Britská novinárka Reni Eddo-Lodge sa vo svojej práci venuje otázkam čierneho feminizmu a štrukturálneho rasizmu. Je jednou z hrdých nasledovníčok myšlienok Audre Lordovej. V tomto texte spomína na svoje prvé stretnutia s jej dielom.
Ak ste v 21. storočí feministkou s profilom na sociálnych sieťach, už ste asi narazili na dielo Audre Lordovej. Jej vety sa objavujú ako mikropoézia v tisícoch profilov a feedov. „Som pevne rozhodnutá a ničoho sa nebojím.“ „To, že sa starám o seba, nie je samoľúbosť, ale sebazáchovný akt politickej vojny.“ „Nebudem slobodná, pokiaľ bude čo len jediná ďalšia žena neslobodná – aj keby boli jej okovy iné než tie moje.“ V jej slovách nachádzame oporu; vďaka nim vidíme, že zápasy, v ktorých sme sa cítili osamotene, musela vybojovať aj ona. Nemýlila sa, keď napísala: „Učím sa stáť sama, neobľúbená a niekedy zatracovaná.“ Namietať voči tomu, ako funguje náš svet, bolo osamelou prácou vtedy a je to osamelou prácou dodnes.
K dielu Audre Lordovej som sa dostala, keď som sa ako aktivistka cítila najosamelejšie. Výtlačok eseje Pánove nástroje nikdy nerozoberú pánov dom sa nie tak úplne čestným spôsobom ocitol v mojom vlastníctve. V tom čase ešte nebolo v Británii publikované nič z jej tvorby. V Pánových nástrojoch Audre písala, že od čiernych žien sa očakáva, že budú učiť biele ženy, čo je rasizmus, tak ako sa od bielych žien očakáva, že budú vysvetľovať feminizmus odporujúcim bielym mužom. A napriek tomu, že na učiteľstve nie je nič zlé, v živote dospelého človeka musí prísť moment, keď začne rozmýšľať sám za seba. V tom čase som jej písaniu veľmi dobre rozumela, dotýkalo sa ma až príliš trpko. Bola som konfrontovaná s dvojakým prístupom bielych žien – boli nahnevané na výsady patriarchátu a zároveň odo mňa očakávali, že ich povediem za rúčku a vysvetlím im, o čom je rasizmus (bez toho, aby sa ony cítili nepríjemne, že existuje). Nesúhlasila som s touto pozíciou učiteľky a uvedomila som si, že je to zbytočná námaha. Keď chcela Audre vyjadriť svoje myšlienky a zároveň si pritom zachovať svoju duševnú rovnováhu, musela napísať prejav a predniesť ho na konferencii, aby ju pri tom nikto neprerušoval. Myslela som si, že budem musieť spraviť to isté. Slušná konverzácia už nestačila – ak ste chceli povedať pravdu tým, čo majú moc, museli ste sa postaviť na stôl a kričať.
Nečudo, že Audre bola poetkou – aj vety vytrhnuté z jej prózy sú okamžite zapamätateľné. A vložené späť do kontextu sú ešte lepšie. Okrem toho, že jej dielo je pre feministku zdrojom útechy, ukazuje nám aj nové spôsoby, ako si predstaviť svet, v ktorom budú vzťahy založené na zodpovednosti za druhého človeka, nie na nárokoch a dominancii. Jej esej Mužské dieťa, v ktorej sleduje, ako jej syn vyrastá v muža, túto vzájomnú zodpovednosť podčiarkuje. Ako lesba a feministka sa prirodzene vo svojom diele venovala najmä ženám, ale bol to zrejme práve vzťah k synovi, čo zaostrilo jej pohľad na patriarchát.
Veľké množstvo tém z diela Audre dodnes pretrvalo. Starostlivosť o seba samu či samého je dnes témou dňa. Uvedomujeme si, že trvalý boj si od nás vyžaduje, aby sme na tom boli fyzicky i psychicky dobre, a práve preto sa musíme starať aj jedna o druhú. Mnohé z nás si uvedomujú cenu, ktorú platíme za to, že verejne vystupujeme, aj to, prečo to musíme robiť, i keď je to proti nášmu vlastnému záujmu. Audre skúmala pokušenie bielych i čiernych žien pridať sa k status quo. Pripomína nám, že vždy bude ľahšie prežiť ako dobrá manželka, ktorá je pekná a slušne sa správa. Jej skúsenosti s bielymi ženami na akademickej pôde – v prostredí, ktoré si údajne váži kritiku – predstavujú mikrokozmos prekážok, ktorým čelia čierne ženy vo vonkajšom svete. Pri čítaní jej diela si musíte neustále pripomínať, ako bojovala o priestor a na koľko odporu pritom neustále narážala.
A napriek tomu nás Audre učí, že ak zostaneme potichu, zradíme tým samy seba, pretože nikto okrem vás samých za vás hovoriť nebude. Ticho môže byť dobrou stratégiou prežitia, ale môže to byť aj spôsob, akým sa vzdáte – nepoviete nič, pretože povedať toho treba až príliš mnoho, a pritom sa bojíte, že vaše zasiahnutie aj tak nič nezmení. Po niekoľkých rokoch zápasu začnete všetko spochybňovať: „Hovorím to isté znovu, dookola! Počúva ma vôbec niekto?“ Je to pocit, akoby ste kričali do prázdna, ale v skutočnosti sa pridávate k chóru. Existujú veci, ktoré musíme hovoriť zas a znovu, pretože nezáleží na tom, koľkokrát ich zopakujeme, vždy sa objaví úsilie znovu ich zakryť. „Neexistujú nové myšlienky,“ napísala Audre, „existujú len nové spôsoby, ako ich môžeme pocítiť.“ Jedna z najčastejších odoziev, ktoré som dostala na moju prvú knihu Prečo už nehovorím s bielymi ľuďmi o rase, bol údiv, aký je môj pohľad „svieži“ a „nový“ – a ja som si pritom myslela, že sa len pridávam k úžasnej tradícii.
Esej, ktorá vo mne najviac rezonuje, dalo by sa povedať, až spieva, je Použiť svoj hnev. Pýta sa otázky, ktoré si musíme klásť aj my, keď si uvedomíme, ako veľmi sme nespokojné s dnešným stavom vecí. Keď horíme hnevom, ako môžeme tento hnev využiť? Ako sa čo najlepšie pridať k chóru? Odpovedať pri konfrontácii s realitou dnešného sveta čímkoľvek iným než zúrivosťou je neľudské. Mali by sme pokračovať tam, kde Audre prestala. Dlhujeme to jej a dlhujeme to i samy sebe.
Reni Eddo-Lodge
Autorka je britská novinárka, v roku 2017 jej vyšla oceňovaná kniha Prečo sa už nerozprávam s bielymi ľuďmi o rase
Z angličtiny preložil Tomáš Hučko
Publikované s láskavým zvolením vydavateľstva Silver Press. Pôvodne vyšlo v zbierke Your Silence Will Not Protect You, 2017
