Súčasná vážna hudba: Stáza

Michal Lipták17. novembra 2021137

V ranej atonálnej hudbe boli dve protirečivé tendencie: na jednej strane akýsi demokratizačný étos, podľa ktorého zrušenie tonálnej hierarchie a „zrovnoprávnenie“ tónov malo korešpondovať s politickou emancipáciou, a na druhej príklon k elitárstvu; sám Schönberg postupne nechápajúcich poslucháčov vnímal vyslovene ako otravné, no nutné zlo.

V drone music, experimentálnej hudbe založenej často len na jednom tóne, je však tento demokratický étos prítomný neproblematicky, a to v dvojakom zmysle. Jednak absolútne dôsledne využíva priestor na experimentovanie, ktorý avantgardná hudba otvorila: redukcia sa dotiahne do extrému v prvom rade preto, že môžeme. A jednak je takáto hudba v podstate úplne transparentná. Nevyvoláva dojem, že by ste si mali niečo dôsledne naštudovať, ak ju chcete počúvať.

Pre avantgardnú akadémiu to však bolo priveľa demokracie, a skladatelia ako La Monte Young (inšpirovaný v rovnakej miere východoázijskou hudbou aj bzučaním vysokonapäťových transformátorov), Alvin Lucier, Giacinto Scelsi či Phill Niblock boli svojím spôsobom outsidermi pohybujúcimi sa medzi akademickou avantgardou a neakademickým undergroundom.

Patrí sem aj Éliane Radigue, ktorá (inšpirovaná, okrem iného, budhizmom) desiatky rokov strávila modulovaním spätnej väzby a so syntetizátormi ARP 2500, vytvárajúc masívne, niekoľkohodinové, nesmierne pomaly dýchajúce a pulzujúce drones. Od nultých rokov prešla ku skladaniu čisto akustickej hudby, v ktorej sa tieto drones snaží zreprodukovať.

Na Occam Ocean 3 sa nachádzajú tri 20-minútové skladby: Occam VIII pre sólo violončelo a skladby pre sláčikové duo a trio. V tých skladbách však – a v tom je rozdiel oproti niekdajším syntetizátorom – nepočujeme len onen tiahly, pulzujúci tón, ale aj telá hudobníčok akoby celou váhou natlačené na nástroje, pričom pomalá modulácia zvuku znie ako prenesené pulzovanie žíl. V ansámblových skladbách ďalej počujeme synchronizované, extrémne spomalené telá, nachádzajúce sa v akomsi limitnom nehybnom stave presne na prahu smrti, ktorá je tu nedosiahnuteľným, dokonalým ekvilibriom.

Väčší problém, než prílišná demokratickosť, tu tak pre avantgardnú akadémiu môže predstavovať skôr istá utopickosť. Hrôza moderného odcudzenia, ktorú avantgardná hudba programovo zachytávala, je tu nahradená kolektívnym snívaním o smrti. Ak sa takáto hudba vytláča na okraj, dôvodom nemusí byť ani tak autoritársky relaps, ako skôr inštinkt prežitia.

Éliane Radigue: Occam Ocean 3 (Deborah Walker / Silvia Tarozzi / Julia Eckhardt). Shiiin, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *