Tam a späť – príbeh kultúrnej úradníčky

Zuzana Hekel9. februára 2021543

K práci vo verejnej správe ma priviedla séria náhod. Ako celkom bežná sídlisková bifľoška s klasikou výchovou som snívala o tom, že raz budem písať knihy. Ako som sa teda ocitla na úradnej stoličke? 

Chcela som ísť do Prahy, ale prvou zhodou náhod som skončila v Bratislave. Len čo som vyštudovala divadelnú réžiu na VŠMU, nastúpila som ako dramaturgička do divadla Aréna. Dodnes to vnímam ako druhú zásadnú náhodu, ktorá sa začala na ceste autom s Martinom Čičvákom na spontánne stretnutie s Jurajom Kukurom, na neplánovaný pohovor, po ktorom som dostala zamestnanie. V aute na plné pecky znela ária z Belliniho opery I Capuleti e i Montecchi a tam niekde sa začala moja druhá škola   praktický postgraduál v jednom z najprogresívnejších kamenných divadiel, aké vtedy v Bratislave pôsobili, s tvorcami a tvorkyňami, ktorí pre mňa boli (a dodnes sú) zosobnením nepretržitého hľadania neošúchaného a autentického divadelného jazyka. Aréna mi otvorila vnímanie divadla v úplne iných filozofických aj estetických súvislostiach, než sa o ňom učilo na škole. A začala som prekladať hry. Rýchlo som pochopila, že aby bol preklad živý, nerobí sa z jazyka, ale do jazyka.

Po piatich rokoch si ma našla tretia náhoda. Aréna je v zriaďovateľskej pôsobnosti Bratislavského samosprávneho kraja, odkiaľ ma oslovili, aby som viedla Odbor cestovného ruchu a kultúry (vtedy sa ten úrad takto volal a tieto dve oblasti aj skutočne obsahoval). Nemala som ani najmenšieho poňatia, do čoho sa púšťam. Bol to skok do neznáma, ale viedol ma bližšie neurčený pocit, že to bude zaujímavé.

Americký sen na slovenský regionálny spôsob

Napokon som tam prežila určujúce obdobie. Objavila som typ práce a uvažovania, ktorý ma napĺňal a v ktorom som sa cítila byť dovtedy najprínosnejšia. Úradnícku prácu ľudia bagatelizujú, podceňujú a niekedy aj zosmiešňujú  nikto nevnímal ako pokrok, že sa zo mňa stala úradníčka vo verejnej správe. Ale až na BSK som si uvedomila, ako veľmi je takáto práca dôležitá a ako veľmi je potrebné, aby ju vykonávali nefrflajúci, motivovaní, odhodlaní, kvalifikovaní ľudia, ktorí majú ideálne aj víziu. Ja som spočiatku nemala žiadnu. Keď som tam prišla, nevedela som ani to, že verejná správa sa „víziami” riadiť musí, že celý výkon verejných služieb by sa mal robiť na základe schválených strategických dokumentov napojených na celkový rozpočet. To som sa všetko naučila až za pochodu a stvorili sme s kolegami prvú Stratégiu rozvoja kultúry na úrovni Bratislavského kraja. Jej najväčším prínosom bol nový grantový systém s cieľom presadiť v ňom pre nezávislú kultúru sumu milión eur ročne (ukotvenú ako stabilné percento z celkového rozpočtu), čo sa nám v roku 2017 aj podarilo. Najdôležitejšie však bolo, že sme do schvaľovania žiadostí o dotácie vložili nezávislé odborné hodnotenie. To bola veľká vec a nebolo by to možné bez kolegov, najmä Zuzany Ivaškovej a bez bezprecedentnej podpory župana Pavla Freša. Podaril sa nám v tom čase ešte jeden prelomový kultúrny projekt  vzniklo kreatívne centrum Nová Cvernovka, z ktorého je dnes už neodmysliteľný priestor a komunita na fyzickej aj ideovej kultúrnej mape Slovenska. To, že nejaký odbor na BSK viedol človek, ktorý na to vtedy nemal príslušné vzdelanie a žiadne skúsenosti, bolo z pohľadu mechanizmov fungovania takéhoto úradu neštandardné a ja sama by som dnes takýto krok minimálne relativizovala, ak nie rovno spochybňovala  ale paradoxne, viedlo to k výsledkom, ktoré predtým neboli predstaviteľné. Až na BSK som pochopila, ako veľmi veľa môžete pre svoj sektor (alebo pre svoje územie  podľa toho, aké sú vaše záujmy a ciele) urobiť v praktickom výkone verejnej správy  priniesť a presadiť vážne projekty, zlepšiť procesy, z nuly stvoriť lokálnu legislatívu. To bol úžasný objav kreatívnych príležitostí s reálnym, praktickým dopadom pre kultúrnu komunitu a v širšom zmysle pre celý kraj.

Divadlo je verejná inštitúcia!

Potom prišla príležitosť spojiť úradnícke skúsenosti a divadelné umenie. Bol to konkurz na post riaditeľa Divadla Jána Palárika v Trnave. Skúsila som teda naformulovať víziu, ktorá hovorila o jednoduchých veciach: priestorovo aj myšlienkovo otvoriť divadlo ľuďom, mestu a súčasnosti, zdvihnúť jeho umeleckú úroveň tak, aby bolo konkurencieschopné v domácom kontexte, a napokon ho dostať na zahraničnú mapu v spoluprácach aj v dosahu výsledkov. Dodnes neviem, ako sa mi konkurz podarilo vyhrať, pretože Trnavský samosprávny kraj urobil niečo výnimočné: zostavil výberovú komisiu zo zahraničných a domácich odborníkov, pričom úrad a poslanci v ňom mali výrazne menšinové zastúpenie. Tento krok potom zopakovali pri výberových konaniach do všetkých kultúrnych inštitúcií kraja a dodnes to považujem za kultúrnu udalosť roka 2018.

Domnievam sa, že pravidelné konkurzy by mali byť pri všetkých vedúcich verejných funkciách samozrejmosťou, nielen v inštitúciách kultúrnych. Inštitúcie financované z verejných peňazí nie sú osobnými projektmi jednotlivcov, ale priestorom patriacim demokraticky spravovanej spoločnosti a viesť ich je úloha, ktorej sa konkrétny jednotlivec zhosťuje na vopred stanovený čas na základe štandardizovanej procedúry založenej na kvalitatívnom odbornom hodnotení ním predloženej vízie.

Zároveň by (nielen) divadlám prospel systém viacerých zriaďovateľov, ktorý by na jednej strane umožnil viac zdrojov financovania (s cieľom navýšenia celkových financií, nie prerozdelenia aktuálnych rozpočtov medzi viac subjektov) a na druhej strane by priniesol pluralitu v kontrole týchto inštitúcií, napríklad na princípe správnych a dozorných rád ako v nadáciách. Vzhľadom na aktuálne problémy slovenských divadiel je to samozrejme myšlienka z kategórie pobytov na Marse, ale aj o nich sú už minimálne filmy.

Dva druhy divadelníkov

Myslím si, že je veľká disproporcia medzi kontextom, v ktorom funguje na Slovensku zriaďované a nezriaďované divadlo. Kým to prvé tvorí vo finančne aj infraštrukturálne stabilizovanej situácii (pričom nehovorím, že je vyhovujúca), to druhé vzniká v neistote neustáleho boja o peniaze aj priestory. Nezávislé divadlo je však niekedy súčasnejšie v prostriedkoch divadelného jazyka, lebo nepozná komfort stabilnej situácie, s ktorou často prichádza aj estetická izolácia. Nechcem povedať, že v zriaďovaných divadlách vzniká neambiciózne divadlo, to by nebolo pravdivé ani spravodlivé. Je však na mieste položiť si otázku, či pri pomerne zriedkavých konkurzoch na vedenie zriaďovaných divadiel je možné hovoriť o vedomej podpore rozvoja divadelníctva ako odvetvia zo strany samosprávy. Obávam sa totiž, že nad niečím takým, ako nad poslaním a úlohou verejných divadiel či už v zmysle estetickej inovácie, ale aj prínosu do rozvoja územia, kde pôsobí, sa z pohľadu zriaďovateľa veľmi zriedka uvažuje. Vzhľadom na dlhodobý nedostatok financií a minimum infraštruktúry  teda vzhľadom na permanentné živorenie a nedostatok priestorov  je podľa mňa takpovediac povinnosťou kamenných divadiel spolupracovať s nezávislou scénou. Nie tak, aby ju absorbovali, pretože vtedy by stratila to, čo ju robí zaujímavou. Stačilo by tak, aby pomohli „legitimizovať” výsledky jej práce pre väčšinové publikum.

V tom je totiž najväčší problém slovenského divadla. Odborníci (česť výnimkám) vás berú vážne až vtedy, keď pôsobíte na „oficiálnej” scéne  a je celkom jedno, že v zahraničí pravidelne ako nezávislý umelec získavate pozornosť, kým mnohé produkcie z „oficiálnych” scén nikdy neboli pozvané ani na festival do Čiech. Myslím si preto, že benefit zo vzájomnej spolupráce nemá len nezriaďovaná divadelná scéna, ktorú kamenné divadlo „pripustí” na svoje javisko, ale aj zriaďované divadlo vzhľadom na možnosť vzájomnej konfrontácie. Aby nikto nestagnoval. Pod touto spoluprácou si nepredstavujem len poskytnutie scény, ale aj pozývanie režisérov a režisérok na tvorbu inscenácií. Na Slovensku totiž máme množstvo talentov, ktorých nálepkujeme ako alternatívnych a nezávislých, a preto pre kamenné divadlá neviditeľných. Vezmime si napríklad Slávu Daubnerovú: po rokoch práce sa jej podarilo získať aj domáce ocenenia, no stále ju u nás vnímame ako alternatívnu umelkyňu. V SND dostala priestor v Štúdiu, no v Európe ju volajú režírovať veľké opery. My sme v Divadle Jána Palárika zažili na vlastnej koži, k akým výsledkom môže viesť obohacovanie súborového divadla spoluprácou s „nezávislými” umelcami, keď sme pozvali režírovať Andreja Kalinku. Pre hercov, ktorí s ním spolupracovali, sa otvorili celkom nové možnosti výrazového rastu. Tradičných divákov sme možno prekvapili, ale získali sme množstvo nových. A vzniklo dielo Temperamenty, ktoré považujem za jedno z najsilnejších v Andrejovej tvorbe.

Ako dobrú prax systematizovať

Obávam sa, že sa u nás opakuje jeden fenomén, ktorý znemožňuje vznik akejkoľvek kultúrnej politiky. Keďže v dôsledku našej histórie nám nie je vlastný koncept zodpovednosti za čokoľvek širšie ako vlastný život, nesnažíme sa budovať udržateľné mechanizmy, ktoré budú fungovať bez ohľadu na to, kto bude po nás sedieť na úradoch a v zastupiteľstvách. A keď ich náhodou vybudujeme, pretože sa práve niekde vytvorila šťastná konštelácia ľudí, ktorí na niečom pracovali a niečo sa im podarilo, tak sa to bez ich fyzickej energie v budúcnosti neudrží. Nemáme dôveru v samonosné mechanizmy, inštitúcie, zákony. Mám naivnú predstavu, že vyspelá spoločnosť funguje inak. Že sama pre seba a ďalšie nasledujúce generácie vytvára a následne si ctí isté princípy, ktoré majú byť rešpektované aj po výmene garnitúr. Tak by to malo byť aj v kultúre. U nás sa však kultúra ešte ani nedostala medzi politické témy na centrálnej úrovni. Čo by potom malo byť prioritou kultúrnych politík?

Domnievam sa, že tri veci zvýšiť a stabilizovať financovanie, zlepšiť infraštruktúru (fyzicky i procesne) a prepojiť kultúru s ďalšími sektorovými politikami, najmä so vzdelávaním. Určite sa takéto uvažovanie na centrálnej úrovni deje, veď na ministerstve pracuje množstvo skúsených a múdrych ľudí, len sme sa stále dopracovali len k čiastkovým a málo rozpoznateľným výsledkom. Preto je dobré, že sa zmeny dejú aspoň na úrovni samospráv. Vidíme ich napríklad v Bratislave, Nitre alebo v Trnave  v krajoch, ktorých úrady sú flexibilnejšie.

Čo je to vlastne infraštruktúra?

Mapa kamenných divadiel na Slovensku vznikla historickým vývojom a prekresliť ju nasilu podľa súčasnej teritoriálnej logiky je pravdepodobne nezmysel. To sa však nevylučuje s tým, že na niektorých územiach by nové kamenné divadlá vyslovene mali vzniknúť (súčasný tanec v Bratislave napríklad veľmi potrebuje vlastnú scénu). To, že celé desiatky rokov na Slovensku nevzniklo kamenné divadlo, nie je odrazom nedostatočného dopytu. Tu automaticky nastupuje otázka, či prechod aktuálnej siete divadiel pod rôznych zriaďovateľov dáva z dnešného pohľadu zmysel  najmä to, prečo sú niektoré divadlá župné a niektoré mestské a čo pre nich táto príslušnosť znamená. Majú skutočne iné kompetencie alebo iné úlohy?

Prechod na spomínaný koncept viacerých zriaďovateľov sa mi zdá ako optimálny model, hoci je to náročné. Komunikácia medzi jednotlivými divadlami je založená na osobných väzbách jej tvorcov, chýba jej systémový charakter. V minulosti existovalo viacero pokusov vytvoriť stavovské združenie divadelníkov na Slovensku, ale nikdy sa to celkom nepodarilo. Dnes sa o to pokúša projekt Akadémia divadelných tvorcov Viky Janouškovej, ktorý považujem za správnu myšlienku. Ako zriaďované divadlo sa usilujeme naň napojiť prostredníctvom Klubu zriaďovaných divadiel, ktorý založil a rozbehol Roman Polák. Verím, že sa nám postupne podarí získať pre Klub viac divadiel, nadobudnúť právnu formu a začať hovoriť o spoločných cieľoch voči centrálnej legislatíve, ale aj o spoločných záväzkoch voči občanom.

Anachronizmus? Nie v systéme fungovania

Možno nás môže tešiť jedna istota divadlo nezanikne. Nikdy neprestane byť atraktívne sledovať dianie, ktoré prebieha naživo. Toto máme spoločné so športom, len napätie sa v divadle tvorí inak. Preto sa neobávam o budúcnosť divadla ako takú, svoje cesty si nájde aj cez najkrízovejšie obdobia a aj popri najvyspelejších technológiách. Treba však povedať, že pandémia nás postavila pred obrovské výzvy a už teraz je jasné, že im nedokážu čeliť všetky typy produkcií. Na mieste je obava, či štruktúra aktérov a ponuka inscenácií najmä v oblasti progresívneho divadla ostane po kríze taká istá bohatá. Navyše mám obavy, že pandémia predĺžila stav, ktorým divadlo na Slovensku dlhodobo trpí a trpelo by i bez pandémie ešte veľmi dlho podfinancovanie, nevyhovujúca infraštruktúra, skostnatelá legislatíva, nedostatočná spolupráca.

Za jeden z najväčších problémov zriaďovaných divadiel považujem limity Zákonníka práce, a to nielen kvôli často skloňovanej chýbajúcej flexibilnosti pre rozvoj hereckého súboru. Mám na mysli aj rozvrhnutie a deľbu pracovného času, dilemu súbehu zamestnaneckých pomerov s umeleckými výkonmi, s neumeleckou činnosťou umelcov a podobne.

Ale ak chcete robiť divadlo pre toto storočie, je už dávno jasné, že po večeroch hrať a počas dňa skúšať je žalostne málo. Funkcia divadla je aj vzdelávacia, aj spoločenská, aj občianska. Nedá sa vyhnúť aktuálnym témam, nedá sa uzurpovať si priestor len na jeden typ umenia (v divadlách sú koncerty, čítačky, diskusie, výstavy). A najmä, ak nechcete, aby sa vaše publikum postupne zmenšovalo, musíte systematicky pripravovať vzdelávací program pre mladých.

Ak chce divadlo dnes byť inštitúciou 21. storočia, má zviazané ruky. Má všade okolo seba prekážky, a po tých sa ľahko siaha, keď hľadáme výhovorky. Na zmenu je však potrebná spoločenská dohoda, ktorá tu zatiaľ chýba. Väčšina z nás je rada, že ako-tak žije a tvorí a nemá silu dramaticky meniť okolnosti, v ktorých existujeme. Je to pochopiteľné, veď je to riskantné. Možno by sme boli naklonení zmenám, keby existoval nátlak publika. Na druhej strane je medzi divadelníkmi a aj vo verejnom priestore stále viac ľudí, ktorým záleží na tom, aby sa veci menili, lebo ich nebaví len udržiavať status quo. A práve vďaka nim sa veci predsa krok za krokom zlepšujú.

A o čo by nám teda malo ísť? 

Mali by sme chcieť prinášať divadelné umenie ako dostupnú verejnú kultúrnu službu občanom na území vo svojej pôsobnosti, a toto umenie robiť v najvyššej dostupnej kvalite s cieľom rozvíjať domácu divadelnú tradíciu a spätne aj divácky nárok. Ale okrem toho by sme mali využívať možnosti divadla ako prostriedky na scitlivovanie spoločnosti, pomáhať divadlom predchádzať socio-patologickým javom, podnecovať občianske uvažovanie a všeobecne vzbudzovať v ľuďoch ochotu angažovať sa vo veciach verejných. A v neposlednom rade, za jednu z najdôležitejších úloh divadla považujem vzdelávanie mladých ľudí v oblasti umenia a kultúry, pretože to podľa mňa dokázateľne zvyšuje predpoklad, že sa z nich stanú premýšľajúci dospelí. Ani jednu z týchto funkcií nemá prečo pokrývať súkromný sektor. Preto je napojenie na štátny rozpočet absolútnou nevyhnutnosťou a zároveň je to dôvod, pre ktorý by sme verejné kultúrne inštitúcie mali spravovať s maximálnou zodpovednosťou. Takýto záväzok totiž máme, a to nielen voči súčasnej spoločnosti, ale aj tej budúcej. Ponad horizont komfortu vlastného života.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: