Stopnutý výskum aj vydávanie nových kníh

Minulý rok ma vybrali do online kurzu Crafting The Future na Iowskej univerzite/University of Iowa. Dnes by som sa doň už nedostala. Stal sa, podobne ako mnohé ďalšie iniciatívy, obeťou škrtov amerického prezidenta Donalda Trumpa.

Kurz v Iowe spustili v roku 2022 pre mladých autorov a autorky z Ukrajiny, Afganistanu, Venezuely a Nikaraguy. Účastníctvo programu mentorovali autori a autorky ako Victoria Amelina (ukrajinská spisovateľka zomrela na následky zranení, ktoré utrpela počas ruského ostreľovania Dnipra v lete 2023), Askold Melnyczuk, Iryna Vikyrchak, Silvina López Medin, Nina Murray a ďalší. Po finančných škrtoch americkej vlády však musia rušiť online kurzy. A hoci sa podarilo zachovať aspoň rezidenčný program, nikto v tíme nevie dokedy. Momentálne sa spoliehajú najmä na externých donorov.

Ako účastníctvo kurzu stále čakáme, kým nám z Crafting The Future vydajú online publikácie poviedok. Aj v tomto prípade však Trumpova politika vyvoláva chaos. Nevieme, kedy a hlavne či vôbec vyjdú. Sledovať, ako rozhodnutia Trumpovej administratívy ovplyvňujú autorstvo a intelektuálstvo, je bolestivé a desivé. To, čo bolo roky oporou, sa rýchlo rúca.

Harvard bez Ukrajiny

O financovanie prišlo aj vydavateľstvo Inštitútu ukrajinských štúdií na prestížnej Harvardovej univerzite, ktoré publikuje ukrajinské knihy už päťdesiat rokov. Inštitút ukrajinských štúdií na Harvarde vynakladá veľké úsilie nielen na výskum ukrajinskej kultúry, literatúry a histórie, ale aj na vzdelávanie študentstva so záujmom o Ukrajinu. Za posledných tri a pol roka zaujal vydavateľský program inštitútu popredné miesto v prekladoch klasickej i súčasnej ukrajinskej literatúry. Každoročne sa na Letnej škole ukrajinistiky na Harvarde stretávajú ľudia z celého sveta, ktorí majú možnosť získať plné štipendium a študovať s najlepšími ukrajinistami. Riaditeľ vydavateľstva HURI Oleh Kotsyuba 3. apríla napísal, že nezávislá federálna agentúra National Endowment for the Humanities pozastavila financovanie vydavateľstva. Budúcnosť vydavateľského programu Ukrajinského výskumného inštitútu Harvardovej univerzity je teda ohrozená a jeho tím bol nútený pozastaviť vydávanie plánovaných publikácií.

Spomínam si, ako som pred mnohými rokmi narazila na harvardskú publikáciu môjho obľúbeného ukrajinského básnika Oleha Lyšehu, ktorú brilantne preložil sám autor  spolu s Jamesom Brasfieldom, bývalým zástupcom šéfredaktora poézie v časopise The Paris Review. S prekvapením som si prečítala predslov, ktorý predstavoval Lyšehu ako súčasť globálneho diskurzu. Svieži prístup k interpretácii jeho básní ma nadchol, keďže v tom čase sa na Ukrajine nedal nájsť ani jeden výtlačok jeho textov, nehovoriac o tom, že nebol súčasťou programu na stredných školách. Bolí ma predstava, že prácu akademickej obce, ktorá na výskumoch pracovala takmer polstoročie, môže zničiť politické rozhodnutie zvrchu.

Samozrejme, literatúra a kultúra nie sú jediné veci, ktoré strácajú podporu a dotácie. Nedávna správa, že Donald Trump pozastavil financovanie výskumného projektu Yaleovej univerzity o ruských únosoch detí z Ukrajiny, nás všetkých núti zamyslieť sa nad tým, či vôbec budú ich páchatelia niekedy postavení pred súd.

Humanitárne výskumné laboratórium Yaleovej univerzity bolo totiž súčasťou iniciatívy, ktorá dokumentovala porušovanie medzinárodného práva a ruské zločiny na Ukrajine. Oficiálni predstavitelia Ukrajiny tvrdia, že do Ruska alebo na ním okupované územie vyviezla ruská strana viac ako 19 500 detí bez súhlasu ich rodín či opatrovníkov. Tieto únosy laboratórium označuje za vojnový zločin, ktorý spĺňa definíciu genocídy.

Problém finančných škrtov sa neobmedzuje len na územie Spojených štátov. Kolegovia z ukrajinských nezávislých médií či dobrovoľníckych organizácií zapojených do projektov humanitárnej pomoci, vzdelávania, ochrany životného prostredia a zdravotníctva prišli o finančné prostriedky Agentúry Spojených štátov amerických pre medzinárodný rozvoj (USAID). Podobne ako v mnohých iných krajinách sa projekty financované z fondu rušia. To znamená postupný zánik nezávislých médií bojujúcich proti šíreniu ruskej propagandy, odhaľujúcich korupčné schémy a vyšetrujúcich ruské zločiny. Rušenie týchto projektov znamená zánik nezávislých hlasov, profesionality a neschopnosť čeliť agresívnej ruskej informačnej vojne. Je extrémne ťažké predstaviť si škody, ktoré to spôsobuje a spôsobí vo vojnou sužovanej krajine. Bojím sa čo i len pomyslieť na to, ako zatvorenie menších miestnych médií ovplyvní náladu na Ukrajine z dlhodobého hľadiska.

Radšej nečítať správy

Ukrajina sa opäť musí brániť na medzinárodných platformách, opäť artikulovať základné fakty o tom, kto je agresor a čo sa teraz na Ukrajine deje: brutálna, vyčerpávajúca vojna, flagrantné porušovanie medzinárodného práva a bezprecedentné únosy detí. Zatiaľ čo Ukrajinci sú dookola nútení pripomínať svetu deštruktívne kroky agresora a upozorňovať na stále nové (naposledy Kryvyj Rih a Sumy), Rusko naďalej masívne ostreľuje civilné budovy, zabíja deti a ako postupuje hlbšie do krajiny, ničí ďalšie mestá a dediny.

Ukrajinský popredný autor a intelektuál Oleksandr Mykhed o tom nedávno napísal esej pre The Guardian. Upozorňuje na tristný fakt: ako rýchlo sme sa vrátili späť k obhajovaniu práva Ukrajiny na vyšetrovanie vojnových zločinov a k základnej artikulácii toho, kto vojnu začal. Píše aj o tom, ako ho pozvali, aby pre istú vzdelávaciu platformu hovoril o vlastných vojnových skúsenostiach. Až po spustení platformy zistil, že organizátori skombinovali jeho videopríbeh s videopríbehmi ľudí z ruskej strany. Niečo podobné môžeme sledovať aj na najnovšom škandalóznom prípade spojenom s cenou World Press Photo, keď bola fotografia ukrajinského dieťaťa zraneného vo vojne umiestnená vedľa fotografie zraneného ruského okupanta. V oboch prípadoch akoby organizátori kládli na jednu úroveň Rusko – agresora a Ukrajinu – obeť.

Ukrajina je zas a znova nútená hovoriť o morálnych dilemách. Zároveň si začíname všímať, že nejde len o niektoré konkrétne filozofické témy, ktoré treba opäť vysvetľovať. Vymazáva sa už aj základné chápanie toho, kto je skutočný agresor, prečo sa Ukrajinci bránia, že ukrajinské mestá sú naozaj bombardované a že práve Ukrajina potrebuje podporu a pomoc. Tento naratív dokonale odráža aj fakt, že medzi krajinami, na ktoré prezident Trump neuvalil clo, je práve Rusko. Ocitli sme sa vo svete, v ktorom sa Trumpova administratíva postaví na pôde OSN na stranu Ruska, odmieta odsúdiť inváziu na Ukrajinu a jej zástupcovia šíria ruské propagandistické naratívy o tom, že ľudia z prifrontových oblastí si želajú byť súčasťou Ruska.

Moji priatelia a rodičia na Ukrajine priznávajú, že sa po zobudení už boja čítať správy. Žijú v presvedčení, že všetko bude len horšie a že ich nikto nedokáže ochrániť. Už dlho som v ich hlasoch nepočula radosť. A to ma núti zamyslieť sa nad tým, koľko toho ľudia v takých podmienkach môžu a dokážu ešte vydržať. A čo s tým vieme urobiť my ako jednotlivci. Zatiaľ som iba vo fáze hľadania odpovedí.

Autorka je prekladateľka, kultúrna manažérka a poetka. V Kyjive vyštudovala literatúru a literárnu vedu. 

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.