprávanie série celkom obnaží – že konzervatívny ženský aktivizmus je až fantasticky paradoxný v tom, ako ženy nechtiac emancipuje: núti ich organizovať sa, trénovať v politickej rétorike, vo fundraisingu, v účtovníctve, v budovaní siete kontaktov a lobingu, umožňuje im opúšťať domov a cestovať po celých Štátoch bez manželov.

 

V určitom rozmere sú konzervatívne aktivistky emancipované presne ako tie progresívne. Obe skupiny žien sa naučili, že každá sféra života je politicky artikulovaná, a že súkromie domácnosti a oddaná neplatená práca pre rodinu sú politickou realitou (či už želanou alebo kritizovanou). A obe skupiny sa rétoricky trénujú a jazyk vedome používajú ako náborový nástroj, hoci progresívne ženy predkladajú širokej verejnosti sofistikovaný diskurz o rodových rolách v patriarchálnom usporiadaní, konzervatívne ženy, naopak, vábia jazykom dezinformácií a hoaxov.

 

Emancipácia konzervatívnych žien ale zároveň má zásadné limity. Dáva ženám zážitok aktivizmu, ale nie jeho náplň – niečo, čo by im materiálne zlepšilo ich životy a dopomohlo im k identitám, aké by boli nezávislé na úspechu v manželstve a rodičovstve. Ak sa žena v konzervatívnom hnutí ocitne v prekérnej situácii rozvodu, neželaného tehotenstva, domáceho násilia, statusu nevydatej ženy či menšinovej sexuálnej orientácie, jej hnutie ju neochráni. V sérii vidíme, že keď jedna z aktivistiek trpí stresom z domáceho násilia, Phyllis Schlafly chladnokrvne prehlási, že „manželstvo je drina“ a týraná žena sa musí naučiť, ako manžela zvládať. V inej situácii Phyllis zase na základe podobnej úvahy zo sexuálneho násilia viní jeho obete.

 

Doma ťa čaká láska

 

Séria Mrs. America vizuálne citlivo oddeľuje domácnosti a pracovne svetov progresívnych a konzervatívnych žien tak, aby podčiarkla odlišnosti ich sociálnych organizácií. Kým prostredie feministiek reflektuje ich kozmopolitné identity, výbojnosť a akcentáciu profesionalizmu („Sme politické hnutie, nie sesterstvo,“ hovorí Gloria Steinem), aktivistická komunita okolo Phyllis Schlafly sa pohybuje v útulných suburbánnych kulisách a akcentuje familiárnosť a kutilského ducha ich práce (napriek tomu, že je postupne profesionalizovaná a platená).

 

Domov Phyllis Schlafly je okrem toho tiež mikrokozmom rasovo hierarchizovanej spoločnosti Spojených štátov. V úzkej komunite aktivistiek okolo Phyllis vidíme len biele ženy, z ktorých mnohé sú členkami skupín vyznávajúcich belošskú nadradenosť, zatiaľ čo Phyllisina platená gazdiná je čierna žena. Celkom odpudivý moment nastane po obvinení hnutia z toho, že ho financujú spomínané krajnopravicové skupiny. Jedna z aktivistiek na obranu hnutia vysloví, že Phyllis predsa nemôže byť rasistka, pretože má priateľský vzťah so svojou čiernou gazdinou a jej dcéru naučila čítať. Vidíme tu belošský sebaklam veľkodušnosti voči čiernym ľuďom, ktorý zakrýva nedostatok angažovanosti v odstraňovaní diskriminácie a v kontexte hnutia aj starodávne puto krajnej pravice s rasizmom.

 

Typ hnutia, v ktorom sú ženy zapojené, zároveň determinuje aj povahu osobných vzťahov a ich premenlivosť. Kým konzervatívne ženy uznávajú iba tradičné manželstvo s jasne rozdelenými rolami a stigmatizujú inakosť aj medzi sebou, ženy v progresívnom hnutí sa vydávajú na nikým nepresekanú cestu toho, ako usporiadať život, ktorý nezapadá do príručky. Napríklad vydatá aktivistka za ERA Brenda Feigen-Fasteau čelí objaveniu vlastnej ne-heteronormativity a otázke intímneho zdieľania s viacerými ľuďmi, Jill Ruckelshaus riadi republikánsku národnú kampaň pre ERA a necháva svojho manžela organizovať domácnosť, Gloria Steinem zase nie je vydatá a v rôznych fázach deja má rôznych partnerov.

 

To ale neznamená, že by konzervatívny svet kontrastne ovládali homogénne a banálne vzťahy. Naopak, vzťah Phyllis Schlafly s jej manželom z hľadiska mocenskej dynamiky v sérii nikdy nie je celkom rozkľúčovaný. Rozprávanie nám opakovane podsúva, že Phyllisin manžel Fred sa cíti zatienený úspechom manželky a vymkla sa mu z rúk aj tým, že napriek jeho nevôli začala študovať právo. Phyllis a Fred musia cítiť, že ich manželstvo je nekonvenčné. Tak, ako aj ostatné konzervatívne aktivistky na určitej úrovni, musia rozumieť tomu, aký komplikovaný ženský svet vytvárajú (domácky, ale sprofesionalizovaný, v niečom submisívny, v niečom emancipovaný) a aké rozpory sú v ňom zapojené. To, že je ich ideológia protirečivá, neznamená, že nie je efektívna – a sú to možno práve rozpory, ktoré umožňujú jej elasticitu a odolnosť voči sociálnym realitám, ktoré sú pre tieto ženy diskriminačné aj vnútri bublín ich privilégií triedy, rasy a normativity sexuálnej preferencie (spomenúť môžem napríklad znepokojivú scénu, v ktorej Fred núti Phyllis k sexu a ktorá ukazuje na kultúrne nedefinované hranice medzi konsenzuálnym stykom a znásilnením v rámci manželstva).

 

V poslednom zábere série Phyllis Schlafly strúha jablká v osamotení kuchyne po tom, ako zistí, že ani roky neúnavného proti-feministického aktivizmu jej nezabezpečili miesto v kabinete nového prezidenta Ronalda Reagana. Večera, ktorá je podľa jej slov „vždy o šiestej“, nepočká. Phyllis musí hrať na všetky strany – nech sa v jej kariére udeje čokoľvek, domáce rituály, ktoré z pozície ženy nevyhnutne riadi, musia pokračovať. Výjavom demotivovanej protagonistky v zástere nad plechom nám séria Mrs. America poslednýkrát pripomenie paradoxnú povahu konzervatívneho ženského aktivizmu: sú to práve ženy ako Phyllis Schlafly, ktoré práca oslobodzuje a tradičná domácnosť zväzuje.

 

Autorka vyštudovala televízne a filmové štúdiá

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *