Tunel Rusovce

9. 6. 2025

Práce na tuneli Rusovce sa začali. Ide o jeden z najväčších projektov svojho druhu, ktorý vytvorí množstvo pracovných miest a prinesie zisk viacerým firmám z oblasti dopravy a inžinierskych stavieb. Či bude súčasťou diaľnice D1 alebo skôr obchvatu Bratislavy, ešte nie je jasné. Každopádne je tunel Rusovce obrovským stimulom pre našu ekonomiku. Zabezpečuje prepojenie s tunelom Bratislavský hrad. Ten v minulosti realizovala firma Váhostav a ďalšie spriatelené firmy za zanedbateľných 150 miliónov eur. Nový tunel sa buduje zhodou okolností na mieste, kde stojí významná kultúrna pamiatka — kaštieľ v Rusovciach. Realizátori aj investor projektu (Úrad vlády SR) sľubujú, že celá inžinierska stavba nezmení vonkajší vzhľad kaštieľa, len ho obohatí o originálne železobetónové prvky. Navyše všetko, čo sa zbúra, sa dá predsa postaviť nanovo a lepšie.

Pri rekonštrukcii rozsiahlych pamiatkových komplexov sa ľahko nadsadzujú sumy, a to z viacerých dôvodov. Verejnosť sa v cenotvorbe neorientuje a rekonštrukčné práce sú všeobecne vnímané ako bohumilá činnosť, pri ktorej sú akékoľvek výdavky legitímne. Je to drahé, ale hlavne, že sa to opravuje. Zákazka na rekonštrukčné práce zahŕňa viaceré subdodávky od firiem z ďalších špecializovaných odvetví. Nejaký ten miliónik sa tak veľmi ľahko skryje v neprehľadnej spleti kontraktov. Kritické hlasy upozorňujúce na predraženie rekonštrukcie prichádzajú len výnimočne. Dokonca aj v prípadoch, akým je rusovský kaštieľ, kde sa má 85 miliónov z celkových 110 miliónov eur zaplatiť z peňazí daňových poplatníkov, a to v časoch konsolidácie, šetrenia a škrtov. Aj médiá zamerané kriticky voči súčasnej vláde prijímajú správy o začiatku prác v zásade pozitívne.

Vlády Roberta Fica zbožňujú veľké projekty v oblasti stavebníctva a ku všetkým pristupujú v podstate rovnako: či už ide o dostavbu nového bloku jadrovej elektrárne, diaľničnú estakádu alebo národnú kultúrnu pamiatku. Neviem sa dočkať, kedy vláda začne s výstavbou avizovanej hrádze proti progresivizmu.

Megaprojekt v Rusovciach

Vďaka rekonštrukcii Bratislavského hradu či Krásnej Hôrky máme dostatok skúseností, aby sme vedeli už vopred odhadnúť, ako bude celá prestavba kaštieľa prebiehať. Cena sa niekoľkokrát zvýši, termíny sa budú naháňať na úkor pamiatkových hodnôt, nevkus a zbytočná historizujúca výstavba obklopí celý objekt, cenné detaily aj dojem autenticity nenávratne zaniknú.

Škandálom je už samotný fakt, že kaštieľ patrí úradu vlády od roku 1995! V 80. a 90. rokoch minulého storočia sa investovalo do reštaurátorských prác v objekte takmer 90 miliónov slovenských korún (približne 3 milióny eur)¹. Zreštaurované interiéry však boli neskôr znehodnotené, pretože všetky nasledujúce vlády neboli schopné vyčleniť niekoľko tisíc eur na základnú údržbu, ako sú oprava zvodov a strešnej krytiny. Konštatoval to aj uznávaný statik so špecializáciou na historické stavby Vladimír Kohút, ktorý sa kaštieľom v Rusovciach zaoberal 40 rokov.

Výhovorka, že sa štát o kaštieľ súdil s rádom benediktínov, nie je na mieste. Ak sa úrad vlády k pamiatke hlásil, mal sa o ňu postarať. Navyše rozhodnutie v prospech štátu padlo už v roku 2012. Odvtedy náklady na rekonštrukciu každým rokom narastali. Jednoduchou údržbou sa pritom mohli ušetriť desiatky miliónov eur a zachovať autentické historické stropy, rezby, štuky a nástenné maľby.

