Subjekt: Narušený

V rubrike Fajront vám prinášame texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje autorov a autorky do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách.

Fotky Libuše Jarcovjákovej – WESTERN BERLIN,

Vo výpredaji som si kúpil kabát, páči?

Ja viem, že nie, nepáčim sa ti.

Nie, ale mala pravdu s tým filmom „I’m Not Everything I Want to Be.“

Prezeráme si skice jednej šupkárky, chcem sa zabiť.

Chcem sa zabiť?

Lady Lazarus – Sylvia Plath.

I turn and burn.

Lana del Rey sa poučí.

I turn, but I learn.

Dobrakovová hovorí, že Bellevue ju neopustilo, ani už nikdy neopustí.

Poďme sa dohadovať, kričať na seba.

Potečie krv.

Pokúšem ťa, dáš mi facku, mám veľkú červenú ranu na predlaktí.

Hneváš sa, zase?

(povzdych, povzdych, povzdych)

Trafím ťa do brucha!

Podpásovka, to si nečakal, čo?

Tak sa zabi, keď tak veľmi chceš.

Prosím?

Že sa máš zabiť, keď ťa nikto nemá rád a život ti už nedáva to, čo by si chcel.

Toto nebudem počúvať, zabuchnem dvere, prechádzam sa.

---

Po pár hodinách, keď mi už chceš zavolať, sa objavím vo dverách.

Skôr než sa stihneš niečo opýtať, odpoviem.

Mali by sme si dať prestávku.

To si sa fakt urazil?

Nie.

Potrebujem byť chvíľu sám.

Tak čau, čierny kufrík – pripomína ten, ktorý si používal každý týždeň pri striedaní domácností, nový kabát, vlastne neviem, čo si mám zobrať, zmätkujem, beriem, čo príde pod ruku, v neposlednom rade bozk na rozlúčku!

---

Skončím na lavičke, susedné sídlisko, pohľadom krájam hustotu priestoru naplneného vôňou nedeľných rezňov, výkrikov, cigaretového smogu z druhého poschodia; všetko znaky ľudskej prítomnosti, ktorá však na sídlisku zostáva neprítomnou.

Až na mňa.

Stávam sa outsiderom celého okolia, som výnimkou, anomália v biorytme.

Pocit rebélie silnie – musím niečo urobiť!

Zabiť sa by bolo teraz pokrytecké, nie však bezdôvodné.

Hlava sa snaží spracúvať, regulovať nové podnety, spájať všetko, čo mi napadlo, s extázou terajšieho; čaká výbuch.

Je to ten dym z dvanásteho, hádka v jeho byte, anorektický pes náhodne sa prechádzajúci okolo.

Hlava sa snaží spracúvať, Berlín, deti postmoderny:

Pridaj sa k nám!

Víno na tričku,

V klube hoď tyčku.

Len umenie vnímame.

A života užívame.

Jarcovjáková by bola na mňa hrdá, vrhať sa do náročných životných situácií len z vlastného pôžitku, potreby neustáleho sabotovania sa, je to aj určitá forma sebapoškodzovania – len ti po nej nezostanú viditeľné stopy na tele.

Poslal by som pohľadnicu, pekný nemecký chlapec a ja. Ako pomsta dobré. Vieš však, že bol k tebe dobrý, vždy, a toto si nezaslúži.

Vieš. 

Toto je totiž len v tvojej hlave.

Než vymyslím, čo urobím, mal by som si aspoň nájsť miesto na prespanie. Vytiahnem mobil. Viem, kto ma neodmietne, ku komu si môžem dovoliť sa vtrieť. Volám Monike. Nostalgicky kamarátsky telefonát sa zvrhne do plačúcich svedectiev a dočasných spolubývajúcich. Keď hovor ukončím, nastúpim na električku smerom do novej mestskej štvrte.

---

Dvojizbový byt na Palisádach. Budova je ukrytá pod viničom. Dokým sa nezotavím, môžem zostať u nej, vie, aký som citlivý, preto mi nechce zaťažovať hlavu starosťami so zárobkom peňazí, ponúkne mi miesto vo svojej kaviarni, teraz si bez príjmu druhej osoby, bohužiaľ, nezarobím len literárnymi experimentmi, práca s ľuďmi, pre ľudí, môžem začať od pondelka. Nové prostredie a nová práca mi dopomôžu k nálezu útočiska, v ktorom nebudem pociťovať permanentnú prázdnotu. Verím svojim slovám, ktorým na balkóne dávam smer, hlbší význam. Monika ma podporujúcim kyvkaním hlavy usvedčuje v monológu. Vydýchne cigaretový dym, pozriem do diaľky, pripravený splynúť s týmto prostredím, stať sa jeho neoddeliteľnou súčasťou, prameniacou len z takých obyčajností: čakanie na trolejbus, nadávanie na zanedbané podchody, hodnotenie podnikov, poobedňajšie prechádzky, čítanie na tomto balkóne, nevinná domáca pijatika, narodeninové oslavy priateľov, možno nájdenie si priateľa.

Len také obyčajnosti – zhlboka sa nadýchnem.

Pohľadom ešte raz rozkrájam okolie.

Hlad.

---

„Stojíš na Kamennom námestí, zvony bijú do studeného neba, je desať. Rozmýšľaš, na čo sa asi tak umiera v Bratislave. Nevieš si predstaviť, že by tu niekoho zrazilo auto, zachytila električka, alebo že by niekto dostal infarkt; všetko plynie príliš pomaly, mesto má hustú krv, mesto je lenivé zviera na dne veľmi plytkej jamy.“

V Horskom parku čítam Rosovú a viem, že táto kniha bude odteraz môj návod na prežitie.

Počítam, koľko je tu kanálov, do Tesca zájdem ešte po jedno víno, pri pokladni sa zarehocú, že mi o chvíľu odpadnú nohy, ak sa neprestanem tak bezhlavo preháňať.

Rozmýšľam, aké by to bolo – bez nôh. Nechodil by som po korzách tohto mesta, nepočítal, koľko je tu kanálov. Mama mi vždy hovorila; pozor, kanál, nestúp naň, lebo v ňom skončíš.

Odkedy som sa sem presťahoval, počítam kanály a pociťujem ich dôležitosť.

Búriaca sa voda, ale i tá pokojná tu nachádza miesto svojho domova, väčšinou nevie, čo so sebou, prúdy stekajúce dole, sú vyslovene donútené k naviazaniu sa na miestnu kanalizáciu.

Tiež si pripadám ako dažďová voda, hľadím do okrúhleho priestoru a dúfam v premenu na kvapalinu. Moje potulovanie by tak nabralo význam, ktorý tak urputne hľadám.

---

Špirálovitý pohyb, ukončí sa oblúkom.

Výtvor zanesieš k stolu.

Kapučíno je na svete.

Tento postup budem opakovať dovtedy, kým sa nestane mojím prirodzeným reflexom.

A potom ešte poriadok a bezcharakterná koordinácia medzi ľuďmi.

Navlečiem na seba zásteru.

Formuje sa mi osobnosť, spolu so štýlom čašníckej komunikácie.

Celé to znie zložito. Analyticky a mechanicky.

Keď odovzdávam svoj prvý peňažne hodnotený roztok, potia sa mi ruky, bojím sa, že sa z nich vyšmykne.

Strčené vo vreckách, čakám na správnosť výpočtov svojej raketovej vedy.

A potom už len vyletí a všetko odznova a aspoň dovtedy, kým sa nestane mojím prirodzeným reflexom.

V noci neviem zaspať. Hltám stránky pri otvorenom okne, z ktorého je stále počuť ruch mesta; znie, akoby bolo na nejakom dobrom tripe, asi LSD, veľkú zábavu prehlušuje len brzdenie motoriek.

Keď všetko stíchne, až na ten jeden bar oproti, zatvorím knihu, nechám ju v tme vstúpiť do svojho tela.

---

„Ženieš sa po nábreží; kedysi by sa človek normálne utopil, dnes prebieha okolo, mrnčí a myslí si, že toto je kríza. Kedysi by človek miloval, dnes si namočí temeno srdca, úplné nič, a hovorí o láske. Žijeme mľandravo, mľandravo milujeme a mľandravo raz umrieme. Je to zo strachu? A napokon, v čom je to vlastne iné – tie jeho detsky útle ruky a tvoje kostnaté, tiež sa len do kohosi zadrapíš, chvíľu urputne fabuluješ a napokon pustíš.“

A zas hľadám niečo večné. V pominuteľnosti. V umení.

Na výstave, Zámocká ulica, pár zátiší. V slabšej chvíli sa pri gobelíne rozrevem ako malé decko. Nitované mušle a odtiene modrej, pohľad z okna, slovenská dedina, osud národov, pasivita, generačná trauma.

Hovorím, že ho volám domov, ale on nepríde, aj tak urputne vzlykám, otvorené ústa dokorán, zavýjam pred sprievodkyňou v dôchodcovskom veku, nikdy by som starších neotravoval, má čierne šaty, značne elegantné, len si sa poplietol, ospravedlním sa, idem doprava, hore, treba kráčať ďalej.

Potreba vyprázdniť sa ma dovedie do kúpeľne. Keď si umývam ruky, zbadám ich vráskavé ruže. Indulona pri umývadle. Nevládzem.

Dnes sa neumyjem, neočistím vonkajšiu špinu, čo sa počas dňa nazbierala, chcem mať pot, pach mesta na sebe. Nezabudnúť sa orientovať v tomto priestore, nájsť si miesto, kde môžem byť sám so sebou.

---

Zažltnuté nechty zákazníkov, ako vravíte, tmavá a ponurá atmosféra podniku vám nerobia dobre.

To, že sa znova balíte do deky a zaliezate pod matrac, hovorí len o vašej nespokojnosti v práci.

A v neposlednom rade váš odchod zo vzťahu, ktorý tu ani nechcete rozoberať. Je správne, že ste ho ukončili, skôr ako vás stihol opustiť?

V električke sa rozplačem.

Naberám kožu medzi zuby.

Kým prídem do bytu, na ľavej dlani mám sériu kúsancov.

Zrazu sa ocitnem ohraničený štyrmi stenami, neviem ani ako, ležím na zemi.

Pohybovať sa vládzem len rukou; jemné zovretie dlane a pokusy o zdvihnutie.

Napokon vystrelím tou neranenou do prázdna, visí ako výkrik o pomoc.

Veje severným vetrom zo Zochovej.

Splýva so záclonami na okne.

Keď zafúka trochu viac, záclony zakryjú odraz v okne, na ktorý zo svojej polohy dovidím; biela, Zochova.

Na zatuchnutom linoleu panelákovej farby a pri vánku zhŕňajúcom vlasy na moju tvár znova zisťujem svoju bezradnosť.

Večer príde Monika.

Nájde ma na tom istom mieste. Posadí ma. Uvarí čaj.

Nemáš depresiu.

Suché ruky cez jeseň má každý.

Indulona pri umývadle mi padá do oka. Vždy, keď sa na ňu pozriem, na rukách mám ruže z vrások.

Monika povie, že si mám dať na pár dní voľno. To však hneď odmietnem; predstava samoty mnou otrasie tak, že Moniku presvedčím o zodpovednosti a spôsobilosti svojej osoby. Krátkodobý výkyv je totiž len ojedinelou udalosťou. Inak som úplne normálny.

Koniec diplomatickej vsuvky.

Rôznorodá zmes v mojej hlave začína bublať. Kým sa táto noc skončí, uvidím svoju krv.
Už nie sme deti a tmy sa nebojíme.

---

Odpoveď toto nie je moje lungo ma neprekvapuje.

K stolom nosím studené plnotučné mlieko a prepálené presá.

Viem sa sústrediť len na jeden bod, zažltnuté nechty preberajúce červené šálky, tvoria farebný kontrast, ktorý sa mi vryje do pamäti.

Plešinka.

Omrvinky z jablčníka zachytené na namaľovaných perách.

Nešťastné výrazy; mračiace sa oči a mrnčiace povzdychy.

Koniec zmeny nie je možné rozpoznať podľa svetla. V kaviarni nie sú okná a celý deň v nej vyzerá ako za tmy.

Koniec zmeny poznávam podľa napomenutí Moniky.

Doma čaká zrútenie, krv a čaj.

---

Na konci mesiaca, keď sa Monike podarí tržba, vyjdeme do nočných ulíc.

Stúpame popri ľuďmi zničených budovách, sledujeme stav mesta.

Víno po ceste na hrad.

Pohľad na hviezdne domy, hviezdnych ľudí; Bratislavu.

Tam zakotvíme a spomíname, ako sme trávili večery, keď sme nemali čo robiť. Nemali na krku platbu za nájom, povinnosti v práci, končiace sa vysokoškolské štúdium.

Chceme na chvíľu zabudnúť, sústrediť sa len na chladný november a hrejúci alkohol v našich telách. Šum lístia a pouličné lampy, ktoré ho napodobňujú. Skrývajúc sa v jeho tieni, držiac fľašu a korok medzi dvoma prstami, ťa znovu objavím.

Prekvapivo ju o teba nehodím.

Sme pokojní. Je celkom príjemné vedieť, že som ťa tu nezbadal, v tom množstve zabúdajúcich ľudí. Aspoň teda viem, že na teba stále nemyslím. Aj ti to poviem. Smeješ sa. Jasné, že sa smeješ. Chýbal si mi, povieš. Bez teba je všetko až príliš v pokoji, povieš.  A ja to viem.

Som to víno vo fľaši, ktorá mi teraz spadne do trávy. Zohrejem ťa, keď ti je chladno, vieš ma chytiť do dvoch prstov, vadiť mi to nebude, občas síce zabublem, ale potom, keď som naozaj pri tebe, dostanem sa do nejakej rovnováhy, ležím vodorovne v jarku. Aj tak sa so mnou bozkávaš.

To však ešte nevieš, že sa môžem vyliať.

Bozkávanie presunieme k Monike. Ukazujem ti posteľ, pod ktorej matrac sa skrývam. Skrývam sa pred svojimi myšlienkami, pred sebou. Myslím si, že keď do nej privediem teba, podarí sa mi zabudnúť.

Preto tu sme. Preto si potom ráno namiesto kávy dám svoju krv. Budem si hovoriť; čo som to zase vyviedol. Ale teraz chcem pochovať svoje myšlienky. Chcem zabudnúť. Podlieham vínu, tebe a svojej narušenej hlave.

Chodím spávať neskoro. Zaspím až za svitania. Z postele ma vyťahuje Monika. Trvá jej to asi hodinu. Zdĺhavý proces narušuje prirodzené tempo rán; nestíhame.

Sfúknuť víkendový prach z očí.

Je čas na kávu?

Spálený jazyk, makové oči v tanieri pozorujú moju mĺkvosť.

---

Od stolu k stolu sa moje kosti natriasajú pre potešenie konzumu.

Nažrať sa, nadopovať kofeínom. Vyplniť sa, vyplniť svoje vnútro.

Vyjebaná materialistická spoločnosť.

Koláče a šľahačkové zákusky.

Pridať ich na storku, označiť spolusediace osoby pri stole.

Tri modré žiarivé kvádre mi odpovedajú na ponuku limonád.

Nič viac tieto ženy nespája.

V teplákoch a mikine s krikľavou kapucňou.

Zuby cvakajú, drvia slová v ústach.

Deti, rozvod, piča, sociálka, falošná zmluva na nájom, to mi zistia, Fero skúšal, dajú ma do basy, rozvod, piča, sociálka, myslím, že ten malý je asi teplý, plače vždy, keď naňho začnem kričať.

Bojím sa spýtať, čo si zuby prosia. Bojím sa o malého, čo je možno teplý, lebo niečo mi hovorí, že skončí v striedavej starostlivosti.

Rysujúca sa druhá brada v úrovni mobilu, aby aj ona videla, čo nového vo svete, akú ružovú kabelku má a čo také vtipné urobil muž prezlečený za ženu.

Zakrochkať si, vsunúť do pažeráka linecké, zapiť prepáleným presom.

Závislosť od euforického pocitu po zhltnutí všetkého, čo prinesiem. Žiadna úcta voči osobe, nieto k jedlu, ktoré má predsa slúžiť ako zdroj potravy; dobre sa nažrať, obchytkať brucho, aby sme si boli istí, že sme sa naplnili, aby sme si boli istí, že nebudeme premýšľať. To by nás predsa na mieste porazilo, vyrovnávať sa s pocitmi zlyhania, nespokojnosti s telom, výčitkami svedomia, aj tak by to všetko bolo infantilné, debilne vtipné. My sme si totiž nikdy netrieskali hlavu o stenu, nezjazvovali svoje predlaktia, nikdy sme sa neskrývali pod matrace, nestalo sa, že by sme sa neumyli dva týždne alebo sme sa nikdy pri plnom vedomí, v plnom presvedčení nerozhodli odísť z tohto skurveného sveta.

Stôl, na ňom karty.

Polovica rozdelená na modré, druhá je červená.

Prevracajúce prsty ohýbajú zoschnuté okraje karty, dieťa rozpráva, nevie sa udržať v stálej pozícii.

Pod zadkom trčí podsedák, ktorý mu spadne, keď sa ho žena s fialovým kabátom opýta:

A čo otec?

Dieťa zamrzne. Usadí sa, hrajú ďalej, zatiaľ čo odpovedá. Vyškrabkávanie horúcej čokolády na dne pohára.

Polovica kariet je už obrátená.

Žena nevie stále nič, začína strácať trpezlivosť.

Drbne do stola päsťou, ale hneď si uvedomí, čo spravila, nápoje tečú po povrchu, decko začne revať.

A ty tam stojíš ako taký kokot.

Trasú sa ti ruky, už dávno máš položiť na stôl tú kávu, keby si toľko nestál, nemusel by si sa prizerať. Môžeš si za to sám.

Polovica kariet otočená. Dve domácnosti. To tvoje striedanie. Polovica kariet otočená, druhá lícom nahor. To tvoje striedanie osobností. Len aby si každému vyhovel, aby si každému povedal to, čo chce počuť. Si prekrojený ako všetky bezlepkové torty – na polovicu. Ten tvoj štýl, rýchlo sa na niekoho naviazať a potom sa čudovať sklamaniu, odmietnutiu, ktoré si buď vytvoríš v hlave, alebo očakávane príde, tvoja matka dobre vedela, prečo to robí, lebo sa s tebou nedá vydržať, si neznesiteľný. Aj on ťa preto opustil. Dôvodom tohto celého tvojho nešťastia a narušenia bol a je tvoj dvojitý život; nemáš žiadne útočisko, si bezdomovec, lebo jeden chce špinu a nostalgickú spomienku na druhého a druhý takisto. A ty si zmätený. Modré karty, červené karty. Chceš to zvrátiť, máš nutkavú potrebu zrušiť svoje prekliatie.

Zrazu sa rozbehnem k stolu. Dvojica si myslí, že idem vyčistiť ich neporiadok. Beriem karty do rúk, zdvíham ich nad hlavu, vypúšťam celé ohňostroje kariet. Víry. Celá scéna má byť taká katarzná, až sa ňou nemôže stať.

Stojím na stole v útlej tmavej kaviarni, všetky oči sa pozerajú na mňa, kričia nenávisťou, na ktorú som zvyknutý, táto sa ma však dotýka priamo, neodohráva sa len v mojej mysli, je ako čerstvá rana, cítim ju ako rosu na nohách, karty klesajú, klesajú k zemi.

Utekám na záchod.

---

Hľadíš na telo.

Nevieš, či je tvoje.

Začne sa ti nekontrolovateľne pohybovať sánka, našpúliš pery, úsmev, otvorené dokorán, pľuješ, hryzieš.

Oči sa zastavia, začnú sa zväčšovať, tvoria dieru, otvor do tela.

Zľaknem sa. S plačom začnem ohmatávam kachličky a biele steny. Šúcham si ruky. Zoškrabujem omietku. Chcem vidieť svoju krv, dovtedy sa neupokojím.

Neviem, čo sa deje, neviem rozoznať realitu od toho, čo je v mojej hlave.

Som drak, som šelma, chcem sa zabiť, nikto ma nemá rád.

Črep z rozbitej šálky.

Jeden ťah a som späť v hre.

Pod bielou košeľou je Dunaj.

Pohľad do zrkadla, som konštantná hmota, som v poriadku.

Dvere sa hojdajú v pántoch, vyjdem von.

Priebeh je nenarušený. Syntéza plynie pomaly, ale úplne prirodzene, akoby sa nič nestalo.

Žeby sa naozaj nič nestalo?

Žeby bolo všetko len výplodom mojej hlavy?

Pozriem na ruku, krvácam.

Tak čo sa to potom deje?

Dosiahol som snáď úplný rozklad?

Nenávratnú dekompozíciu?

Ľudia rozprávajú, predmety zvuky vydávajú, musím odtiaľto okamžite vypadnúť.

Volá ma mesto.

Chce byť so mnou.

Vie, že je mojou záchranou.

Ono mi bude skutočne blízke.

Oslobodí ma.

Stratil som všetko, teraz ma vyhodia, Monika ma vysťahuje, on sa už neozve.

Znovuzrodenie ma čaká len v centre mesta.

Stratím sa v jeho uličkách, vytvorím si kruhy rušného pohybu, vertigo niekde pri rohu, do otvorených nádvorí sa vkradnem a budem všade.

Stanem sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Rozplyniem sa v jeho pachoch, jeho materiáloch, jeho hluku.

Odhadzujem zásteru s nekvalitnou polygrafiou, prechádzam do exteriéru.