Súčasná vážna hudba: Soundtracky k neexistujúcim filmom

Michal Lipták14. decembra 20211060

Filmová hudba je nepochybne prostredím, v ktorom súčasná vážna hudba takisto žije. Pôvodne si filmová hudba prostredníctvom skladateľov, ako Bernard Hermann, vytvorila vlastný tonálny idióm, avšak nikdy nebola hluchá aj k atonálnej avantgarde. Ak však odhliadneme od vyslovenej avantgardnej kinematografie – kde archetypálnou nech je kolaborácia medzi Antheilom a Légerom na filme Ballet mécanique – tak kľúčovým tu bude použitie Ligetiho skladieb Atmosphères a Requiem v Kubrickovej 2001: Vesmírnej odysei.

Atonálne skladby postupne prenikli do soundtrackov aj mainstreamových filmov, pričom v akejsi spätnej väzbe tento prielom následne ovplyvnil aj samotnú avantgardnú hudbu. Ukázalo sa, že takéto tiahle atmosférické skladby nie sú neprístupné a nezrozumiteľné a že vlastne komunikujú veľmi efektívne a priamočiaro aj so širokým publikom.

Islandská skladateľka Anna Þorvaldsdóttir sa tejto zrozumiteľnosti nebráni a vo svojich skladbách vytvára priestor, ktorý je síce abstraktný, no ľahko sa v ňom zabývame. Dve zo skladieb na albume AerialInto—Second Self a Tactility III-I-II – obsahujú perkusie, avšak tieto sa popri dychoch či komornom ansámbli rozpadajú do tiahlych, dunivých plôch. V Trajectories sa v elektronickom močiari pohybujú osamelé zvuky klavíra, ktorých zdroj je v rovnakej miere v stláčaní kláves, ako aj v úderoch vnútri nástroja.

Centrálnou je však orchestrálna skladba Aeriality, v ktorej Anna vytvára hutnú, takmer nehybnú textúru, len príležitostne prerušenú hlasným pizzicatom. Je to skladba, ktorá sa skôr rozlieva do priestoru, než že by plynula. Zhruba po deviatich minútach sa však glissandá prekvapivo na krátku chvíľu zlejú do priezračne čistej melódie.

Podobne je to aj v sláčikovom kvartete Enigma. Izolované údery a akoby nádychy prúdia zdanlivo náhodne, ako čiastočky prachu v lúči svetla, no v každej z troch viet tohto kvartetu sa napokon na chvíľu zlejú do tiahlej, melancholickej melódie, ktorá sa však postupne opäť rozpadne.

Vytvára to dojem príbehu, pričom tento dojem nás dokonale ukotví v atmosférach a nie je vôbec potrebné vedieť, aký príbeh tu je vyrozprávaný. Anna neskladá hudbu k filmom. No zdá sa, že jej hudba má zdroj, okrem iného, aj v produktívnej reflexii toho, ako dokáže avantgardná hudba vo filmoch pôsobiť.

Anna Þorvaldsdóttir: Aerial (Islandský symfonický orchester / Ilan Volkov et al.). Deutsche Grammophon, 2015; Enigma (Spektral Quartet). Sono Luminus, 2021.

Michal Lipták

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: