Hojdám sa na hojdačke oproti bytovke, v ktorej bývame. Na ihrisko, ktoré je o ulicu ďalej, nemôžem ísť, tam by na mňa matka nedovidela. Tak sa hojdám na prázdnom ihrisku. Sama.
„Už prišiel domov, poď, otvorím ti!“ kričí na mňa matkina hlava z obloka.
Rozhojdám sa dopredu, dozadu a ešte raz dopredu, potom zoskočím a pomaly kráčam ku vchodu. Zvonenie mi naznačuje, že môžem vojsť do bytovky a šliapať na druhé poschodie – domov.
Šliapem. Niečo sa vo mne hromadí. Formuje sa maličký obláčik. Šliapem ďalej. Obláčika už niet, teraz je to oblak. Horko-ťažko došliapem do bytu. Oblak nahradil obláčisko. Váži vyše tony.
„Čo ti to tak dlho trvá? Choď si umyť ruky, ideme večerať.“
Umývam si ruky, rýchlo si ich osuším a snažím sa čo najrýchlejšie dostať do jedálne. Snáď na mňa nečakali. Vchádzam do jedálne. Pri ryžovari už sedí matka, vedľa nej brat. Doktor Inžinier sedí vo svojej bielej košeli s uvoľnenou kravatou a vedľa neho je jediné voľné miesto za stolom. Skvelé, pomyslím si. Pozdravím a sadám si na voľné miesto. V jedálni je ticho, počuť len jemné nárazy naberačky o ryžovar. Matka bez slova naberá jedlo, brat klepká prstami po stole, akoby ho čosi alebo ktosi znervózňoval a On pokojne sedí vedľa mňa a paličkami si naberá zeleninu a mäso do svojej misky s ryžou, ktorú dostal ako prvý. Pozriem sa na stôl. Vidím štyri misky s ryžou, zeleninu, mäso, misku s tekutým korením, štyri páry paličiek… Štyri páry paličiek! Vstávam od stola, kráčam k príborníku a…
„Kam ideš?“ spýta sa ma.
„Po lyžicu.“
„Vráť sa naspäť, budeš jesť paličkami.“
„Ale ja neviem jes-…“
„Žiadne ale. Si dosť veľká na to, aby si jedla paličkami. Sme Vietnamci, je to naša kultúra. Buď budeš bez večere, alebo ju budeš jesť paličkami!“
„Áno, Doktor Inžinier.“
Sadám si naspäť k tichému stolu. Chytám paličky do rúk. Sú vlhké aj napriek tomu, že som ich v kúpeľni dôkladne osušila. Nemotorne sa snažím nabrať malú kôpku ryže. Neodhodlám sa nabrať zeleninu či mäso, poučila som sa z minulého týždňa. Kôpka ryže sa rozpadáva a ja s ňou.
„Ešte raz mi poriadne prečítaj to zadanie a logicky rozmýšľaj, preboha!“
Unavene pozriem na hodiny. Je pol jedenástej večer. A ja musím počítať príklady, ktoré z celej duše nenávidím. V škole sme sa ich ešte neučili a pán učiteľ povedal, že na takéto príklady mám ešte čas, pretože sa preberajú až v deviatom ročníku.
On si to však nemyslí.
„Z mesta A vyrazilo do mesta B auto rýchlosťou 88 km/h. Z mesta B vyrazilo oproti nemu o hodinu skôr druhé auto, ktorého rýchlosť bola o 23 km/h nižšia. Za aký čas sa stretli?“
„Rozmýšľaj!“
Takže z mesta A… 88 km/h… o 23 km/h menej a… AU!, prerušilo ma plesknutie po hlave.
„Kto mlčí, ten nerozmýšľa!“
„Ale ja som rozmýšľala!“
„Kto mlčí, ten nerozmýšľa! Rozprávaj nahlas, načo máš jazyk?“
Unavene si povzdychnem.
„Takže z mesta A ide do mesta B auto rýchlosťou 88 km/h…“
V tom mi to dopne.
„O tri a pol hodiny sa stretnú! Áno, o tri a pol!“ zvýsknem nadšene.
Mlčí.
Zamračene sa pozerá na papier, ktorý je plný poškrtaných pokusov o výpočty. K tomuto príkladu som si nakreslila len úsečku, ale aj tá bola určite nesprávna. A hlavne, je tam už pätnásť minút.
„Ako si to vypočítala? Veď si nič nenapísala a ani nenakreslila.“
„Predstavila som si, koľko za hodinu prejde jedno auto a potom to druhé, a tak som v hlave počítala dovtedy, kým sa nejako nestret-…“
„Zle! Musíš na to použiť rovnicu! Tento spôsob je primitívny a primitívov na gymnáziá neprijímajú. Nemám pocit, že som ťa učil takéto lajošské postupy. Kde som potom zlyhal?! Chceš sa dostať na gymnázium alebo nie?“
„Ja tam ani nechcem ísť, ty si ma tam prihlásil.“
„Chceš byť právničkou alebo smetiarkou?“
Nechápavo sa na neho pozerám. Prečo sa pýta takú zvláštnu otázku? Samozrejme, že chcem byť smetiarkou. Kto by, pre krista, chcel celý deň otvárať dvere a mať na starosti kľúče? Veľmi nudné zamestnanie.
„Samozrejme, že smetiarkou,“ odpovedám.
„Prosím?! Takto som ťa vychoval?“
„Byť smetiarkou je oveľa zábavnejšie. Nemusím otvárať žiakom dvere a dávať im kľúče. A môžem sa voziť na smetiarskom aute, ako to vidíme každý pondelok!“
S hlbokým a nazlosteným povzdychom sa chytí za hlavu a som si istá, že to isté robia aj moji predkovia sledujúci toto dianie zhora.
Nerozumiem prečo. Nechápem ho asi tak, ako tie prekliate príklady s autami.
„To je vrátnik, ty idiot,“ precedí cez zuby a začne mi vysvetľovať, kto je právnik a čo robí.
„Aj tak by som viac chcela byť smetiarkou,“ vyhlásim po jeho vysvetlení a on sa ešte viac zamračí.
„Spravme to takto. Chceš jesť McDonald’s alebo rožok s treskou?“
„Ale rožok s treskou je celkom fajn…“
„McDonald’s alebo iba suchý rožok?!“
Povzdychnem si. Radšej mu nepoviem, že na suchom rožku nič žlé nevidím. Bohvie, ako zareaguje. Poviem teda to, čo chce počuť.
„No vidíš! Dáme si ešte jeden príklad. Ale tentokrát budeš všetko zapisovať na papier, riešiť budeš podľa rovníc, ktoré som ťa naučil a budeš nahlas rozprávať svoj postup. Nevynaložil som toľko úsilia na získanie tohto domu, tvoje a bratovo vzdelanie, môj titul a postavenie, len aby to všetko vyšlo nazmar a aby si mi ty robila hanbu pred akademickými Vietnamcami a známymi.“
Hodiny ukazovali polnoc. Unavene odpovedám: ,,Áno, Doktor Inžinier.“
Je nedeľa, druhý september, Deň nezávislosti. Sedím v parku oproti kultúrnemu domu, kde sa koná nejaká akcia. V parku sú hojdačky a jedna šmykľavka. Keby som na sebe nemala ten nepohodlný kroj a hojdačky by neboli obsadené inými deťmi, rada by som sa pohojdala. Dopredu a dozadu. Vyššie a vyššie. Bližšie k jasnomodrej oblohe a k lietadlám, čo letia ďaleko do neznáma. Ale nemôžem. Namiesto hojdačky sedím na lavičke a deti, ktoré už na pohľad majú oveľa komfortnejšie oblečenie ako je môj kroj, sa na nej hojdajú a majú možnosť letieť do neznáma.
Pozorujem ich. Ticho im závidím. Jednej veci však nerozumiem. Deti sa nehojdajú samy. A nerozhojdávajú sa samy. Matky, ktoré sa usmievajú, ich rozhojdávajú a aj muži, ktorých volajú „tatko“ či „ocko“. Niektorí z nich sú tiež oblečení v bielej košeli s kravatou ako On. Na ich tvárach však nie je zamračený alebo kamenný výraz, zdobí ich… úsmev? Áno, je to úsmev.
Mňa nikto nikdy nerozhojdával. Sama som sa musela naučiť hojdať a sama som sa vždy hojdala. Ani matka, ani On. On na to nikdy nemal čas.
Zrazu som ho uvidela. Kráčal pomaly k nejakému usmievajúcemu sa páru s malým dievčatkom. Mal na sebe elegantný oblek a košeľu s kravatou, vlasy mal nagélované a sčesané dozadu. Slušne ich pozdravil, potriasli si rukami, pohladkal dievčatko po hlave a začali sa rozprávať. Nepočujem dobre ich konverzáciu, ale pravdepodobne musí byť veľmi zábavná, keďže sa všetci smejú, aj malé dievčatko. Znenazdajky zdvihol malú a začal ju vo vzduchu hojdať a hrať sa na lietadielko.
Zazdalo sa mi, že ho vidím usmievať sa po prvýkrát. Ale potom som si uvedomila, že nie. Vždy sa usmieva, smeje a správa pri iných deťoch inak než pri mne a bratovi. Iným deťom vysvetľuje pomaly a vľúdne v matematike to, čo mne s kamennou či zamračenou tvárou v neskorých večerných hodinách. Pozorujem ho a v hlave si premietam všetky chvíle s ním alebo aj bez neho. Chvíle, ktorých mal byť súčasťou, ale nebol.
Z rozmýšľania ma preruší zaťukanie na rameno.
„Poď sa pozdraviť,“ povedal a rukou mi naznačil, aby som ho nasledovala k trojčlennej rodine, s ktorou sa predtým smial.
Potrasiem si rukou s pani a pánom: „Dobrý deň!“
„Akoby si otcovi z oka vypadla! Určite si po ňom zdedila aj usilovnosť, vytrvalosť a zápal! Kde chodíš teraz do školy? Už vieš, čo by si chcela ísť študovať? Alebo je ešte priskoro sa na to pýtať?“ vyhŕkli na mňa.
Kým som stihla spracovať nával otázok, stihol odpovedať za mňa: „Anna je v treťom ročníku na osemročnom evanjelickom gymnáziu, ktoré patrí medzi najlepšie školy v Bratislave. Čoby bolo priskoro, síce ešte nie je rozhodnutá, ale zvažuje pravdepodobne štúdium medicíny alebo práva.“
„Aká ambiciózna mladá dáma! Vie, čo je dobré! Otec na teba musí byť veľmi hrdý, si celá po ňom!“
Navonok som sa jemne usmiala a kývla som hlavou, no vo vnútri som sa musela schuti uchechtnúť. To, že sa mi nepodarilo dostať sa na niektoré z údajne najlepších gymnázií, ktoré pre mňa vybral, zmarilo „moje“ šance stať sa právničkou a jesť McDonald’s. Pamätám si, akoby to bolo len včera, keď mi so zamračenou tvárou oznámil, že ma nikam nezobrali. Potom sa ma cez známych snažil dostať na náhradné termíny ďalších solídnych gymnázií, aby moje šance stať sa právničkou či doktorkou neboli až tak v háji a dobré rodinné meno s nimi. Nakoniec sa mi podarilo dostať na spomínané gymnázium. Medzi žiakmi, ktorí boli na náhradnom termíne, som skončila hneď druhá, 94 bodov zo 100 slovenčina a 99 zo 100 matematika. Doteraz mi vyčíta ten stratený bod z matematiky a dvojku z dejepisu, ktorá spôsobila, že som mala o bod-dva menej za vysvedčenie, čo ma posunulo o jedno miesto nižšie.
To, že iba myšlienka na štúdium medicíny alebo práva mi je zhruba taká príjemná ako kroj, ktorý mám práve na sebe, som radšej nepovedala. Ani On by z toho nebol nadšený, ani ja by som nebola nadšená z ďalšieho návalu otázok. Popravde vôbec netuším, čo by som chcela študovať. Neviem ani len to, čo chcem na raňajky, nieto vybrať si štúdium toho, čo ma bude živiť. V škole mi celkom ide angličtina, dejepis, slovenčina s literatúrou, pomerne aj biológia a potom matematika, aj keď podľa neho to nie je pravda. Veľmi často sa zapájam do dejepisnej olympiády a súťaže či olympiády zo slovenčiny a literatúry, kde sa mi celkom darí. Podľa neho sú to však zbytočné predmety, ktoré mi nepomôžu v budúcnosti tak, ako prírodné vedy, ktoré sú tou správnou cestou.
Jemne som sa strhla na hlasné zamrnčanie dievčatka, ktoré sa očividne začalo veľmi nudiť. Dospelí sa rozprávali na tému, ktorej nemohlo rozumieť a ja som bola celý čas zahĺbená do svojich myšlienok. Pán ju vzal na ruky a začal sa s ňou hrať tak, ako On predtým. Potom ju posadil na hojdačku a začal ju hojdať.
„Vyššie, ocko, vyššie!“ kričí so smiechom a pán, teda očividne jej ocko, ju začal opatrne viac rozhojdávať.
Bez slova pozorujem túto scénu. Rozhojdávanie, smiech dieťaťa s jeho ockom, ktorý bol tiež oblečený ako Doktor Inžinier, košeľa s kravatou a oblek, a ani raz nebol zamračený či nemal kamenný výraz. Pozorujem Doktora Inžiniera, ktorý sa s nimi len pred chvíľou veselo rozprával a usmieval sa. A tak tam stojím ako soľný stĺp. Pozorujem smejúceho sa Doktora Inžiniera. Pozorujem smejúcu sa matku dievčatka. Pozorujem malú, ktorú rozhojdáva smejúci sa ocko a ktorá je každým rozhojdaním vyššie a vyššie. Pozorujem celý tento výjav, ktorý mi dáva asi taký zmysel ako príklady s autami, ktoré idú oproti sebe z miest A a B.
Kráčam zo zastávky električky a z tašky vyťahujem zväzok kľúčov. Je o jeden kľúč a čip od vchodových dverí bytovky ťažší. Aj napriek tomu, že mi do života pribudol ďalší „domov“ a štrngot zväzku mojich kľúčov je o čosi hlasnejší, ostatné sa príliš nezmenilo.
Študujem na „elitnom“ gymnáziu? Študujem. Chcem ísť potom študovať fyzioterapiu? Aj áno, ale kvôli viacerým faktorom to skôr vidím na žurnalistiku. Som stále hanbou rodiny? Som.
Dokráčala som k bytovke. Nachádza sa v pomerne pokojnej a mierne izolovanej lokalite. V jeho izbe/kancelárii sa svieti. Pravdepodobne pracuje alebo pozerá finále US Open. Alebo oboje. Pri svetle pouličnej lampy som našla čip, odomkla dvere a vyšla k dverám bytu. Dvere jeho izby boli otvorené a ja som započula typický rytmický zvuk tenisovej loptičky, ktorý potvrdil, že pozerá finále tenisového turnaja. Pozdravila som a namierila do svojej izby, ale moje plány pokazili jeho otázky, ktorými sa pokúšal o nadviazanie konverzácie.
„Medvedev vedie.“
„Viem, pozerala som si priebeh v električke.“
„Aha… Nechceš pozerať so mnou?“
„Ani nie.“
Povzdychol si, ale nevyzeral, že ho to mrzí. Rukou mi naznačil, aby som vošla do jeho izby. Nemala som na výber. Postavila som sa kúsok od neho a pohľad som uprela na obrazovku počítača, kde som videla srbského tenistu, ktorý sa psychicky rúcal ako ja pred piatimi rokmi pri príkladoch s autami a mestami A a B. Asi nie je veľmi zvyknutý prehrávať. Presne tak, ako Doktor Inžinier. Musela som sa pri tej myšlienke uškrnúť.
Zrazu sa zhlboka nadýchol, otvoril ústa s tým, že ide niečo povedať, ale nakoniec ich zatvoril a mlčal ďalej. Prstami začal nervózne klepkať po stole a neprítomným pohľadom sa zapozeral na zápas.
Zrazu sa spýtal: „Ako si sa dnes mala?“
Unavene som si povzdychla. Nemala som veľkú chuť sa s ním rozprávať, ale to nemám už nejaký ten piatok. Ak nie celý život.
„Fajn, ty?“
Začal mi detailne opisovať svoj deň, ktorý bol viac-menej podobný všetkým jeho dňom, ktoré som poznala aj bez toho, aby som sa na ne pýtala. Dokumenty, papierovačky, hlúpi klienti a večerná štvorhra a dvojhra s jeho kamarátmi. Dnes v dvojhre tesne prehral. Podotýkam, „tesne“! Zívla som si, naozaj som bola unavená a počúvanie toho, čo cez deň robil, ma vôbec nezaujímalo.
„Chceš ísť spať?“
„Už pred pätnástimi minútami som chcela.“
„Tak dobrú noc,“ neohrabane ma potľapkal po ramene.
„Dobrú.“
Odchádzam z jeho osvetlenej izby do tmavej obývačky, ktorá vedie do mojej rovnako tmavej izby. Tam sa poslepiačky prezlečiem, idem do kúpeľne, kde si vyčistím zuby a poberám sa do izby spať. Líham si konečne do postele a zatváram oči. Ležím.
Ubehlo niekoľko minút, ale aj napriek tomu, že som unavená, neviem zaspať. Počujem, ako si čistí zuby a vrzgot dverí od jeho izby. Vypína svetlo a pravdepodobne ide spať. Ubehli ďalšie minúty a ja stále nespím.
,,Kašľať na spánok,“ povedala som si nahlas a schmatla mobil.
Odkráčala som do kuchyne, kde som si potichu spravila čaj, zobrala deku zo sedačky a nemotorne sa pobrala na balkón. Sadla som si na parapetu a zahľadela sa na nočnú oblohu. Všade vládlo ticho, letný vietor mi fúkal do tváre a hrnčeka s horúcim čajom. Upokojovalo ma to. V mobile som skontrolovala skóre tenisového zápasu, ktorý som „prespala“. Srbský tenista nečakane prehral. Viem si živo predstaviť, ako sa tváril. Nenávidí prehry. Presne tak, ako Doktor Inžinier. Aj ten prehral na dnešnom zápase s jeho kamarátmi.
Ale nielen v tom. Prehral hru, ktorej pravidlá určoval on a ktorú hral celý svoj život. A predovšetkým prehral vo svojej role byť otcom. Zlyhal.
Mám osemnásť a neviem, kedy a pri kom mám používať oslovenie „otec“. Priznám sa, že nepoznám význam tohto podstatného mena. Jediné definície, ktoré mi dávajú nejaký zmysel, nachádzam v učebniciach biológie. Definície a vlastnosti, ktoré nachádzam v slovníkoch, mi nič nehovoria. Úprimne, netrápi ma to. Nič, alebo lepšie povedané nikoho, som nestratila, pretože som ho v prvom rade nikdy ani nemala.
Z myšlienok ma strhlo zarinčanie reťazí na hojdačke, ktorú rozhojdal letný vietor. Ešte aj keď je prázdna, tak ju niekto rozhojdá. Mňa nikto nikdy nerozhojdal, ako vietor hojdačku, či ockovia svoje deti.
Predsa by sa to len pri Doktorovi Inžinierovi dalo čakať.
Autorka je čerstvou maturantkou. So svojimi textami sa zúčastnila literárnych súťaží Medziriadky a Literárny Zvolen.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme vietnamskej identity môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Šimon Holý: Diana Cam Van Nguyen VS. integrace Vietnamců v Česku (Revue Prostor)
Bernadeta Babáková, Jakub Zbořil: Vietnam na Moravě (JÁDU)