Súčasný kabinet Roberta Fica sa nemôže vyhovárať na minulé vlády, hoci to, samozrejme, robí aj v tomto prípade. Rekonštrukcia sa v rokoch 2018 až 2023 pozastavila z legitímneho dôvodu, keďže vysúťažený projekt z dielne Dopravoprojektu (predstavený ešte v roku 2018 za vlády Petra Pellegriniho) bol mizerný a odborná verejnosť ho unisono vysmiala.

„Aktuálny návrh je na úbohej úrovni, technickej aj obsahovej, ale oveľa dôležitejšie je to, že zo strany vlády sa tam už preinvestovali milióny eur a o ďalšie sa celá rekonštrukcia navýšila, keďže úrad vlády dvanásť rokov nič nerobil pre to, aby zastavil devastáciu kaštieľa. Medzitým sa jeho stav zhoršil, spadli niektoré stropy, murivo je napadnuté drevomorkou, a to všetko stojí ďalšie peniaze. Správca budovy sa mal o pamiatku starať, dávať pozor, aby sa jej stav nezhoršil, ale nerobil to. Túto povinnosť mal aj napriek tomu, že až do roku 2012 existovali majetkoprávne spory s benediktínmi,“ komentoval Ján M. Bahna kontroverzný návrh z dielne Jaroslava Meheša. Pre úplnosť treba dodať, že Bahnov ateliér vyhral architektonickú súťaž na obnovu kaštieľa v roku 1995. Podarilo sa však zrealizovať iba časť navrhovaných úprav, keďže v roku 2000 museli práce zastaviť pre nedostatok peňazí.

Rekonštrukcia sa však mohla začať už počas druhej (2012 – 2016) a tretej vlády Roberta Fica (2016 – 2018). Keby nenaliali 150 miliónov eur do Bratislavského hradu, čo bola najdrahšia rekonštrukcia pamiatky v novodobých dejinách Slovenska, mohli časť tejto sumy pokojne vyčleniť na Rusovce. Namiesto zbytočných a deštruktívnych aktivít na Bratislavskom hrade, ako boli podzemné garáže, pseudobaroková záhrada či nahrádzanie zásahov z 19. a 20. storočia historizujúcimi kulisami, mohol rusovský kaštieľ prejsť komplexnou rekonštrukciou. Tá sa v roku 2013 odhadovala na 40 miliónov eur. Bohužiaľ, podobne ako v prípade hradu, sa šanca na ukážkovú obnovu, ktorú má štát plne v rukách, zmenila na budovanie honosného sídla pre politické elity za peniaze daňových poplatníkov.

Rekonštrukcia bagrom

Pred niekoľkými rokmi som mal v rámci jedného prieskumu možnosť vidieť zatečené steny, drevomorkou napadnuté trámy a prepadnuté drevené stropy kaštieľa. O technickom stave pamiatky nemám ilúzie. Áno, je správne, že sa kaštieľ konečne dočká rekonštrukcie. Týmto bodom sa však výpočet pozitív končí. Inak je na projekte takpovediac všetko zle: od ceny, zdrojov financovania cez projekt až po výber realizátorov a kvalitu realizácie. Možno s výnimkou archeologického výskumu.

Ešte viac ako diskusia o financovaní projektu chýba diskusia o podobe a opodstatnenosti zásahov. História pamiatkovej starostlivosti je plná vášnivých sporov o správnu metodiku obnovy, teda o to, čo vlastne rozumieme pod reštaurovaním. Tieto diskusie nie sú vyriešené a ich prítomnosť svedčí o kultúrnej vyspelosti spoločnosti a úprimnej snahe nájsť optimálne riešenie pre každú pamiatku. Absencia diskusie a jej náhrada zabehanými stavebnými procesmi zväčša neveští pre objekt záchrany nič dobré.

Zásahy aktuálne realizované na kaštieli v Rusovciach a v jeho areáli však nie sú len diskutabilné. Viaceré sú priam neprípustné, nech už sa v rámci pamiatkovej metodiky rozhodneme zastávať akékoľvek stanovisko. Zbúrať celý pamiatkovo chránený objekt a nahradiť ho bezduchou replikou je neprípustné podľa všetkých pamiatkarských chárt a medzinárodných dohovorov. Práce ešte len začali a stavebné firmy už zbúrali čeľadník z polovice 18. storočia aj neogotický ohradný múr okolo areálu. Budú tu stáť repliky z moderných materiálov.

V televíznych reportážach aj na domovských stránkach stavebné firmy tvrdohlavo naďalej tvrdia, že čeľadník sa rekonštruuje, hoci už zmizol z povrchu zemského. Aj keď sľubujú, že niektoré prvky vrátia na pôvodné miesto, celá stavba sa bude stavať odznovu z moderných materiálov. Čeľadník bol pamiatkovo chránený objekt so zaujímavou históriou. Počas prvej svetovej vojny v ňom zriadila princezná Štefánia hospic, v ktorom sama pôsobila ako vrchná sestra.

Späť však k jeho deklamovanej „rekonštrukcii“, ktorá sa začala búracími prácami. Faktom je, že statické poruchy nie sú argumentom pre búranie celej pamiatky: niektoré narušené murivá sa mohli rozobrať a postaviť odznovu, s použitím pôvodného stavebného materiálu. Navyše stavba sa ešte pred pár rokmi dala zachrániť s minimálnymi stratami.

Pamiatky nám nemôžu nahradiť ich repliky a rekonštrukcia sa nerobí bagrom. Aspoň takýto základ metodiky pamiatkovej obnovy by si mala celá spoločnosť osvojiť. Keby sa bežný majiteľ či majiteľka rozhodli zbúrať pamiatku, čakali by ich súdne spory a pokuty. V Rusovciach je však zdá sa, možné čokoľvek, stačí nazvať búranie rekonštrukciou a ešte sa tým pochváliť v médiách.

Rovnako neprípustné sú železobetónové stropy, ktorými aktuálne nahrádzajú trámové stropy v kaštieli. Nie sme už v 70. rokoch minulého storočia, keď sa železobetón a cementové zmesi uplatňovali pri obnove hradov a zámkov nielen u nás, ale aj na Západe. Dnes sme už niekde inde, preferujú sa vápenné technológie a historické remeselné postupy. Keď môžu tesári kresať tradičnými technikami zhorený krov v Banskej Štiavnici, prečo to nie je možné v Rusovciach, kde je k dispozícii oveľa väčší balík peňazí?

Všetko začína zlým projektom obnovy, ktorý z nepochopiteľných príčin vypracoval znovu Dopravoprojekt. Po fiasku z roku 2018 sa mala urobiť nová verejná súťaž na projekt obnovy. Vizualizácie kaštieľa pripomínajú aj po prepracovaní počítačové hry z 90. rokov minulého storočia a návrh čeľadníka zas projekt diaľničného odpočívadla v gotickom slohu. Načo máme na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave Ústav dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok? Načo produkujeme vysokoškolsky vzdelaných architektov so zameraním na pamiatky, keď projekty na záchranu významných historických stavieb zveríme Dopravoprojektu, a to ešte po zdĺhavom verejnom obstarávaní, ktoré oddialilo rekonštrukciu o niekoľko rokov? Realizátori obnovy nie sú o nič kompetentnejší. Hochtief SK je stavebná firma špecializujúca sa na dopravné komunikácie, Adifex má v portfóliu inžinierske a priemyselné objekty, haly či vodné diela. Jedine Hornex má za sebou reálne obnovy historických objektov, ale stále to nie je reštaurátorská firma ani firma typu Pamarch či Obnova, obe združujúce remeselníkov a odborníkov z pamiatkovej sféry. Nehovoriac o tom, že firmy bez dlhoročnej praxe s historickými stavebnými postupmi by podľa môjho názoru nemali mať možnosť sa zapojiť do súťaže o obnovu národných kultúrnych pamiatok. Po pätnástich rokoch praxe na pamiatkových objektoch môžem zodpovedne vyhlásiť, že svet stavebných firiem a svet pamiatkovej starostlivosti sa prelínajú iba minimálne. V Rusovciach sa zatiaľ rekonštruuje búraním, aby sa pripravila voľná plocha vhodná pre to, čomu stavebné firmy rozumejú. S pamiatkovou obnovou to nemá veľa spoločného.

Prečo sú v tomto projekte reštaurátori subdodávateľmi stavebných firiem, a nie naopak? Prečo Komora reštaurátorov toleruje podriadenú rolu svojho členstva v takom dôležitom projekte? V oveľa bezvýznamnejších prípadoch (autor má s tým intenzívnu osobnú skúsenosť) sa hlasno ozýva a pripomína, že podľa zákona: „Reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok môžu vykonávať len reštaurátori zapísaní v zozname členov komory“.

Rusofilský kaštieľ

Predmetom pamiatkovej ochrany nie sú iba samotný kaštieľ a čeľadník, ale aj časť anglického parku za kaštieľom, ktorý patril k najkrajším v strednej Európe už od 17. storočia. V nedávnej minulosti však prišiel o cenné stromy a obnova počíta s ďalšími výrubmi. Navyše park bude pre verejnosť čiastočne uzavretý.

Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky realizovaná z verejných financií tak verejnosti prinesie len obmedzenia. Jediný prístupný priestor bude gýčová atrapa čeľadníka určená na svadby a spoločenské podujatia. Spoločenská strata je citeľná predovšetkým v porovnaní so zámerom z roku 1991, aby sa celý kaštieľ premenil na obrazáreň Slovenskej národnej galérie.

Citlivá rekonštrukcia kaštieľa za primerané peniaze je legitímny cieľ, ale prečo sa máme skladať na exkluzívne potreby politických elít? Pritom obnova pamiatok je za súčasnej vlády priškrtená. V dotačnom programe ministerstva kultúry pre pamiatky Obnovme si svoj dom pridelili minulý rok deväť miliónov eur, aj to po sezóne a často ignorujúc odporúčania odborných komisií. Deväť miliónov pre všetkých žiadateľov na obnovu pamiatok po celom Slovensku. Rovnaká suma je aj v tomto roku. A popritom ideme naliať 110 miliónov eur do jedinej pamiatky, aby sme ju premenili na luxusnú rezidenciu pre papalášov?

Rusovce pochopiteľne imponujú súčasnej vláde už len svojím názvom. Kaliňákovci určite oceňujú spätosť kaštieľa s najvyššou aristokraciou, ktorej nástupnícke praktiky a doživotné renty zavádzajú postupne aj na Slovensku. Prechádzať sa po miestach, kde sa schádzali príslušníci panovníckych rodín, kam často zavítal kancelár Metternich po svadbe s Melániou Zichy-Ferraris alebo diskutovať v rovnakých salónoch ako belgická princezná, to musí nadchnúť nejedného vysokopostaveného politika. A čo tak obnoviť poľovačky v parku, kde si bol zastrieľať aj Ferdind d’Este, tesne predtým, ako sa sám stal korisťou progresívca Gavrila Princintulu? Pokiaľ ide o historické predobrazy, verím, že každý člen Smeru by si prišiel na svoje. Ak ti, Ľuboš, nevyhovuje aristokracia, pobývalo tu aj komando SS a osloboditeľská Červená armáda.

Spektakulárne obnovy reprezentačných sídiel sú ideálnou príležitosťou na vytĺkanie politického kapitálu. Treba ich však vždy okoreniť aj nejakým umeleckým dielom. Na Bratislavskom hrade sú to bosí vierozvestci a partizánsky veliteľ Svätopluk. Čo to bude v Rusovciach?

Dopravoprojekt podľa vizualizácií zjavne podcenil význam umeleckých diel. Viem, že v prípade tunelov, mostov a estakád je prvoradá funkčnosť, ale v prípade tunela Rusovce by bol vhodnejší estetickejší prístup. Kópie obrazov, ktorými sa kaštieľ v minulosti pýšil, by mohla osobne namaľovať ministerka kultúry. Princezná Štefánia svojho času takisto obvešala sály vlastnými maľbami kvetinových zátiší. Možno by si pani ministerka trúfla vyzdobiť aj červený salón, ktorému dominoval portrét princezninho otca, kráľa Leopolda II. Belgické delegácie by boli uveličené, zato prípadné diplomatické návštevy z Konga by som dnu vodiť neodporúčal.

Radový občan sa na to všetko bude prizerať z miesta, ktoré mu vládnuca trieda symbolicky vyčlenila: z priľahlého čeľadníka.