Milan Paľa je národný poklad. Vďaka jeho neúnavnej práci máme na nahrávkach množstvo domáceho husľového repertoáru, no jeho povesť ďaleko presahuje hranice Slovenska, čoho dôkazom je aj jeho dlhodobá spolupráca s francúzskym skladateľom Pascalom Dusapinom. V roku 2021 vyšla Paľova nahrávka Dusapinových komorných skladieb; v tomto roku ich nasleduje nahrávka jeho dvoch husľových koncertov.
Aufgang (2011) je, rovnako ako klasické husľové koncerty, v troch vetách: rýchla, pomalá a rýchla. Už netypicky je však najdlhšou časťou stredná. Orchester v nej vytvára rezonančnú dosku pre trúchlivé meditácie, v ktorých sú husle najprv osamelé, potom sa v kratšom dialógu pripojí flauta. Rýchle vety zas vyvolávajú dojem, že celý čas končia, sú to nekonečné cadenzy vo frenetických komplexných rytmoch.
Skladba Quad (1996) pre husle a komorný orchester má názov z rovnomennej Beckettovej hry a je venovaná pamiatke filozofa Gillesa Deleuza. Čoraz izolovanejšie gestá akoby reflektovali tak neustále uhýbanie zmyslu v Beckettových drámach, ako aj tragédiu nevyhnutnej neukončenosti myslenia, reprezentovaného Deleuzovou samovraždou.
Dusapinova hudba je ťažko uchopiteľná. Je avantgardná bez toho, aby bola drsná či plná neštandardných techník, ako sa dnes od experimentálnej hudby očakáva. Je v nej niečo klasické bez toho, aby sa v nej zjavili rozpoznateľné melódie či akýkoľvek klasický výraz.
Uchopenie pre mňa uľahčuje napokon samotný Paľa a spomienky na jeho koncerty, ktoré som videl naživo, kde hral napríklad diela Mieczysława Weinberga či Grażyny Bacewicz. Paľovo celé telo, celý jeho telesný výraz je vždy plne zaangažovaný do hry. Už len týmto výrazom vás prevedie aj komplexnými dielami, ukáže vám, kde sa deje význam.
Rovnako pri počúvaní jeho nahrávok Dusapina som sa ho snažil vidieť. Na akých miestach pritlačí, aké miesta sa stanú centrom diania, čo sú zlomové body. V skutočnosti tá snaha žiadne definitívne riešenie neprináša a pri každom opätovnom počúvaní sa tie miesta a zlomy presúvajú. Rozhodujúce však je, že Dusapinove koncerty tým odhaľuje ako fluidné priestory významu a výrazu.
Ide o koncerty, ktoré sa tak vlastne môžu zaradiť do línie klasických husľových koncertov, ako sú tie od Beethovena či Čajkovského; s rozdielom, že Dusapinove koncerty vylučujú utilitárne použitie napríklad vo filmových soundtrackoch. Čo ich, zároveň, obratom zaraďuje aj do avantgardnej línie, nakoľko súčasná vážna hudba je vo svojom jadre hľadaním dokonalej svojbytnosti.
Pascal Dusapin: Violin Concertos (Slovenský filharmonický orchester/CODEnsemble/Marián Lejava/Mila Paľa). Pavlík Records, 2024.
Michal Lipták
