V kapitalistickej spoločnosti nemôžete byť anarchistom

Tomáš Hučko22. júna 2022551
Jón Gnarr. Foto: David Konečný

Komunista, anarchista, pankáč, surrealista, spisovateľ, dramatik a nakoniec: starosta Reykjavíku. S Jónom Gnarrom sme sa rozprávali o jeho politickej kariére, islandčine, obrej soche Björk a ľadových medveďoch.

Stretávame sa v spisovateľskej rezidencii Gunnarshús. Pri vstupe ste mi povedali, že má pre vás špeciálny význam.

Mali sme tu so ženou svadobnú hostinu, písal som tu niektoré texty, som vo výbore spisovateľských odborov, ktorá tu sídli. K tomuto miestu ma viaže veľa spomienok.

Spomenuli ste odbory pre spisovateľov. Ako fungujú? Nám na Slovensku takéto odbory chýbajú.

Staráme sa o práva spisovateľov, scenáristov a prekladateľov, najmä voči vydavateľom, dohliadame na dodržiavanie autorských práv. Máme kapacity získať rady od právnikov, ktoré jednotliví spisovatelia možno nemajú.

Dá sa na Islande ako spisovateľ uživiť?

To záleží od toho, čo píšete. Nie je nezvyčajné, že spisovatelia majú aj inú prácu. Môžete sa uchádzať o štátny grant, ale väčšinou dostanete len minimálnu mzdu na tri, šesť či deväť mesiacov. Ak prerazíte v zahraničí a vaše dielo preložia do cudzích jazykov, je to zrazu úplne o niečom inom. Preto sa mnoho islandských spisovateľov uchýlilo k písaniu kriminálok a majú s tým veľký úspech v zahraničí.

Čítate tie kriminálky?

Ja vôbec nečítam beletriu. Tej je podľa mňa na Islande až príliš. Mali by sme tvoriť viac filozofie, tá nám chýba. Beletria sa stala akousi závislosťou.

Prečo?

Má to korene v našej histórii a kultúre. Všetko na Islande je fiktívne. Dejiny a fikcia sa tu veľmi ľahko miešajú. A na druhej strane, k filozofii máme až geneticky zakódovaný odpor. Preto sa snažím vyvolať hlbšiu diskusiu o jazyku, beriem to veľmi vážne. Jazyk sa podľa mňa v súčasnosti vydal veľmi zlým smerom.

Čo tým myslíte? Prijíma islandčina príliš veľa slov napr. z angličtiny?

Nie, to nie je tá hlavná hrozba. Tou je tradícia vymýšľania si nových slov namiesto adaptovania už existujúcich a medzinárodne uznávaných. Vo veľa prípadoch to funguje, ale v niektorých nie, najmä v oblasti vedy, fyziky a filozofie. Keď vymýšľate nové filozofické termíny, zbytočne sa to komplikuje, niekedy až na hranicu nezmyslu. Náš jazyk sa stal až príliš inštitucionálnym. Rôzne komisie vymýšľajú nové slová a niektoré sú jednoducho umelé a nefungujú. Poviem vám to na príklade rodov. Islandčina je veľmi mužský jazyk, všetky povolania majú len mužský vzor – policajt, hasič, a aj namiesto pilot/ka máme v islandčine termín lietajúci muž.

A pritom tu od všetkých počúvam, že Island je rodovo najvyrovnanejšia krajina na svete.

To je pravda, ale zároveň termín pre ministra je „panujúci muž“ a tento termín sa používa, aj keď je v tej pozícii žena.

Možno sa tá rovnoprávnosť ešte neodzrkadlila v jazyku.

Deje sa to, ale príliš pomaly. Celkovo je komplikovanosť nášho jazyka zaťažujúca najmä pre imigrantov, niekedy nedáva žiadny zmysel. Dám vám jeden príklad z politiky, ktorý je podľa mňa enormne dôležitý: v islandčine nemáme slovo socializmus, namiesto toho používame termín Félagshyggja. Ani Sociálni demokrati sa nevolajú na Islande sociálni demokrati, ale Alþýðuflokkurinn. Aj niektoré veľmi komplikované termíny z marxizmu boli preložené do islandčiny a je to dodnes mätúce a ľudia im rozumejú nesprávne.

Jón Gnarr. Foto: David Konečný

Keď už spomínate politické termíny, aká bola vaša politická výchova v detstve a dospievaní?

Môj otec sa narodil v roku 1918 vo veľmi chudobnej rodine, takej chudobnej, že často aj niekoľko dní nejedol. Bol oddaný komunista, člen tunajšej komunistickej strany. Keďže bol členom strany, nemohli sme cestovať do niektorých krajín, napríklad do Spojených štátov. Bol fascinovaný Sovietskym zväzom, bol členom rôznych sovietsko-islandských združení, rodičia chodili na dovolenky do Bulharska, a vždy keď komunistická strana zvolila nového generálneho tajomníka, otec si jeho zarámovanú fotku zavesil na stenu.

Ako vás to ovplyvnilo?

V mladosti som bol fascinovaný komunizmom, a otec ma inšpiroval čítať ľudí ako Upton Sinclair či John Steinbeck, ale aj lokálnych ľavicových autorov.

Aj islandského držiteľa Nobelovej ceny Halldóra Laxnessa? Tiež bol komunista.

Laxnessa veľmi nie. Ako veľa spisovateľov, bol mnoho vecí, okrem toho, že bol komunista, bol aj horlivý kresťan.

Čomu ste sa okrem čítania týchto autorov venovali?

Bol som členom tzv. Revolučnej komunistickej mládežníckej organizácie. Nechcel som však byť ako môj otec. Ľudia okolo mňa začali hovoriť, že Stalin bol rovnako zlý ako Hitler, a uvedomil som si, že je to pravda. Potom som objavil anarchizmus a punk a tým sa všetko nadobro zmenilo. Odvtedy sme s otcom nemohli diskutovať o politike.

Čo hovoril na váš príklon k anarchizmu?

Že je to nezmysel. Ale mne to bolo jedno. Čítal som Kropotkina a Bakunina, najviac ma však oslovil Tolstoj a jeho predstava kresťanského anarchizmu. Anarchizmus ma ohromne ovplyvnil, keď som však neskôr mal vlastné deti a začal som pracovať, uvedomil som si, že je to oxymoron, že nemôžete byť anarchistom v kapitalistickej spoločnosti. Uvedomil som si, že nie som anarchistom, skôr veľmi liberálnym, dokonca až libertariánskym socialistom, čo je vlastne tiež oxymoron. Ale autori, ktorých som spomínal, ako Sinclar či Steinbeck, ma ovplyvňujú dodnes, vždy som totiž mal silné triedne vedomie a bolo pre mňa dôležité.

Malo toto triedne vedomie či cítenie vplyv na vaše rozhodnutie vstúpiť do politiky?

Možno. To rozhodnutie bolo ideologické, ale aj osobné. Môj otec zomrel na rakovinu v roku 2008, a posledné týždne života strávil v nemocnici, práve v dobe, keď sa všetko na Islande rozpadalo kvôli finančnej kríze, ľudia strácali prácu i domovy. Otec bol hrozne rozrušený a nahnevaný, že musí odísť práve v takejto ťažkej situácii, a na smrteľnej posteli mi povedal, Jón, musíš niečo spraviť. Keď zomrel, cítil som povinnosť splniť túto jeho prosbu. Nevedel som však, ako na to. Islandská politika mi pripadala nudná, banálna a predvídateľná, takmer som ju nesledoval, viac ma zaujímala medzinárodná politika a história.

To sa po kríze zmenilo?

Áno, vtedy sme aj manželkou boli zúfalí a nahnevaní. Chcel som nejak vyjadriť svoj názor na to, čo sa dialo, a tak mi napadlo založiť Najlepšiu stranu (Besti flokkurinn).

Čo boli hlavné ciele Najlepšej strany?

Mojím hlavným cieľom bolo vytvoriť spektákel. Surrealistický spektákel. Vždy som bol fanúšik André Bretona a politickej stránky surrealizmu. V tej dobe som pracoval ako dramatik v divadle, pre ktoré som mal napísať hru, no pomyslel som si, čo tak namiesto písania hry, ktorá priláka ľudí do divadla, vziať divadlo priamo do médií a politiky? Blížili sa voľby a chcel som byť ich súčasťou, ale na to som musel byť členom nejakej strany. To som nechcel, tak som si založil vlastnú. Podľa zákona musí štátna televízia ponúknuť všetkým stranám rovnaký priestor, hoci by bola vaša strana aj polofašistická. Takže museli do diskusií pozvať aj mňa, a v nich som na otázky odpovedal nezmyslami alebo riekankami, a vyhlasoval neuveriteľné veci, ako napr. že chceme v Reykjavíku postaviť sochu Björk, väčšiu než je Socha slobody, alebo že chceme v meste Disneyland a ľadové medvede.

Očakávali ste, že táto surrealistická performancia bude mať politický úspech?

Zo začiatku nie. No nakoniec to bol úspech, do mestskej rady sa nám podarilo dostať šesť poslancov, a ja som sa stal starostom Reykjavíku. Sformovali sme koalíciu so sociálnymi demokratmi a všetko išlo ako po masle.

Naozaj? Nečelili ste problémom?

Ale áno, čelili. Ako mnoho ľudí, i ja som preceňoval demokraciu, ktorá má svoje obmedzenia a nevýhody. Je hlavne dosť pomalá. A takisto som nebol pripravený na veľmi agresívne útoky pravice, najmä cez ich denník, ku ktorému sa, samozrejme, verejne nepriznajú, no vlastnia ho. Naschvál komolili moje meno a nazývali ma šašom na radnici. Uvedomil som si, že pre mnoho vplyvných ľudí som hrozbou, a to bolo veľmi nepríjemné.

Čo dnes považujete za najväčšie úspechy a najväčšie prehry vašich štyroch rokov v úrade?

Najväčším úspechom bolo to, ako sme vyriešili situáciu s mestskou energetickou spoločnosťou, pritom sme museli urobiť niekoľko ťažkých rozhodnutí, zvýšiť cenu za teplú vodu a elektrinu, a prepustiť veľa ľudí. Bolo to naozaj ťažké.

A neúspech?

Chcel som vyhodiť do vzduchu most, ktorý pretína Tjörnin, jazero v centre mesta. Je škaredý, vyzerá ako nejaký cestný most v Nemecku. Ale to mi nedovolili. A chcel som do našej ZOO priniesť ľadové medvede, ale to mi nepovolila vláda.

Prečo? Veď tie sú skoro všade, pred nedávnom som jedného videl v ZOO v Budapešti.

Neviem. Pritom raz za čas sa sem z Grónska nejaký ľadový medveď dostane, no hneď ho zastrelia. To je škoda. Mali by sme mať nejakú rezerváciu pre ľadové medvede, kde by mali ryby, studenú vodu a dobrý život.

To sú všetky neúspechy?

Myslím, že áno, ja som celkom spokojný s tým, čo sme spravili. Najviac som hrdý na to, že sme z Reykjavíku spravili členské mesto ICORN (International Cities of Refuge Network), organizácie, ktorá pomáha spisovateľom na úteku. Teraz sa snažím dostať ICORN aj do iných miest na Islande. Som na to hrdý, hoci väčšina obyčajných ľudí netuší, čo je ICORN.

Keď teda všetko šlo tak hladko, prečo ste po skončení volebného obdobia rozpustili stranu a už znovu nekandidovali na starostu?

Za tie štyri roky som vzal zodpovednosť, ale som aj rodič, mám päť detí, a mám aj zodpovednosť za ich výchovu. Navyše mám ADHD, dyslexiu a celý život aj migrény. Pokiaľ nerobím kreatívne povolanie, dostávam migrénu častejšie, a sú to veľmi silné migrény, ktoré ma úplne paralyzujú, nemôžem ani rozprávať či hýbať sa. Väčšinou som dostával jeden záchvat migrény ročne, no počas môjho starostovského úradu som ich mal každý týždeň, veľmi málo som spal, bolo to hrozne vyčerpávajúce, a naozaj si myslím, že doteraz trpím posttraumatickým syndrómom. Takže nakoniec sa mi uľavilo, že sa mi podarilo splniť, čo som chcel, a môžem úrad opustiť. Už by som to znovu robiť nechcel. Chýbala mi moja kreatívna stránka.

Vrátila sa po opustení úradu?

Áno, ale chvíľu mi trvalo, kým som sa pozbieral. Bol som vyhorený. Trvalo mi asi štyri roky, kým som sa naplno zotavil. A pritom Island je na vládnutie pomerne ľahká krajina, nemáme toľko zločinu a násilia ako niektoré iné krajiny ani nečelíme tomu, čomu teraz Volodymyr Zelenskyj.

Tomu asi tiež bude trvať dlho, kým sa z toho zotaví.

Určite. Stretol som ho v roku 2019 v Kyjeve, a vtedy sa ma pýtal na radu. Povedal som mu: vypadnite, kým sa dá. Ale očividne moju radu neposlúchol.

Čomu ste sa venovali po skončení politickej dráhy?

Vrátil som sa k písaniu, vydal som dve knihy a dve divadelné hry. Minulý rok som napísal knihu o islandskom jazyku, volá sa Zlé slová. Je to taký zoznam slov, ktoré by som chcel z nášho jazyka odstrániť. Plánujem aj pokračovanie, bude sa volať Dobré slová.

Na záver by som sa vás chcel spýtať na širší pohľad na dnešnú politickú situáciu na Islande. Čo vás na domácej či medzinárodnej politike súčasnej islandskej vlády zaujíma?

Z politického hľadiska rozmýšľam od napadnutia Ukrajiny nad jednou vecou: na Islande bol vždy negatívny vzťah ľavice k NATO, keďže tu bola jeho vojenská základňa, a pri nej sa často konali protesty. Považujem sa za pacifistu a dlho som si nebol istý, či je nevyhnutné byť súčasťou tejto organizácie, ale po vojne na Ukrajine som o tom presvedčený.

Island je transatlantickou krajinou, na polceste medzi Amerikou a Európou, vidíme tu vplyvy z oboch strán, a keďže sa považujem za liberálneho sociálneho demokrata, myslím si, že by sme sa mali vyhýbať konzervatívnym republikánskym vplyvom, ktoré teraz prúdia z Ameriky. Toho sa hrozím. Napríklad zdravotný systém podľa vzoru Ameriky smeruje k privatizácii a elitárstvu, čomu by sme mali zabrániť.

Vládnucou stranou je však Vinstrihreyfingin, ktorá samu seba nazýva radikálnym ľavicovým hnutím. Ako je potom možné, že sú tieto konzervatívne vplyvy také silné?

Vraciame sa k tomu, že všetko je tu fiktívne a nezmyselné. Ľavicovo-zelené hnutie totiž vôbec nie je ľavicové, podľa mňa skôr národno-konzervatívne. Radikálne nie je v ničom. Stratil som v tých ľudí vieru, hoci som od nich nič skutočne socialistické nečakal. Podľa mňa socializmus treba mať takpovediac v génoch, musí to byť pre človeka vášeň, vášeň pre rovnosť pre všetkých. Ja ju tiež mám. Keď vidím nejakú nespravodlivosť či diskrimináciu, rozčuľuje ma to. Žil som v Amerike a videl som chudobných, zdrvených ľudí, ktorí sa v takejto situácii ocitli len preto, že sa narodili do „nesprávnej rasy“ či triedy. To by som nechcel vidieť u nás. A štve ma, keď strany tvrdia, že im na odstránení nerovnosti záleží, ale cítim, že sa tak len tvária, že je to faloš.

Na islandskej ľavici teda nie je autentické hnutie, ktoré by vás zaujímalo?

Myslím si, že v tejto chvíli je potrebné na Islande prebudovať sociálnodemokratickú stranu. Hlavne sa tak musia aj volať! A musíme vrátiť do hry aj pôvodné ľavicové termíny. Dúfam, že jedného dňa sa Pirátska strana a Sociálni demokrati spoja a vytvoria jednu silnú ľavicovú stranu. A adaptujú takzvaný škandinávsky model sociálnej demokracie: zdravotná starostlivosť pre každého, vzdelanie pre každého, viac verejného a menej súkromného. V skratke: nech sa blížime viac k Švédsku než k Texasu.

Zvažujete im v tom nejako pomôcť?

Na politickej úrovni nie, myslím si, že v politike je už dosť bielych prestarnutých mužov a ďalšieho už nepotrebujeme. Problém ľavice na Islande pramení v jazyku, takže by som radšej pomohol na tomto poli.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: