Vaše deti budú nenávidieť samy seba

Roque Glass9. februára 20231115

Mám dvadsaťjeden rokov. Tak, ako to platí pre väčšinu mojej podnetmi zahltenej generácie, aj k môjmu detstvu neoddeliteľne patrila televízia a neskôr aj internet. Preto nemôže byť prekvapením, že výraz „lesba“ som prvýkrát počula v komédii Denník Bridget Jonesovej. Teda, myslím, že v slovenskom dabingu išlo o to uši trhajúce slovo „lesbička“.

Druhýkrát som ho snáď počula, keď ma ním nazývali spolužiačky na základnej škole, aby mi jasne zdôvodnili, prečo sa so mnou nebudú kamarátiť. Ani vtedy som úplne nechápala, čo znamená. Vedela som len, že je to niečo smiešne a hanebné, niečo, z čoho ťa môžu podozrievať, pokiaľ sa nesprávaš podľa akýchsi nepísaných pravidiel, ktoré síce nepoznáš, no všetky osoby, ktoré sú do nich zasvätené, automaticky usudzujú, že tieto normy sú „prirodzené“. A tak som im protirečila, kričala som, že som tiež – tak ako ony – „normálna“. Rovnako slovo „gej“ nebolo v našom detskom svete ničím iným ako ďalšou urážkou. Poznali sme na takýchto ľudí aj iné, pestrejšie označenia. Buzna, buzerant, homoš, teploš, bukvica. Naplno sme ich využili, keď Justin Bieber v roku 2010 vydal svoj prvý veľký hit Baby. Vedeli sme prečo? Nie, Justin Bieber chodil s dievčatami. No aj tak sme trvali na svojom. Všetci chlapci a všetky dievčatá, ktoré sa chceli vyhraniť voči večne zosmiešňovaným stereotypne dievčenským koníčkom, vedeli, že Justin Bieber a skupina One Direction sú to slovo na b. Neskôr sa spoločenská pozornosť presunula na rodové identity a každá a každý poznal ten najvtipnejší vtip na svete, ktorý sa dá občas začuť ešte aj dnes: ten o útočných helikoptérach.

Dôležitou časťou môjho detstva však bolo aj náboženstvo. O nedeľnom chodení do kostola sa u nás nediskutovalo. O navštevovaní náboženskej výchovy tiež nie. Tam som sa dozvedela, kto pôjde do pekla, kto je chorý a proti Bohu. Potom prišlo v roku 2015 Referendum o rodine. Kostolmi znel pastiersky list o zhubnosti „gender ideológie“ a podsúvaní homosexuálneho správania mládeži i deťom, na nedeľných obedoch vášnivé diskusie o tom, ako títo pomýlení ľudia nedokážu poskytnúť lásku nielen deťom, ale ani sebe navzájom, pretože to, čo tvrdia, že cítia, nie je láska, ale rozmar a perverznosť. Videli sme veľavravnú reklamu na referendum, v ktorej dvaja dospelí muži sugestívne hladkali malého chlapca, aby sme pochopili, že všetci kvír ľudia sú úchylné príšery. Do schránok sme dostávali letáky o uletenej menšine a o tom, že kvír láska nie je skutočnou partnerskou láskou, ale len náklonnosťou, podobnou kamarátstvu či citu medzi babičkou a vnučkou. Počuli sme o tom v rádiu, televízii, videli sme to na bilbordoch, na internete, a aj v škole nás presviedčali, aké je pre budúcnosť tejto krajiny dôležité zamedziť „tým ľuďom“ nazývať sa rodinou.

Naučila som sa, že byť kvír je hanba, byť kvír je nechutné, proti Bohu i prírode, treba sa z toho liečiť a nikomu slušnému sa to nemôže stať. Až neskôr som sa naučila, že nič z toho nie je pravda. Teoreticky. Byť teplá sa mi napokon zdalo úplne normálne, no mňa sa to zaručene netýka, myslela som si. Že som sa mýlila, to som zistila až v sedemnástich. Predtým mi ani nenapadlo nad tým premýšľať. Skutočnosť, že som vyrastala v prostredí, kde byť kvír nebola možnosť – ani len taká, ktorá by bola prezentovaná ako nesprávna –, mi príliš dlho bránila pochopiť, čo znamenajú moje pocity. Kvír ľudia neboli ľudia, ale hrozba, pointa vtipu, moderný výmysel odkiaľsi z Ameriky.

