Stroj času z Wishu: O hudobnej publicistike v slovenských médiách

Daniel Vadas5. januára 20231988

Je koniec roka a v svetových médiách, hudobných aj nehudobných, vychádza jeden rebríček najlepších albumov roka za druhým. Keď si 9. decembra 2022 otváram hudobné rubriky popredných slovenských denníkov (SME, Pravda, Denník N), ocitám sa niekde v roku 1982. Prečo?

Z prvej strany hudobných rubrík vyskakuje 30 textov na webe Denníka N, 25 na webe Pravdy a 20 na webe SME. Celú štvrtinu hudobných textov SME tvoria nekrológy. Spomínanie na aktuálnych nebožtíkov tu osviežujú dávnejšie zosnulí ako Leonard Cohen či Dežo Ursiny. V Denníku N si zaspomíname na pieseň Kúpte si banány, Elvisa, Nerez či Fermatu; a keby niekto nepoznal Boba Dylana, prečítame si tam o ňom hneď dva razy. Pravda oslavuje päťdesiatku Dary Rolins. Z noviniek sa dozvieme o albume Best of No Name, reedícii albumu skupiny Team či koncertnom návrate kapely Lucie. Ďalej tu máme Elán či Guns N‘ Roses.

Vzniklo však aj niekoľko textov o súčasných albumoch či umelkyniach a umelcoch. Médiá si nedávno všimli Taylor Swift, hoci Denník N to zvládol iba s prekladovým textom zo sesterského českého Deníka N. Pravda vydala text o anglickej speváčke a skladateľke Dua Lipa, či víťazke Superstar 2020 Barbore Piešovej. V SME zase dvadsiate prvé storočie zastúpil francúzsky spevák Christine and the Queens. Z dlhodobejšieho hľadiska je jediným svetlým momentom občasné zaradenie súčasnej hudby do týždenného popkultúrneho výberu Patrika Garaja High 5ive v Denníku N.

Zúfalo málo a náhodne? Rozhodne. Prečo?

Obsesia starou hudbou nie je nový fenomén a rozhodne sa netýka len Slovenska. Už pred vyše desiatimi rokmi, v roku 2011, sa britský hudobný kritik Simon Reynolds vo svojej knihe Retromania pýtal, či nie je „najväčším nebezpečenstvom pre budúcnosť našej hudobnej kultúry… jej minulosť“. Avšak taká extrémna saturácia mediálneho priestoru hudbou z minulého storočia (a teda aj extrémny nedostatok reflexie mladej hudby), s akou sa stretávame na Slovensku, sa len tak nevidí. Napríklad jediný autor, ktorý sa v Denníku N systematicky (a skoro výhradne) venuje hudbe, sa len v troch z posledných tridsiatich (!) textov zaoberá hudobnými projektami, ktoré vznikli v tomto storočí. V jednom prípade ide o kapelu Arcade Fire a v druhom o Imagine Dragons – teda kapely, ktoré vznikli pred devätnástimi, respektíve štrnástimi rokmi.

Reynolds si v Retromanii okrem iného kladie otázku, či „brzdí nostalgia schopnosť našej kultúry napredovať, alebo sme nostalgickí preto, že naša kultúra napredovať prestala“.

Na Slovensku by sme sa mohli analogicky pýtať: Píšu slovenské médiá o starej hudbe preto, lebo texty o nej ľudia čítajú, alebo ľudia čítajú texty o starej hudbe, lebo o súčasnej hudbe žiadne texty nevychádzajú? Venujú sa slovenské médiá starej hudbe namiesto novej preto, lebo si myslia, že tá nová ľudí nezaujíma? Alebo sa ľudia o novej hudbe ani nedozvedia, lebo mediálny priestor je preplnený reedíciami, výročiami a päťdesiat rokov starými šlágrami? Má článok o Fermate lepšiu čítanosť, ako by mal napríklad text o projekte Jacoba Kirkegaarda, v ktorom pracuje so zvukmi obklopujúcimi ľudské telo po smrti a ktorý sa dal naživo vidieť okrem CTM aj v bratislavskom LOM-e? Zaujíma ľudí viac ďalší článok o Michaelovi Jacksonovi, alebo nový album Charli XCX?

Môže byť iným dôvodom, prečo sa slovenské médiá venujú takmer výhradne starej hudbe to, že aktuálne sa u nás či vo svete nedeje nič, čo by stálo za reflexiu? Rozhodne nie – kultúrne priestory a festivaly (napríklad LOM, NEXT, Pohoda, MELA, Sensorium a mnohé ďalšie) každoročne prinášajú na Slovensko množstvo najaktuálnejšej a vo svete kriticky veľmi pozitívne prijímanej tvorby. Ak sa pozrieme na rebríčky najlepších albumov z periodík ako The Quietus, The Wire, Pitchfork, Resident Advisor, Crack a ďalších, zistíme, že množstvo z nich sme mohli počuť na Slovensku naživo. V čase písania tohto textu vyhlásil The Quietus slovenské vydavateľstvo mappa za najlepšie kazetové vydavateľstvo roka. Počin ďalšieho slovenského vydavateľstva, Warm Winters Ltd., sa dostal do koncoročného rebríčku The Wire. Medzi najlepšie albumy strednej a východnej Európy The Quietusu sa dostala aj domáca Adela Mede. Miestna scéna je nažive a zúrivo kope – všimnúť si to však museli až zahraničné periodiká.

V domácich médiách nechýba len reflexia avantgardnej hudby, v ktorej hrajú miestne vydavateľstvá a priestory vo svete prvú ligu. Lepšie ako reflexia niečoho, čo môžeme považovať za ťažšie uchopiteľné umenie, na tom nie je ani reflexia súčasného popu, najpočúvanejších umelkýň a umelcov či tém, ktoré so sebou nesú.

Napríklad o Bad Bunnym, ktorý bol tri roky po sebe najstreamovanejším umelcom na svete, v týchto troch médiách nenájdete nič. Rosalia? Jeden text na SME z roku 2019. Charli XCX? Nič. Drake? Jeden text Denníka N z roku 2021. FKA twigs sa do všetkých troch médií dostala len raz – keď bola oznámená ako vystupujúca na Pohode 2020. Výnimku predstavuje Pravda, kde sa opakovane spomínala ako (v súčasnosti už bývalá) partnerka Roberta Pattinsona. Zúfalý prehľad zachraňuje aspoň text o Beyoncé v Pravde (zhovievavo sa budeme tváriť, že text Petra Bálika „o“ Beyoncé nikdy nevznikol).

Je možné, že reflexiu aktuálnej tvorby či živej kultúry nepovažujú za svoju úlohu?

Info na webe vydavateľstve Petit Press o kultúrnej rubrike SME hovorí, že prináša: „denne informácie o filmových, hudobných, divadelných a výtvarných novinkách, recenzie, odporúčania a kultúrny servis“. Denník N v texte o sebe kultúru priamo nespomína, profiluje sa však ako nezávislý od politických, ekonomických či inzerentných záujmov a vraví, že je „jedným z najvplyvnejších médií na Slovensku, otvára celospoločenské témy a prináša kvalitnú investigatívnu žurnalistiku“. Pravda sa v sekcii „O nás“ taktiež nevenuje kultúrnej sekcii.

Reflexia kultúry je nepochybne náročná úloha – na jednej strane umenie otvára veľké množstvo tém a vzniká veľa diel, na druhej strane majú kultúrne rubriky málo priestoru, ľudí čí financií. Keď sa však v týchto médiách píše napríklad o filmoch či knihách, značnú časť obsahu skutočne tvoria novinky. Predsa len, aktuálnosť je určite jedna z primárnych implicitných požiadaviek na médiá, špeciálne tie s dennou periodicitou – čo sa aj explicitne spomína v popise kultúrnej rubriky SME. Prečo je potom hudba výnimkou?

Keď Ted Gioia začiatkom roka vydal v The Atlantic text Is Old Music Killing New Music? zamýšľal sa hlavne nad tým, čo vedie k zužovaniu trhu s novou hudbou, pričom sa zameral hlavne na manažment hudobných vydavateľstiev, rádiá, investorov či algoritmy. „Problémom… nie je nedostatok novej dobrej hudby. Je to inštitucionálne zlyhanie pri jej objavovaní a rozvíjaní,“ konštatoval.

Zlyhávajú aj slovenské hudobné rubriky strednoprúdových denníkov a brzdia objavovanie a rozvíjanie novej hudby? Som o tom presvedčený. Je vôbec teoreticky možné, že si hudobné rubriky so súčasným tematickým výberom prilákajú nové (mladšie) čitateľstvo so záujmom o popkultúru alebo akúkoľvek súčasnú hudbu? Pochybujem.

Je zrejmé, že nakoľko úlohy a ciele kultúrnych rubrík nie sú práve kodifikované, rozptyl názorov na to, aké majú byť, môže byť široký. Pýtajme sa teda – ako vnímajú kultúrne redakcie svoje úlohy a čím chcú byť? Sú otvorené verejnej debate či revízii svojej doterajšej tematickej selekcie? Ako vnímajú kultúru, hudbu a umenie a ich postavenie v spoločnosti?

Hudba je významný spoločensko-kultúrny fenomén. Nazerať na ňu môžeme v súvislostiach, rozprávať sa môžeme o jej politických či spoločenských aspektoch; rovnako ako na umenie na ňu môžeme nazerať ako na priemysel; kriticky reflektovať vieme nielen jej kvalitu či implicitné a explicitné umelecké významy, ale aj jej distribúciu, technologické aspekty; premýšľať o nej vieme aj ako o platforme pre nové estetické a spoločenské hodnoty. Jej historické kontexty, ale aj nespočetné množstvo príbehov a významov, ktoré nesie, nám môžu pomáhať chápať súčasnosť v jej šírke aj hĺbke a čeliť aktuálnym výzvam, krízam, konfliktom a problémom.

Požadujme od médií kvalitnú a relevantnú reflexiu súčasnej hudby – popkultúrnej, stredného prúdu aj tej avantgardnej. Ujasnime si úlohu, postavenie a ciele kultúrnych rubrík – a aj keď táto debata môže byť otvorená a polemická, požiadavka na aktuálnosť musí byť samozrejmosťou.

Autor je spoluzakladateľ T3 – kultúrneho prostriedku a pracuje v A4 – priestore súčasnej kultúry

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: