Keby bola Audre Lorde svätou patrónkou, bola by patrónkou hnevu a feministického aktivizmu. Lorde hovorí: „Tvoje mlčanie ťa neochráni“, preto je pre ňu dôležité vypovedať o hneve a o tom, ako môžeme, či skôr musíme „hovoriť z hnevu“. Ale je aj jednou z mnohých patrónok feministickej histórie a pamäti. Poznať svoju históriu považovala za užitočné. No bolo pre ňu nevyhnutné o nej aj hovoriť. Je rok 2019 a my sa môžeme baviť o tom, akým spôsobom je feministické hnutie zdokumentované. Môžeme a mali by sme porovnávať, interpretovať a učiť sa.

 

Netflix nám v minulom roku priniesol vo svojej sekcii sociálnej spravodlivosti trochu feministickej výživy v podobe dokumentárneho filmu od Johanny Demetrakasovej o druhej vlne feministického aktivizmu – Feminists: What Were They Thinking? Tento film prináša aktuálny pohľad do života aktérok feministického aktivizmu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v USA. Je pohľadom späť so súčasným odkazom – tu sa niečo začalo, no musíme pokračovať. Avšak v porovnaní s dokumentárnym filmom She’s Beautiful When She’s Angry, ktorý nakrútila režisérka Mary Dore len pred piatimi rokmi, zanecháva tento film nevýrazný dojem. Napriek tomu, že sa oba venujú rovnakej vlne aktivizmu, ťažko by mohli byť odlišnejšie.

 

Bola krásna, keď bola nahnevaná… dnes je hlavne krásna

 

Minuloročný dokumentárny film (dostupný na Netflixe) nasleduje jednoduchú dedukčnú logiku. Jeho základ tvoria príbehy žien – aktivistiek, umelkýň či akademičiek. Príbehy v štýle Girl, Interrupted rozprávajú o formách útlaku na individuálnej úrovni. Hovoria o nedostatku vzdelania, rigidných predstavách o kráse či manželstve. Ku koncu rozprávania prichádza poznanie o podstate tohto feministického hnutia: skúsenosti sú síce individuálne, no majú aj kolektívny rozmer. O samotných kolektívnych požiadavkách a agende hnutia vzdeláva tento dokumentárny film pomerne málo. Je to aj pre to, že prvých dvadsať minút sme sa dozvedali o tom, ako krásne pôsobia ženy na fotografiách feministického hnutia od Cynthie MacAdamsovej.

 

Treba poznamenať, že aj z tohto momentu sa možno poučiť. V roku 1990 Naomi Wolf vydala knihu Mýtus krásy, v ktorej hovorila o kráse ako o koncepte, ktorý má politický rozmer. Najzreteľnejšie sa to podľa nej prejavovalo v spôsobe, akým bola vnímaná vizáž aktivistiek druhej feministickej vlny. Ich zjav, štýl obliekania, úprava vlasov – to všetko bolo v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch považované za vysoko neatraktívne a v médiách ich popisovali ako „strapaté mužatky“.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *