V Prešove vznikala zbierka umenia svetového významu

Jednu z najvýznamnejších súkromných zbierok v Uhorsku, ktorej súčasťou boli aj umelecké predmety z Ďalekého východu, vytvoril v prvej polovici devätnásteho storočia Gábor Fejérváry (1780 – 1851) a pôvodne bola vystavená v jeho dome v Prešove. 

Po absolvovaní vzdelania na západe pôsobil Fejérváry od roku 1807 ako právnik a správca majetku baróna Józsefa Bruderna (1774-1834), ktorý bol tiež zberateľ umenia. Neskôr si Fejérváry prenajal opálové bane v správe kráľovskej komory v Červenici pri Eperjesi (dnes: Prešov, Slovensko) a z ich výnosu ďalej rozširoval svoju zbierku. V roku 1831 sa presťahoval za rodinou svojej sestry do Prešova, do domu F. Pulszkého na hlavnom námestí. Začiatkom tridsiatych rokov devätnásteho storočia dal vyhotoviť akvarely o svojich najvzácnejších artefaktoch v zbierke, ktoré boli súčasťou príprav plánovaného ilustrovaného katalógu. Maľby vytvorili Wolfgang Böhm (1824 – 1890) s Josephom Bucherom (1820 – 1883) a niektoré z nich sa zachovali dodnes (v knihe Liber Antiquitatis, Budapest, Szépművészeti Múzeum). O zbierke napokon Fejérváry vytvoril vlastný rukopisný katalóg v rokoch 1845 – 1847, ktorý dnes archivujú v rukopisnom oddelení maďarskej národnej knižnice (Országos Széchényi Könyvtár Kézirattár).

Nie kuriozity, ale príbeh umenia

Gábor Fejérváry popri starovekých, byzantských a stredovekých umeleckých predmetoch zbieral aj umelecké diela mimoeurópskych civilizácií. V osemnástom storočí bolo pre zberateľstvo typické zbieranie rarít a zvláštností. V devätnástom storočí zas prevládal klasický záujem o prosté zbieranie starožitností. Fejérváry oba tieto princípy prekročil a snažil sa o zozbieranie tzv. univerzálneho umenia a zobrazenie jeho hodnôt. Jeho cieľom bolo získanie takých umeleckých diel, ktoré predstavovali rôznorodosť, zvyky, náboženstvo a umenie rôznych ľudských civilizácií.

Najvzácnejším kusom jeho mimoeurópskej zbierky bol aztécky „kódex” (dnes vo Svetovom múzeu v Liverpoole), ktorý za 400 forintov kúpil od ďalšieho významného zberateľa umenia svojej doby, Mihálya Viczayho (1756 – 1831). Predpokladá sa, že kódex vznikol v trinástom storočí, teda pred dobytím Aztéckej ríše španielskymi conquistadormi, v dnešnom strednom Mexiku a ide o bohato ilustrovanú knihu v žiarivých farbách, ktorá slúžila ako kalendár pre akýsi náboženský rituál. Kódex je namaľovaný na zvieracej koži, pozostáva z dvadsiatich troch strán a rozložený meria štyri metre. Na prednej strane je vyobrazený boh ohňa. Ide o jeden z najlepšie zachovaných exemplárov svojho druhu. Význam tohto exempláru umocňuje, že sa zachovalo veľmi málo podobných kníh, a ak nejaké ostali, tak vďaka tomu, že sa v šestnástom storočí dostali do správy európskej šľachty a ich knižníc. Fejérváryho exemplár sa spomína napríklad aj v deväťzväzkovom diele britského antikvárnika Edwarda Kingsborougha (1795 – 1837) s názvom Antiquities of Mexico, ktoré vyšlo v roku 1831.

Vzácny rukopisný katalóg

Spomedzi uhorských zbierok bola Fejérváryho prvá, ktorá obsahovala jednotne organizovanú východnú sekciu, ktorá bola systematizovaná v súlade s vedeckými poznatkami a orientalistickými aspektmi a rámcami vlastnej doby. Medzi východoázijskými dielami sa nachádzajú najmä indické, japonské a čínske umelecké predmety. V spomínanom rukopisnom katalógu v nemeckom jazyku sa nachádza samostatná kapitola z roku 1845 o umeleckých dielach pochádzajúcich z Ázie  (Asiatische Denkmäler), v ktorej väčšinu diel sprevádza detailný opis. Okrem niekoľkých polodrahokamových rezieb zbierka obsahuje osemnásť indických, osem čínskych a jednu japonskú bronzovú sochu, štyri japonské a jednu čínsku drevorezbu, dve čínske a dve indické kamenné sochy a niekoľko ozdobných zbraní. Nájdeme medzi nimi sochy Buddhu, Krišnu i Lakshmi, bronzové sochy zvierat či výjav z lovu leva. V katalógu okrem významného východného grafického dedičstva nájdeme aj rukopisy sanskritu a tlačené knihy. Hoci väčšinu Fejérváryho významnej slonovinovej zbierky tvoria staroveké a byzantské, prípadne stredoveké európske predmety, nájdeme medzi nimi aj šesť ázijských slonovinových rezieb (indické, čínske, japonské a perzské). V ikonografických a dejinných poznámkach v katalógu sa v zdrojoch často dostávame k odkazom na staršiu i čerstvú odbornú tlač. Zbierka sa aj neskôr rozšírila o množstvo východných diel, v roku 1846 napríklad Gábor Fejérváry na parížskej aukcii nakúpil polodrahokamové rezby, čínske a japonské malé plastiky a indické kresby.

Zbierka Gábora Fejérváryho – spolu s východnými predmetmi i mexickým kódexom – sa po jeho smrti v roku 1851 dostala do majetku jeho synovca, Ferenca Pulszkého (1814 – 1897). Mladý Pulszky si k dejinám umenia a k archeológii vytvoril blízky vzťah sčasti vďaka strýkovmu rozprávaniu a ich spoločným európskym cestám. V roku 1848 pre svoju účasť na maďarských povstaniach emigroval do Londýna. Práve sem sa mu podarilo z Prešova v dobrodružných podmienkach presunúť strýkovo dedičstvo – rozsiahlu zbierku umenia.

Londýnska kapitola

Ferenc Pulszky sa v Londýne rýchlo zapojil do duchovného a kultúrneho života – v prvom rade sa spriatelil s múzejníkmi a zberateľmi umenia a vytvoril si aj vzťah s predstaviteľmi vedeckého života. Vo svojej prednáške z roku 1852 o optimálnom systematizovaní zbierok v múzeách, o ktorú ho požiadalo Britské múzeum v Londýne, zdôraznil, že namiesto predstavovania kuriozít a zriedkavostí by sa múzeá mali skôr sústrediť na dejiny umenia civilizácií, teda príbeh toho, ako umenie rôznych civilizácií vzniklo, ako sa vyvíjalo alebo upadalo, a mali by ukázať čo najpresnejší a čo najúplnejší obraz tohto príbehu. Ak treba, mali by múzeá používať namiesto originálov aj napodobeniny.

Pulszky zorganizoval medzi 23. májom a 9. júlom 1853 v londýnskom archeologickom inštitúte výstavu z Fejérváryho zbierky. Katalóg pre túto výstavu preňho vytvoril priateľ Imre Henszlmann (1813 – 1888), ktorý v tom čase žil v Londýne. Katalóg predstavil celú vystavenú zbierku, zobrazoval aj významnú slonovinovú kolekciu, ktorú Henszlmann – a po ňom celá zahraničná odborná tlač – označili za druhú najväčšiu po zbierke parížskej národnej knižnice. Podľa tohto anglického katalógu boli na výstave prítomné aj Fejerváryho východné umelecké predmety. V londýnskej výstavnej sieni umiestnili asi sedemdesiat diel, medzi nimi jávske bronzové sochy, perzské, čínske, japonské, buddhistické či brahmanské predmety. Na stene viseli indické a perzské štíty, dva turecké meče a jeden japonský meč. Pulszky – ktorého záujem o Východ dokazuje aj to, že napísal štúdiu o sanskrite a sanskritskej jazykovede – sa v sérii prednášok pri príležitosti výstavy zaoberal aj brahmanským a buddhistickým umením. Poznatky o východných kultúrach mohli Fejérváry a Pulszky sčasti nabrať vo vlastnej bohatej knižnici. Zbierka kníh, ktorú založil Fejérváry a ďalej rozvíjal Pulszky, obsahovala viac ako päťdesiat titulov, ktoré sa zaoberali východnou kultúrou: archeologické práce, katalógy, mytologické spisy, náboženská literatúra, beletria a jazykoveda, slovníky.

Vzácna slonovinová kolekcia

Vďaka slonovinovej kolekcii vystavenej v Londýne v roku 1853 dostali odborníci možnosť skúmať prechodné obdobie medzi rímskym a stredovekým umením, avšak porovnávacie štúdie komplikovalo, že množenie predmetov bolo kvôli citlivosti materiálu takmer nemožné. Pulszky však množenie propagoval, zúčastňoval sa galvanoplastického duplikovania slonovinových sôch z európskych súkromných zbierok a múzeí, a navyše dovolil, aby v rámci kampane odborníci vytvorili kópie najvzácnejších predmetov z jeho vlastnej zbierky.

Počas svojho pobytu v Anglicku Pulszky časť zbierky napokon rozpredal: sčasti z rodinných dôvodov, a sčasti preto, že jeho zberateľský záujem sa zmenil. Najvzácnejšiu súčasť zbierky, slonovinovú kolekciu, ponúkol najprv Britskému múzeu, predstavitelia múzea však ponuku odmietli, pretože práve v tom čase kúpili inú slonovinovú zbierku. Napokon kolekciu slonovinových predmetov kúpil v roku 1855 liverpoolsky obchodník a klenotník Joseph Mayer (1803 – 1886), ktorý ju v roku 1867 podaroval novovzniknutému liverpoolskemu mestskému múzeu. Na Mayerovu žiadosť pripravil Pulszky katalóg predaných slonovinových rezieb. Mayer získal aj aztécky kódex, ktorý po pôvodných majiteľoch dostal meno Fejérváryho-Mayerov kódex. Slonovinové predmety – medzi nimi aj najslávnejší diptychon Asklépios a Hygieia a tabuľa Venatio, ktoré Fejérváry kúpil od Mihálya Viczayho v roku 1831 – spolu s kódexom archivuje World Museum Liverpool. Zvyšné predmety v zbierke, medzi nimi aj východné diela (napríklad dve barmské sochy Buddhu a čínske sošky) v roku 1868 vystavili v Budapešti a v tom istom roku vydražili v Paríži.

Súčasť moderného diskurzu

Pulszkého pôsobenie a Fejérváryho zbierka sa rýchlo vtelili do západoeurópskeho vedeckého života. Architekt a teoretik umenia Matthew Digby Wyatt (1820 – 1877) vo svojej londýnskej prednáške o pôvode afrických a východných rohov na pitie spomenul nielen odborný názor Ferenca Pulszkého, ale aj to, že niekoľko najdôležitejších exemplárov tohto druhu sa nachádzalo vo Fejérváryho zbierke.

Predstavy Ferenca Pulszkého o organizovaní múzeí boli veľmi podobné zberateľským koncepciám Gábora Fejérváryho. Snažil sa o realizáciu idey zrodenej počas francúzskej revolúcie o „vzdelávacom” múzeu, ktoré predstavuje rôzne obdobia rôznych civilizácií, navzájom porovnáva a hľadá prieniky v ich umeleckých štýloch.

V roku 1851 Pulszky na prednáške zdôraznil, že umelecké predmety z Blízkeho a Ďalekého Východu sa v minulosti predstavovali len ako kuriozity. Dnes (v pol. devätnásteho storočia) však už dostávajú miesto aj v najväčších európskych múzeách a osvetľujú tak príbehy a históriu týchto dávnych, rozvinutých kultúr. Na konci devätnásteho storočia Pulszky ako jeden z najrozhľadenejších odborníkov uhorského muzeálneho života svoje predstavy uskutočnil aj v praxi. Zohrával dôležitú vedúcu úlohu pri zostavovaní etnografickej zbierky národného múzea a východnej zbierky budapeštianskeho remeselného múzea (Iparművészeti Múzeum).

Pulszkého osobnosť však dobre zobrazuje aj hranice vtedajšej doby v nazeraní na mimoeurópske umenie. Nesúhlasil napríklad s tým, že diela rozvinutej perzskej, asýrskej, hinduistickej, čínskej a japonskej kultúry na mnohých miestach vystavovali s primitívnymi nástrojmi a každodennými predmetmi „barbarských rás” Afriky a Oceánie, pretože rozvinuté východné kultúry si podľa neho zaslúžia viac pozornosti pre ich stopu v dejinách a preto, že patria k civilizovaným národom. Hodnotu a výnimočnosť diel „necivilizovaného”, „barbarského” afrických a oceánskych národov v Európe ocenili až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. V tom čase však už znamenali najdôležitejší vzor a inšpiráciu pre moderných umelcov, ktorí stáli v opozícii voči akademickým tradíciám. Inšpirovalo ich viac než dedičstvo klasického európskeho umenia.

Z maďarského originálu preložila Tímea Krekovič Beck

Autorka je historička umenia a výskumníčka v Ústave dejín umenia Maďarskej akadémie vied