Tí a tie, ktoré ste prekliali

Narodili sme sa do spoločnosti, ktorá nám zakazuje objavovať to, kým sme, a bráni stať sa tými, kými by sme sa mohli stať. Povinná cisheterosexualita limituje to, ako dokážeme o sebe rozmýšľať a interpretovať svoje myšlienky a pocity. Všetci a všetky sme automaticky cis a hetero. Až kým zázračným zjavením nezistíme opak, a potom si bolestivo uvedomíme, že sme vlastne tým, čo sme sa celý život, odkedy dokážeme vnímať svet okolo seba, učili nenávidieť. Keď kráčam po meste a pozerám sa na ľudí, ktorí prechádzajú okolo mňa, premáha ma skľúčenosť. Rozmýšľam, koľkí z nich ma nenávidia len preto, že žijem. Koľkí, keby beztrestne mohli, by ma najradšej vymazali zo sveta? Obávam sa, že ich zďaleka nie je málo. Táto spoločnosť nás nenávidí a učí nás sebanenávisti. Učí nás, že naša samotná existencia je chorá, zvrátená, naše lásky neprirodzené a nečisté, a najlepšie by bolo, keby sme ani neexistovali. Je vôbec možné, aby sme si tieto presvedčenia neosvojili? Je možné nikdy nepocítiť hanbu, odpor a nenávisť k samým sebe a ľútosť nad tým, že sme vôbec také a takí, akí sme? Je vôbec možné nikdy nezatúžiť po tom, aby bolo menej trýznivé nežiť svoj život autenticky? Nie je to možné, nie je to v ľudských silách. Hoci vieme (a s nami aj aktuálna medicína a psychológia), že na nás nie je nič zlé, nič zvrátené, spoločnosť nám od útleho detstva toľko vtĺkala do hlavy opak, že už to nič nedokáže celkom vymazať.

Zisťujeme, že kvír ľudia častejšie trpia psychickými problémami a údajne sú oveľa náchylnejší na pokusy o ukončenie vlastného života. Namietam proti tomuto tvrdeniu. Kvír ľudia nepáchajú samovraždy, sú to kruté vraždy, ktoré spáchala táto spoločnosť. Friedrich Engels sociálnu vraždu definoval ako smrť v dôsledku podmienok, v ktorých sa nedá žiť. Smrť ako následok systematického útlaku je podľa Engelsa rovnako vraždou ako násilná smrť rukou jednotlivca. Dokonca o to zákernejšou, že sa proti nej nedá brániť a nedá sa ukázať prstom na jedného konkrétneho páchateľa, ktorý má na rukách krv. Kvír ľudia čelia verbálnemu znevažovaniu, častejšie sú vystavení sexuálnemu násiliu, fyzickým útokom i ekonomickým problémom, napríklad v dôsledku toho, že na nich zanevrela rodina. Koľko kvír mladých ľudí vyhodili rodičia z domu vo veku, keď sa väčšine o finančnej nezávislosti ani nesníva? Koľko kvír ľudí sa musí proti svojej vôli živiť sexuálnou prácou, len aby naplnili svoje základné životné potreby? Koľko kvír ľudí zažilo násilie, a nikto im nepomohol? Koľko kvír ľudí kvôli tomu predčasne umrelo? Koľko sviečok ešte budeme musieť zapáliť? Koľkokrát ešte pôjdeme nahlásiť násilie na políciu, a polícia s tým nič nespraví? Koľkokrát budeme ešte utekať na pohotovosť? Večne tŕpnuť, či sa našim blízkym podarilo dostať bezpečne domov? Toľko je dier v našich srdciach, ktoré sa nikdy nezacelia…

Ako z obohratej platne sa z krajne konzervatívnych až fašistických kútov názorového spektra dokola ozývajú výroky, že všetci títo devianti na b, drag queens, dve mamy a iní dvojrozmerní strašiaci pokazia naše deti. Zavedú do škôl „gender ideológiu“ i sexuálnu výchovu a zdecimujú zvyšky tradičnej rodiny šírením infekčnej homosexuality. Čo ich však netrápi – na rozdiel od vymyslených scenárov hnaných úzkosťami z toho, že niekto môže ukázať mládeži, že je v poriadku objavovať svoju vlastnú autenticitu bez ohľadu na cisheteronormatívny patriarchálny poriadok –, sú skutočné životy skutočných detí. Detí, ktoré sú kvír, a sú kvír nie kvôli liberálnej propagande, ale napriek útlaku a zneviditeľňovaniu. Nie, nevyliečite ich z „nesprávnosti“, jediné, čo docielite, bude to, že sa vnútorne stotožnia s nenávisťou, v ktorej vyrastajú. O tieto deti, z ktorých raz vyrastú dospelí ľudia, nemajú inštitúcie žiadnu starosť, nikto sa ich neponáhľa chrániť. Pretože o deti tu nejde. Orgánom a indivíduám, ktoré sa zaštiťujú starosťou o dobro detí, v skutočnosti ide o dezinfikovanie spoločnosti a cenzúru životov, ktoré podrývajú autoritu ich naratívov o prirodzenosti ich ideológie. Chcú kvír ľudí izolovať, dať nás do karantény, aby sa už nikto ďalší nedozvedel, že sa dá žiť aj inak ako podľa ich pravidiel, a dúfajú, že ak nám nedajú dýchať, tak sa skôr či neskôr udusíme.

Napriek tomu dýchame. Tie deti, ktoré ste prekliali. Vynaložili ste heroické snahy pokriviť každé zrkadlo, v ktorom sa kedy uzrieme. Zobrali ste nám nástroje na poznanie samých seba, ale my sme si vyrobili vlastné – zo sĺz, krvi a hnevu. Nie sme ľahké terče. Sme ako šváby, koniec koncov nás nič nezničí. Sme burina, čo opakovane preráža betón. Sme zradkyne a zradcovia rodu. A to aj vtedy, ak sa neidentifikujeme s inou rodovou kategóriou ako tou, ktorú nám pripísali pri narodení, stačí, že sme odmietli dôležité aspekty toho, čo definuje sociálne roly muža a ženy. Skutočnou gender ideológiou nie je to, že existujú ľudia nezapadajúci do predstáv hierarchického poriadku cisheteronormatívneho patriarchátu, ale samotný tento poriadok. Gender ideológia je arbitrárne rozdelenie slov, odevu, predmetov osobnej potreby, aktivít, vlastností a životných smerovaní do dvoch sociálne konštruovaných kategórií: mužskej a „tej druhej“, ženskej. Napriek zdanlivej nemennosti týchto identít a prísne narysovaných hraníc medzi nimi, nielenže nie sú ani zďaleka nemenné, no ani univerzálne. Sú kultúrne dané a vynucované. Ak by boli tieto hranice také prirodzené, prečo by bolo potrebné trestať ich prekročenie?

Buzerantstvo je pohoršujúce a spravidla nutne subverzívne, pretože existujeme mimo poriadku. A čo je ešte strašidelnejšie, existujeme organicky, bez spoločného politického programu. Nie sme organizácia, ktorú možno rozpustiť a prestane existovať. Slovami Larryho Mitchella, my nemáme lídrov, len mŕtvych hrdinov a hrdinky. Preto sa nás nikdy nezbavíte, nikdy nás nevymažete. Vaše kvír deti a ich kvír deti sa budú nenávidieť tak, ako sme boli prinútené a prinútení sa nenávidieť my. To kvôli nim sa nevzdávame. Vaše deti budú ako my. A nadviažu na náš zápas o dôstojnosť tam, kde my skončíme. Aby sa raz narodila generácia, ktorej budú tieto nanútené pocity celkom neznáme.

Autorka je členkou kvír študentského spolku LIGHT* na Univerzite Komenského

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: