Umenie žiť v prepychu

English version

Alina Lupu pochádza z Rumunska. Pracuje v Holandsku ako spisovateľka a postkonceptuálna umelkyňa. Vo svojej práci sa venuje neistým životným a pracovným podmienkam pracujúcich, hlavne v umeleckých profesiách. Má skúsenosti s prácou pre rôzne platformy, vrátane Deliveroo, Helpling alebo Uber. V súčasnosti sa výška jej budúceho starobného dôchodku odhaduje na približne dve eurá mesačne. Od roku 2021 je Alina taktiež členkou rady holandskej neziskovej organizácie Platform BK, ktorá skúma úlohu umenia v spoločnosti a vedie kampaň za lepšie umelecké politiky. Alina sa usiluje podnecovať diskusiu o spoločenskej úlohe vizuálnych umení, ktorá by prispela k zlepšeniu pozície (medzinárodných) umelcov a umelkýň.

Mohla by si nám na úvod objasniť, prečo hovoríš o umelcoch a umelkyniach ako o súčasti prekariátu? Čo je na ich práci prekérne?

Prekérna je netransparentnosť projektových rozpočtov a skutočnosť, že väčšinou ide o prácu na voľnej nohe – človek pracuje od projektu k projektu, nikdy nemá istotu v tom, kedy mu vyplatia odmenu. Umelkyniam a umelcom chýba stabilita a pravidelnosť príjmu. Súčasťou ich práce je časté zapájanie sa do rôznych grantových výziev, možno aj polovicu  času trávia nad žiadosťami, ktoré môžu a nemusia byť úspešné. Stále plánujete svoje budúce projekty, ale nemáte istotu, že dostanete príležitosť, aby ste ich realizovali. Nemôžete teda s istotou plánovať do budúcnosti, vždy sa ženiete od jednej veci k druhej. A to ani nehovorím o dôchodku alebo stabilite v dlhodobom časovom horizonte.

V umeleckom svete existuje veľká rivalita, často sa zúčastňujete na projektoch vďaka tomu, že poznáte niekoho, kto niekoho pozná. Aj príležitosť učiť dostanete, pretože vás niekto pozná, nie na základe pracovného pohovoru – lebo na tú prácu ani nie je inzerát. To sa v súčasnosti mení, viaceré pozície sa inzerujú, ale na pohovor vás pozvú na základe toho, že ste napríklad boli na drinku s niekým, kto v danej akademickej inštitúcii pracuje.

Čo je teda prekérne na práci v umení? Nemožnosť plánovať do budúcnosti, nedostatok informácií o príležitostiach a o tom, ako sa k nim dostať, netransparentnosť výberových konaní.

Práca na voľnej nohe sa vníma ako slobodná voľba, pri ktorej človek nadobúda flexibilitu a zároveň stráca istú stabilitu. Myslíš si, že výber práce na voľnej nohe je v umeleckom svete voľba, alebo nutnosť pre nedostatok stálych pracovných pozícií?

Som tiež členkou rady Platformy BK, solidárnej umeleckej organizácie, ktorá usmerňuje diskurz týkajúci sa flexibilnej práce v umení. V poslednej dobe sa Platforma BK sústreďuje na tému prípravy budúcich generácií študentov a študentiek umenia na udržateľnejšiu prax. Väčšina ľudí, ktorí vstúpia na trh práce v rámci vizuálnych umení, skončí v slobodnom povolaní. Nerobia to z vlastnej vôle, ale pretože je ťažké predpovedať, aké príležitosti sa im naskytnú. Ak idete na rezidenciu, dostanete isté štipendium pre túto konkrétnu rezidenciu. Ak požiadate o financovanie, môžete ho dostať – ale nikto vás nezamestná na trvalý pracovný pomer. Dostanete síce istú sumu na nejaký čas, ale nie je to naozajstná pracovná zmluva a, úprimne, nikto sa nepozerá na parametre ako hodinová sadzba.

Avšak v Holandsku existuje niečo, čo sa volá Kunstenaarshonorarium (Smernica na umelecký honorár), ktorý je súčasťou Fair Practice Code (Kódexu férovej praxe). Tento kódex bol implementovaný pár rokov dozadu a podobné iniciatívy existujú napríklad v Belgicku. Smernica na umelecký honorár je šikovná kalkulačka, ktorá vám pomôže zistiť, koľko by ste mali dostať zaplatené. Nejde však o garantovanú sumu a kalkulačka nehľadí na vašu celkovú životnú situáciu. Je to iba indikácia, koľko by ste si mali vypýtať za určitú prácu (napríklad jednu výstavu piatich vystavujúcich, ktorá trvá dva mesiace). Takže nikto reálne neráta, koľko práce si vyžaduje niečo vytvoriť. Kódex a smernica iba stanovujú sumu, ktorá znie dôstojne a ktorá sa použije ako kĺzavá stupnica na výpočet odmeny.

Za pozornosť stojí aj to, že pri výpočte sa nerozlišuje medzi umeleckým honorárom a produkčnými nákladmi. Občas sa stane, že pred výstavou dostanete jednu kôpku peňazí, ktorá má zahŕňať aj honoráre, aj produkciu. A nemôžete o tej sume vyjednávať, pretože už je stanovený rozpočet. Takže niekedy – a ja toto robím často, pretože chcem vytvárať diela, ktoré nejako vyzerajú alebo fungujú – míňam peniaze zo svojho (domnelého) honoráru na to, aby som vytvorila dielo. Alebo si produkciu musím financovať z rôznych zdrojov. Toto predpisy neupravujú. Nikto nepreveruje, či z celkového rozpočtu vychádza, že umelci a umelkyne naozaj dostanú deväť eur na hodinu. Deväť eur je v Holandsku úplné minimum.

Myslíš si, že inštitúcie sa snažia umelcom a umelkyniam pomôcť v prekérnej situácii, alebo ich prostredníctvom stanovených štandardov skôr aktívne prekarizujú?

Existujú zaujímavé príklady toho, ako sa dá umelcom a umelkyniam pomôcť z prekarity. Napríklad Mondriaan Fonds majú podporovať tvorbu v oblasti vizuálneho umenia. Ak ste ako inštitúcia spravili výstavu a zaplatili umelcovi alebo umelkyni polovičný honorár, oni doplatili druhú polovicu. Mondriaan Fonds touto iniciatívou uznávajú, že vy ako inštitúcia možno nemáte zdroje na zaplatenie dôstojného honoráru a sú ochotní vám pomôcť – pod podmienkou, že im oznámite, že by ste radi za dielo zaplatili náležitú odmenu. Myslím si, že v jednom bode dokonca mali nevyužité peniaze, lebo im inštitúcie nepodávali žiadosti. To ma úplne fascinuje. Ale tento grant nebol súčasťou inštitúcií, tie mohli o zdroje požiadať, ak im záležalo na umelcoch a umelkyniach alebo ak vôbec vedeli, že takáto možnosť existuje. Mám s tým aj osobnú skúsenosť: pri jednej mojej výstave inštitúcia požiadala o takéto dofinancovanie a dostala som slušnú odmenu.

Viem o prípade, keď inštitúcia múzických umení Veem House for Performance protestovala, že nie je schopná zaplatiť umelcom a umelkyniam. Keď ich zasiahli rozpočtové škrty a vedeli, že nezvládnu vyplácať honoráre, pokúsili sa obmedziť vystupovanie iba na sto dní v roku. Zvyšných 265 dní boli zatvorení. Takúto prevádzku si mohli dovoliť a chceli si udržať istý štandard. Zároveň to bol aj ich spôsob, ako sa vyjadriť k situácii. Išlo len o dočasné riešenie. Takže ľudia sa snažia. Občas je to veľmi výpovedné, ale väčšinou ich odkaz zostane nepovšimnutý. Problém je, že sa o tom nehovorí.

Na tieto prípady sa pritom v Holandsku vzťahuje minimálna mzda, konkrétne ide o minimálnu mzdu za prácu na zákazku (opdrachten). V právnom zmysle by nemal byť problém uplatňovať ju aj v umení. Ľudia často ani nevedia, že to tak je.

Problém je v tom, že my ako umelci a umelkyne nemáme vzdelanie v týchto veciach. Máme vášeň a oddanosť svojmu remeslu, ale chýba nám povedomie o našich právach. Akadémie musia začať lepšie pripravovať budúcich absolventov a absolventky na (umelecký) trh práce. Stretla som sa s názorom, že v súvislosti s umením by som nemala používať výraz „trh práce“. Vraj je to zahanbujúce, veď ako umelkyňa nerobím iba nejakú manuálnu prácu.  Stále musíme bojovať proti staromódnej predstave o autonómnych romantických umelcoch a umelkyniach. V dejinách bol takýto autonómny romantický umelec (spravidla muž) pritom vždy závislý od iných zdrojov financovania (napríklad si pýtal peniaze od svojho brata, ako van Gogh). Súčasťou tejto predstavy je, že vždy máte niekoho, kto vás bude podporovať.

Povedala by si, že táto situácia je horšia pre umelkyne a umelcov z marginalizovaných skupín, ako sú ľudia z nižších spoločenských tried, kvír osoby, nebieli ľudia, prisťahovalci a prisťahovalkyne, ženy atď.?

Povedala by som, že naozaj sú automaticky v prekérnejšej pozícii. Vrátim sa k svojej úvodnej definícii, ktorou je plánovanie do budúcnosti. Ťažko to môžete robiť, keď sa bojíte, či dokážete zaplatiť nájomné, či vás nevyhodia z garsónky, či nakúpite potraviny na konci týždňa. Toto je prekérnosť. A samozrejme, ak máte menší príjem, horší prístup na trh práce (vo všeobecnosti, nie iba v umení), budete postupne vylúčení z tohto povolania. Veľa ľudí z môjho absolventského ročníka zanechalo umenie, pretože sa museli sústrediť na prežitie a nevedeli spojiť zarábanie s umeleckým výkonom. Množstvo ľudí takto odchádza z odboru a to je škoda.

Aká je úloha štátu? Stanovuje vláda nejaké štandardy, ktoré by pomohli ich situáciu na trhu práce zlepšiť?

No, ani nie. Kódex férovej praxe vzišiel z umeleckej sféry samotnej a vláde sa páčil, takže ho implementovala. V platformovej ekonomike pracuje veľa ľudí, ktorí sa do krajiny prisťahovali a všeobecne ľudí v prekérnej situácii, ktorí sotva zostanú na rovnakom mieste dva roky. Každé porušenie pracovnej zmluvy sa pritom rieši individuálne na súde a to je pomalý proces. Je to reaktívny spôsob vytvárania pracovného práva, a nie proaktívny. A kým sa spor vyrieši, zamestnanci a zamestnankyne už môžu byť v inej krajine, nehovoriac o inej profesii.

To isté sa deje v umení. Umelecká sféra je dokonalá na zotrvávanie v prekérnej situácii. Nemáte v nej podporu v boji za svoje práva a vláda nerobí nič, pretože nerozumie tomu, ako funguje umelecký priemysel. Myslím si, že v niektorých prípadoch ani fondy nerozumejú, ako funguje. Majú umelcom a umelkyniam pomáhať, ale nevedia, čo vlastne umelci a umelkyne chcú.

Usiluje sa Holandsko riešiť otázku migrujúcich pracovníkov a pracovníčok v umení, alebo z nich iba profituje? Vníma svet Holandsko ako miesto, kam sa dá prísť študovať a následne tam zostať (alebo odísť)?

Prijímanie ľudí z množstva krajín určite pridáva Holandsku na prestíži, otvorenosti, tolerancii a celkovom pozitívnom obraze. Ale ja by som to postavila inak: je v poriadku prísť sem študovať, otázkou je, či tu chcete zostať (ak si to môžete dovoliť). Osobne som sa stretla s tým, že aby som si mohla podať žiadosť o podporu zo štrukturálnych fondov, musela som počkať rok po ukončení bakalárskeho štúdia. To je jeden rok, počas ktorého musím byť aktívna v rámci odboru. Musím si budovať kontakty. Musím vytvárať diela. Ale nedostávam štrukturálnu podporu ako umelkyňa, musím si nejako zabezpečiť zákazky. Môže sa dokonca stať, že za prácu ani nedostanem zaplatené. Takýto rok funguje ako filter na medzinárodné študentstvo, obzvlášť z krajín mimo EÚ. Ja som aspoň mala výhodu, že som nemusela žiadať o víza, kvôli ktorým musíte spĺňať ešte náročnejšie požiadavky, napríklad mať istý príjem.

Myslím si, že štát aktívne pracuje vo váš neprospech, ak chcete zostať. A robí to aj vtedy, ak prídete len na dlhšiu rezidenciu, na ktorú ponúka financovanie na jeden rok. To, aké náročné je dostať takúto možnosť, sa odvíja od toho, z akej krajiny pochádzate. Síce na papieri vyzerá dobre, že Holandskom prešlo toľko ľudí z rôznych krajín, v dlhodobom horizonte však nie je prívetivou krajinou. Kladie vám veľký odpor, ak sa rozhodnete zostať, čo je škoda. Musíte požiadať o veľa vecí, je tam papierovanie, o ktorom vám nikto nepovie. Dokonca jazyk je problém, hoci sa to nezdôrazňuje medzi požiadavkami, keď sa rozhodnete zostať v Holandsku. Ako umelkyňa považujem tieto veci za filtre, kvôli ktorým sa skôr rozhodnete vrátiť do svojej krajiny. Myslím, že to chcú. Inak by takéto prekážky neboli výrazné, a také agresívne voči umelcom a umelkyniam.

Stretávaš sa ako umelkyňa s problémami s daňami a odvodmi?

Áno, nik mi nepomáha s účtovníctvom, popri samotnej umeleckej práci mám zodpovednosť aj za administratívu. Som zodpovedná za projektový manažment všetkého, čo robím v rámci určitej produkcie. Som zodpovedná za propagáciu na sociálnych médiách, písanie vlastných textov a popisov, niekedy aj za kurátorstvo seba samej. Robím veľa práce. Ako umelkyňa sa stávate nielen projektovou manažérkou, ale takpovediac celou inštitúciou. Potom sa veľa administratívnej práce, samozrejme, neberie do úvahy, keď robíte niečo pre oficiálnu inštitúciu. Nikdy nemôžem v zmluve uviesť celý svoj odpracovaný čas, pretože rozpočet je obmedzený. Začala som si však písať do životopisu všetky príležitosti, grantové výzvy a open cally, o ktoré som sa uchádzala, hoci neúspešne.

Aké sú možnosti odporu umelcov a umelkýň voči tomu, že veľká časť ich odpracovaného času ostáva bez kompenzácie? Sloboda združovania a právo na štrajk sú základnými slobodami, ktoré by mali byť dostupné každému – umožňuje to štruktúra práce v umení? Je v tejto sfére združovanie náročné?

Máš pravdu, už naše vzdelanie je veľmi individualistické. Neučia nás spájať sa a pracovať spoločne, a už vôbec nie spoločne bojovať za svoje práva. Ak je naším východiskom individualizmus, mali by sme bojovať tým, že budeme otvorenejšie hovoriť o svojej osobnej situácii. Keď začne viac ľudí v tomto smere otvorene vystupovať, veci sa pohnú správnym smerom – keď priznáme svoj stav (seba)vykorisťovania. Potom sa môžeme pýtať: „Okej, toto je nefér, ale čo by bolo fér?“ Je to forma triedneho uvedomenia, povedomie o skutočnosti, že nejde iba o vašu osobnú situáciu, sú aj ďalší ako vy. A toto nás spája ako umelcov a umelkyne zo všetkých oblastí. Existujú organizácie, ktoré sa snažia propagovať takýto solidárny postoj, ale je to proces. Keďže všeobecne nie je veľký rešpekt k solidarite medzi pracujúcimi, nie je to práve populárne. V umení ho len ťažko nájdete.

Čo si myslíš o príprave na budúcnosť? Píšeš veľa aj o materstve. Keď pracuješ v štandardnom zamestnaní, s materstvom sa ráta ako so spoločenským rizikom, a preto máš nárok na isté sociálne dávky v prípade, že sa v takej situácii ocitneš. Ako sa s tým môžeš popasovať ako umelkyňa? Máš nárok na nejakú podporu od štátu?

Prídavky na dieťa ti štát ponúka v každom prípade. Ale keďže nepracuješ na trvalý pracovný pomer pre jednu inštitúciu, pravdepodobne si odkázaná na svoje úspory (alebo na úspory partnera či partnerky). Ocitneš sa v problémovej pozícii. Poznám osoby, ktoré otehotneli v uplynulom roku, pretože krízové opatrenia v súvislosti s pandémiou priniesli možnosti dostávať väčšiu podporu ako obyčajne. Bolo zaujímavé sledovať, že nadišiel čas, keď ľudia začali zvažovať: „Vlastne hej, môžem mať dieťa. Štát mi dá pandemickú podporu popri prídavkoch na dieťa.“

Ale neviem o žiadnych opatreniach pre umelecké profesie, ktoré by reagovali na skutočnosť, že ako čerstvá matka ste istý čas v zraniteľnej a prekérnej pozícii, dokým nemôžete dať dieťa do jaslí. Neexistujú rezidencie, ktoré by brali do úvahy, že ste matka a potrebujete sa starať o dieťa. Nič také neexistuje. V umeleckých povolaniach je lepšie nemať deti, aj keď, samozrejme, ľudia sa rozmnožujú a spoliehajú sa na bezprostrednú podpornú štruktúru. To by som robila aj ja. Malo by sa o tom viac hovoriť. Nanešťastie však ako umelci a umelkyne potrebujeme vybojovať toľko záležitostí, že si nemyslím, že to bude priorita.

Aké politické rozhodnutia môže urobiť vláda, aby pomohla umelcom a umelkyniam z chudoby a prekérnosti?

Neviem aký regulačný orgán by bol schopný zabezpečiť, aby sa minimálna mzda dodržiavala aj v umeleckých profesiách. Pravdepodobne nie je dosť personálu na to, aby sa kontrolovala každá zmluva, ktorá sa uzatvorí v umení (resp. jej neprítomnosť), ale malo by sa to diať. Mal by existovať spôsob, akým môžu umelci a umelkyne niekde nahlasovať takéto porušovanie stanovených pravidiel. Máme Kódex férovej praxe, ktorý je však iba smernicou, nie je to to isté ako kolektívna zmluva. Vláda súhlasila, že kódex, ktorý môžu implementovať inštitúcie, by mal existovať. Ale tiež škrtla rozpočty. Tie by bolo potrebné zvýšiť, pretože to je prvý problém, s ktorým sa v našej oblasti stretávame. Nemôžete zaviesť férovú mzdu, ak má pochádzať od podfinancovaných orgánov, z ktorých majú zdroje stekať k umelcom a umelkyniam. Môžete mať ideály – a zakotviť ich v kódexe –, ale v praxi ich nemôžete dosiahnuť, ak na ne nevyčleníte dostatok financií.

V rozhovore pre Kajet Digital si povedala: „Väčšina mojich diel vznikla napriek systémom práce, vystavovania a distribúcie. Väčšina mojich diel bola principiálne odmietnutá, ale snažím sa nerobiť unáhlené závery. Možno sa raz budem topiť v prepychu. Zostaňte naladení!“ Snívaš o prepychu v budúcnosti umenia?

Nesnívam práve o prepychu, inak by som sa naň viac sústredila. Snívam o férovosti v umeleckej sfére. Snívam o väčšej solidarite. Samozrejme som nemyslela úplne vážne, že sa budem topiť v prepychu, lebo to nie som ja. Ja snívam o udržateľnejšej praxi, a to nielen v zmysle tvorby, ale aj z hľadiska lepšieho povedomia o kontexte, v ktorom tvoríte diela a zarábate peniaze. Odkiaľ tie peniaze prichádzajú? Aká je vaša pozícia v tomto umeleckom ekosystéme?

Taktiež nutne nesnívam o tvorbe. Jednoducho sa stalo, že som umelkyňa. Úprimne, som trochu prekvapená. Keď som dokončila školu, nevedela som, kam ma prax zavedie, nevedela som ani, či vôbec budem viesť nejakú umeleckú prax aj o päť rokov. Pretože som v prekérnej situácii, nechávam sa riadiť tým, čo príde. Nesnažím sa plánovať dopredu, ani by som nemohla. Ale som ohromená, že to už päť rokov zvládam. Postupne som prehodnotila svoje chápanie toho, čo robím. Snívam o tom, že budem ďalej študovať. Chcela by som sa viac naučiť a ešte trochu lepšie porozumieť umeniu aj vlastnej umeleckej praxi.

Rozhovor viedla a preložila Sasi Moran